Bola rodáčkou z neďalekej Ochtinej, priekopníčkou a zakladateľkou papierenského priemyslu. Narodila sa 11. júla 1796, zomrela 20. augusta 1865 v Slavošovciach, kde je pochovaná na miestnom cintoríne s dobovým liatinovým náhrobkom.
Johanka Gyürkyová bola súčasníčkou nášho geniálneho rodáka Pavla Jozefa Šafárika, ktorý sa narodil v Kobeliarove v roku 1795 a historika ev. farára Bartolomeidesa v Ochtinej (1754 – 1825). Bola krstnou mamou slavošovského rodáka P. E. Dobšinského (1828 – 1885). Bezmála dvesto rokov boli Slavošovce životnou istotou domácich obyvateľov a ďalších robotníkov, prichádzajúcich za zárobkom. Bola práca, bol chlieb. Generácie otcov, synov a vnukov si odovzdávali štafetu. A keď bolo zle v dvadsiatych rokoch, postavili sa na záchranu papierne. Pri jej záchrane a neskoršej modernizácii pomohli aj poslanci vtedajšieho parlamentu a vláda, menovite Ing. Michal Ursíni. Menila sa doba, menili sa ľudia, režimy a majitelia.
Ako sme v úvode pripomenuli, sme pred 200. výročím, ktoré sa uvádza na bývalom logu papierne s tromi zvonmi. V tomto roku uplynie 200 rokov od vzniku jednej z najstarších papierní, dodnes existujúcich na území historického Gemera, papierne v Slavošovciach, v súčasnosti SHP Group. Výroba v papierni sa orientuje na výrobu papierových obrúskov, sú tu moderné stroje, napr. od talianskych výrobcov – firmy Omet, balička bola od nemeckej spoločnosti Heino Ilsemann. Sú to všetko zariadenia so zvýšenou produkčnou rýchlosťou na výrobu obrúskov o rozmeroch 24x24cm, 33x33cm a 40x40cm s okrajovou razbou bez možnosti potlače. Inštalovaním novej modernej výroby je predpokladané zvýšenie ročnej kapacity výroby obrúskov v SHP Slavošovce. Logo Slavošovskej papierne už vystriedala harmanecká labuť – HARMONY. Bývalé logo Tri zvony odkúpila prosperujúca firma NOTES so sídlom V Betliari.
V roku 1989 končila história pôvodného jadra papierne deštrukciou starých, už nepotrebných objektov. Pôvodným zostal len vodopád nad Tajchom, pamätajúci si dobu predminulú. Návštevníkom Slavošoviec a turistom prichádzajúcim od Štítnika sa tým stratil pekný pohľad na dolinu, končiacu zdanlivo pod Hájom. Mohutné smreky pamätali možno ešte pôvodných majiteľov. Aj ich už pohltil zub času.
V tejto časti dominovala stavba minulých storočí, zvaná Vyšná, ktorej neodmysliteľnou súčasťou bola veža. Neodmysliteľne patrila k Slavošovciam a objavovala sa na dobových kresbách v publikáciách a rytinách. Uzatvárala všetky tu spomenuté objekty, spoločne s pôvodnými tromi komínmi na nich dominovala a šírila aj dobré meno výrobcov papiera starých papierenských majstrov, neskorším filigránom Tri zvony, doneseným kúpou stroja z bývalej Juhoslávii v Rijeke.
Aj keď sa nezachovali priame doklady spomínajúce vežu, predpokladá sa, že mohla vzniknúť v rokoch 1860 – 1880. Vtedy dochádza k vytvoreniu akciovej spoločnosti pod firmou Erste Ungarische Papierindustrie A. G. Budapest. Na jej čele bol generálny riaditeľ Viliam Herz. Patrila pod patronát viedenskej Unionbanky. Na rozhraní rokov 1888 – 1889 sa existencia historického jadra končí. Meno tejto časti sa udržalo dodnes. Minulosť sa stratila v dyme a prachu, pod rukami deštrukčnej skupiny Hutných stavieb Košice. Vrchná časť vežičky postupne odumiera nad Tajchom, voda a vlhkosť postupne dokončí to, čo nedokázal človek. Aj keď sa pôvodne uvažovalo o jej využití, tiež aj o niektorých ďalších zachovaných technických artefaktov, ako základ budúceho múzea papiernictva v Slavošovciach. Vždy bola bližšia košeľa ako kabát a tiež nedostatok finančných prostriedkov. Podobne „odcestovali“ zo Slavošoviec zachované valce na označovanie papiera tzv. filigránmi (vodoznakmi).
