Bola rodáčkou z neďalekej Ochtinej, priekopníčkou a zakladateľkou papierenského priemyslu. Narodila sa 11. júla 1796, zomrela 20. augusta 1865 v Slavošovciach, kde je pochovaná na miestnom cintoríne s dobovým liatinovým náhrobkom.
Johanka Gyürkyová bola súčasníčkou nášho geniálneho rodáka Pavla Jozefa Šafárika, ktorý sa narodil v Kobeliarove v roku 1795 a historika ev. farára Bartolomeidesa v Ochtinej (1754 – 1825). Bola krstnou mamou slavošovského rodáka P. E. Dobšinského (1828 – 1885). Bezmála dvesto rokov boli Slavošovce životnou istotou domácich obyvateľov a ďalších robotníkov, prichádzajúcich za zárobkom. Bola práca, bol chlieb. Generácie otcov, synov a vnukov si odovzdávali štafetu. A keď bolo zle v dvadsiatych rokoch, postavili sa na záchranu papierne. Pri jej záchrane a neskoršej modernizácii pomohli aj poslanci vtedajšieho parlamentu a vláda, menovite Ing. Michal Ursíni. Menila sa doba, menili sa ľudia, režimy a majitelia.
Ako sme v úvode pripomenuli, sme pred 200. výročím, ktoré sa uvádza na bývalom logu papierne s tromi zvonmi. V tomto roku uplynie 200 rokov od vzniku jednej z najstarších papierní, dodnes existujúcich na území historického Gemera, papierne v Slavošovciach, v súčasnosti SHP Group. Výroba v papierni sa orientuje na výrobu papierových obrúskov, sú tu moderné stroje, napr. od talianskych výrobcov – firmy Omet, balička bola od nemeckej spoločnosti Heino Ilsemann. Sú to všetko zariadenia so zvýšenou produkčnou rýchlosťou na výrobu obrúskov o rozmeroch 24x24cm, 33x33cm a 40x40cm s okrajovou razbou bez možnosti potlače. Inštalovaním novej modernej výroby je predpokladané zvýšenie ročnej kapacity výroby obrúskov v SHP Slavošovce. Logo Slavošovskej papierne už vystriedala harmanecká labuť – HARMONY. Bývalé logo Tri zvony odkúpila prosperujúca firma NOTES so sídlom V Betliari.
V roku 1989 končila história pôvodného jadra papierne deštrukciou starých, už nepotrebných objektov. Pôvodným zostal len vodopád nad Tajchom, pamätajúci si dobu predminulú. Návštevníkom Slavošoviec a turistom prichádzajúcim od Štítnika sa tým stratil pekný pohľad na dolinu, končiacu zdanlivo pod Hájom. Mohutné smreky pamätali možno ešte pôvodných majiteľov. Aj ich už pohltil zub času.
V tejto časti dominovala stavba minulých storočí, zvaná Vyšná, ktorej neodmysliteľnou súčasťou bola veža. Neodmysliteľne patrila k Slavošovciam a objavovala sa na dobových kresbách v publikáciách a rytinách. Uzatvárala všetky tu spomenuté objekty, spoločne s pôvodnými tromi komínmi na nich dominovala a šírila aj dobré meno výrobcov papiera starých papierenských majstrov, neskorším filigránom Tri zvony, doneseným kúpou stroja z bývalej Juhoslávii v Rijeke.

Aj keď sa nezachovali priame doklady spomínajúce vežu, predpokladá sa, že mohla vzniknúť v rokoch 1860 – 1880. Vtedy dochádza k vytvoreniu akciovej spoločnosti pod firmou Erste Ungarische Papierindustrie A. G. Budapest. Na jej čele bol generálny riaditeľ Viliam Herz. Patrila pod patronát viedenskej Unionbanky. Na rozhraní rokov 1888 – 1889 sa existencia historického jadra končí. Meno tejto časti sa udržalo dodnes. Minulosť sa stratila v dyme a prachu, pod rukami deštrukčnej skupiny Hutných stavieb Košice. Vrchná časť vežičky postupne odumiera nad Tajchom, voda a vlhkosť postupne dokončí to, čo nedokázal človek. Aj keď sa pôvodne uvažovalo o jej využití, tiež aj o niektorých ďalších zachovaných technických artefaktov, ako základ budúceho múzea papiernictva v Slavošovciach. Vždy bola bližšia košeľa ako kabát a tiež nedostatok finančných prostriedkov. Podobne „odcestovali“ zo Slavošoviec zachované valce na označovanie papiera tzv. filigránmi (vodoznakmi).
V Slavošovciach sa spomínajú tri papierne. Prvá bola založená ešte v roku 1759, druhá v Masníkove okolo roku 1800 a tretia Hirschovská, založená po roku 1800. Oficiálne sa vznik papierne v Slavošovciach spomína od roku 1817, bolo to v minulosti uvedené aj na priečelí správnej budovy bývalého podniku. Dnes tu na žblnkajúcich vlnách tróni harmanecká labuť, logo papierne, ktorá podľa údajov vznikla neskôr ako papiereň v Slavošovciach. Prvé zmienky o výrobe papiera sa tu spomínajú už v období rokov 1759 – 1770 a súvisia s menom papiernických majstrov Martina Barmózyho a Michala Gauru. Papierní a odborníkov bolo na Gemeri viac, mali dobré meno a zvuk, ktorý sa šíril do sveta. Dávid Gyürky, majiteľ železného hámra, vyženil pre syna dcéru ochtinského boháča Markuša Johannu Markušovú-Gyürkyovú, ktorá sa v roku 1817 rozhodla prebudovať železný hámor na papierenský mlyn, čím sa stala zakladateľkou papierne v Slavošovciach. Manželstvo netrvalo dlho, manžel v roku 1826 vo veku 36 rokov zomiera. Všetky úlohy vo výstavbe papierne a veľké dlžoby zostali na bedrách mladej, 29 ročnej manželke Johanne. Držala sa statočne až do svojej smrti, splnila závet svokra, vôľu manžela a dokázala vychovať a dať vzdelanie šiestim nezaopatreným sirotám. Pokladáme ju právom za zakladateľku papierne a priekopníčku výroby papiera. Jej meno dnes už pripomína pamätná tabuľa vo vchodovej bráne dnešnej papierne SHP GROUP, pokračujúcej v tradíciách výroby papiera v Slavošovciach.
Na území historického Gemera a samotnom okrese Rožňava sa v blízkosti vodných tokov nachádzala väčšina významných papierní. Už v začiatkoch to boli existujúce mlyny na výrobu papiera v bývalom Rakúsko – Uhorsku. Tieto vznikali obyčajne prestavbou železných hámrov. Najznámejšie boli v Dobšinej, Nadabule, Rožňave, Štítniku, Markuške, Ochtinej, Rochovciach, Slavošovciach, ale aj na konci doliny v Čiernej Lehote. Výrobou papiera na Gemeri bol ešte známy Tisovec, Kokava n/Rimavicou a Muráň. Papierne na Gemeri predstavovali skoro štvrtinu výrobnej kapacity bývalého Uhorska ešte aj v začiatkoch 19. storočia. Pre zaujímavosť uvádzam, že ešte aj na začiatku 19. stor., napr. v roku 1804 donášala výroba gemerských papierní vyše 100 000 zlatých. Známou výrobou nehorľavého papiera z azbestu bola papiereň v Dobšinej.
V okolí Slavošoviec na toku riečky Štítnice pracovala papiereň v Ochtinej. Jej založenie sa spomína okolo roku 1756 v súvislosti s menom papiernického majstra Samuela Markovitza. Od roku 1795 bola v majetku rodiny Gyürkyovcov, najprv Dávida. Akosť vyrábaných papierov bola na tú dobu pomerne dobrá, čo nasvedčujú zachované papiere s filigránmi D G.