V Slavošovciach sa spomínajú tri papierne. Prvá bola založená ešte v roku 1759, druhá v Masníkove okolo roku 1800 a tretia Hirschovská, založená po roku 1800. Oficiálne sa vznik papierne v Slavošovciach spomína od roku 1817, bolo to v minulosti uvedené aj na priečelí správnej budovy bývalého podniku. Dnes tu na žblnkajúcich vlnách tróni harmanecká labuť, logo papierne, ktorá podľa údajov vznikla neskôr ako papiereň v Slavošovciach. Prvé zmienky o výrobe papiera sa tu spomínajú už v období rokov 1759 – 1770 a súvisia s menom papiernických majstrov Martina Barmózyho a Michala Gauru. Papierní a odborníkov bolo na Gemeri viac, mali dobré meno a zvuk, ktorý sa šíril do sveta. Dávid Gyürky, majiteľ železného hámra, vyženil pre syna dcéru ochtinského boháča Markuša Johannu Markušovú-Gyürkyovú, ktorá sa v roku 1817 rozhodla prebudovať železný hámor na papierenský mlyn, čím sa stala zakladateľkou papierne v Slavošovciach. Manželstvo netrvalo dlho, manžel v roku 1826 vo veku 36 rokov zomiera. Všetky úlohy vo výstavbe papierne a veľké dlžoby zostali na bedrách mladej, 29 ročnej manželke Johanne. Držala sa statočne až do svojej smrti, splnila závet svokra, vôľu manžela a dokázala vychovať a dať vzdelanie šiestim nezaopatreným sirotám. Pokladáme ju právom za zakladateľku papierne a priekopníčku výroby papiera. Jej meno dnes už pripomína pamätná tabuľa vo vchodovej bráne dnešnej papierne SHP GROUP, pokračujúcej v tradíciách výroby papiera v Slavošovciach.
Na území historického Gemera a samotnom okrese Rožňava sa v blízkosti vodných tokov nachádzala väčšina významných papierní. Už v začiatkoch to boli existujúce mlyny na výrobu papiera v bývalom Rakúsko – Uhorsku. Tieto vznikali obyčajne prestavbou železných hámrov. Najznámejšie boli v Dobšinej, Nadabule, Rožňave, Štítniku, Markuške, Ochtinej, Rochovciach, Slavošovciach, ale aj na konci doliny v Čiernej Lehote. Výrobou papiera na Gemeri bol ešte známy Tisovec, Kokava n/Rimavicou a Muráň. Papierne na Gemeri predstavovali skoro štvrtinu výrobnej kapacity bývalého Uhorska ešte aj v začiatkoch 19. storočia. Pre zaujímavosť uvádzam, že ešte aj na začiatku 19. stor., napr. v roku 1804 donášala výroba gemerských papierní vyše 100 000 zlatých. Známou výrobou nehorľavého papiera z azbestu bola papiereň v Dobšinej.
V okolí Slavošoviec na toku riečky Štítnice pracovala papiereň v Ochtinej. Jej založenie sa spomína okolo roku 1756 v súvislosti s menom papiernického majstra Samuela Markovitza. Od roku 1795 bola v majetku rodiny Gyürkyovcov, najprv Dávida. Akosť vyrábaných papierov bola na tú dobu pomerne dobrá, čo nasvedčujú zachované papiere s filigránmi D G.
Papiereň v Rochovciach bola založená ešte v roku 1774 pod Dúbravou. V roku 1820 tu pôsobil úspešne papiernický majster menom Ondrej Martínyi, ktorý sa dokázal prispôsobiť požiadavkám strojovej výroby. V roku 1862 postavil brús na drevinu, prvý svojho druhu na Slovensku. Papiereň sa spomína ešte v roku 1913, ďalej ako brusiareň dreva v majetku Júlia Janowitza.
Papiereň v Rožňave bola založená v roku 1779, patrila papiernikovi Szontághovi. V roku 1802 zavádza výrobu papiera zo slamy. V roku 1871 tu bol postavený papierenský stroj. Vyrábal sa tu baliaci papier. Zaniká skoro po storočnom trvaní.
Papiereň v Nadabule bola založená Júliusom Rözlerom v roku 1785. Neskôr bola prestavaná na strojovú výrobu. Papier vyrábala zo slamy, ďalej papier pre tlač a písací papier. Zaniká v roku 1918.
Papiereň v Štítniku vznikla okolo roku 1790. Spomína ju už Bartolomeides v práci: Memorabilia provinciae Csetnek, ďalej Ivan Houdek: Z dejín papiernictva a papiernického priemyslu na Slovensku.
V Čiernej Lehote sa spomínajú 2 papierne (Bogdán, I.: A magyarországi papíripar története (1530 – 1900). Prvá bola založená v roku 1800, druhá v roku 1832. Jej založenie sa pripisuje Gyürkyovcom, papiereň na priesvitke mala názov FEKETE LEHOTA. Opodstatnenosť existencie papierní v Čiernej Lehote potvrdzuje štúdium dobových prameňov autorom článku, podľa ktorých napr. papiernickí majstri majú ako rodnú obec uvádzanú Čiernu Lehotu. Ján Krebs, Fridrich Krebs, Johanna Reichl a napr. aj Ulrich Weisenganger, pochádzajúci z Vürtenbergu, bývali v Čiernej Lehote. Priviedla ich Johanka Gyürkyová. Mnohé nemecké mená v Čiernej Lehote pripomínajú svojich predkov.
Za pozornosť stojí zmienka o tom, čo spôsobilo v histórii revolučnú zmenu vo výrobe papiera. Uskutočnil to Francúz Luis Robert, účtovník papierne. Tento už dlhšie sledoval výrobu papiera v mestečku Essonnes neďaleko Paríža. Podnietil ho postup výroby chleba v jednej pekárni, súvisiaci s prípravou cesta. Realizácia myšlienky na seba nedala dlho čakať. Pustil sa do výroby stroja, ktorý by z papiera urobil nepretržitý pás, podobne ako pri pekárenskom ceste. Stalo sa tak v roku 1799. Nepriaznivé ekonomické pomery vtedajšieho Francúzka prinútili Roberta a jeho spoločníka vycestovať do Anglicka, kde našli porozumenie, postavili továreň a predali lecenciu. Ale ani tu sa im nedarilo podľa očakávania. Trvalo niekoľko rokov, kým zrealizovali stroj na plynulú výrobu papiera. Vrátili sa do Francúzka, tu ich čakal podobný osud mnohých vynálezcov. Ich vynález tiahol svetom, ale oni zomreli v biede a zabudnutí. Vynález sa čoskoro dostal do Nemecka a odtiaľ aj do Slavošoviec. Začiatky strojovej výroby začali v Slavošovciach a Harmanci už v roku 1841.
História výroby papiera a jej vývoj vo výrobnej oblasti až do dnešných pomerov boli zaznamenané v rôznych propagačných materiáloch a tiež v jubilejných publikáciách pri okrúhlych výročiach vydávaných papierňou a vedením podniku. Nebude tomu iste inak ani pri tomto významnom jubileu DVESTOROČNICI SLAVOŠOVSKEJ PAPIERNE. Verím že ožije novým šatom aj pomník zakladateľky papierne Johanny Gyürkyovej. Ženy, hrdinky, ktorá dala prácu a chlieb celej tejto doline. Vďaka, Johanka!
PaedDr. Milan Sajenko
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.