Papiereň v Rochovciach bola založená ešte v roku 1774 pod Dúbravou. V roku 1820 tu pôsobil úspešne papiernický majster menom Ondrej Martínyi, ktorý sa dokázal prispôsobiť požiadavkám strojovej výroby. V roku 1862 postavil brús na drevinu, prvý svojho druhu na Slovensku. Papiereň sa spomína ešte v roku 1913, ďalej ako brusiareň dreva v majetku Júlia Janowitza.
Papiereň v Rožňave bola založená v roku 1779, patrila papiernikovi Szontághovi. V roku 1802 zavádza výrobu papiera zo slamy. V roku 1871 tu bol postavený papierenský stroj. Vyrábal sa tu baliaci papier. Zaniká skoro po storočnom trvaní.
Papiereň v Nadabule bola založená Júliusom Rözlerom v roku 1785. Neskôr bola prestavaná na strojovú výrobu. Papier vyrábala zo slamy, ďalej papier pre tlač a písací papier. Zaniká v roku 1918.
Papiereň v Štítniku vznikla okolo roku 1790. Spomína ju už Bartolomeides v práci: Memorabilia provinciae Csetnek, ďalej Ivan Houdek: Z dejín papiernictva a papiernického priemyslu na Slovensku.
V Čiernej Lehote sa spomínajú 2 papierne (Bogdán, I.: A magyarországi papíripar története (1530 – 1900). Prvá bola založená v roku 1800, druhá v roku 1832. Jej založenie sa pripisuje Gyürkyovcom, papiereň na priesvitke mala názov FEKETE LEHOTA. Opodstatnenosť existencie papierní v Čiernej Lehote potvrdzuje štúdium dobových prameňov autorom článku, podľa ktorých napr. papiernickí majstri majú ako rodnú obec uvádzanú Čiernu Lehotu. Ján Krebs, Fridrich Krebs, Johanna Reichl a napr. aj Ulrich Weisenganger, pochádzajúci z Vürtenbergu, bývali v Čiernej Lehote. Priviedla ich Johanka Gyürkyová. Mnohé nemecké mená v Čiernej Lehote pripomínajú svojich predkov.
Za pozornosť stojí zmienka o tom, čo spôsobilo v histórii revolučnú zmenu vo výrobe papiera. Uskutočnil to Francúz Luis Robert, účtovník papierne. Tento už dlhšie sledoval výrobu papiera v mestečku Essonnes neďaleko Paríža. Podnietil ho postup výroby chleba v jednej pekárni, súvisiaci s prípravou cesta. Realizácia myšlienky na seba nedala dlho čakať. Pustil sa do výroby stroja, ktorý by z papiera urobil nepretržitý pás, podobne ako pri pekárenskom ceste. Stalo sa tak v roku 1799. Nepriaznivé ekonomické pomery vtedajšieho Francúzka prinútili Roberta a jeho spoločníka vycestovať do Anglicka, kde našli porozumenie, postavili továreň a predali lecenciu. Ale ani tu sa im nedarilo podľa očakávania. Trvalo niekoľko rokov, kým zrealizovali stroj na plynulú výrobu papiera. Vrátili sa do Francúzka, tu ich čakal podobný osud mnohých vynálezcov. Ich vynález tiahol svetom, ale oni zomreli v biede a zabudnutí. Vynález sa čoskoro dostal do Nemecka a odtiaľ aj do Slavošoviec. Začiatky strojovej výroby začali v Slavošovciach a Harmanci už v roku 1841.
História výroby papiera a jej vývoj vo výrobnej oblasti až do dnešných pomerov boli zaznamenané v rôznych propagačných materiáloch a tiež v jubilejných publikáciách pri okrúhlych výročiach vydávaných papierňou a vedením podniku. Nebude tomu iste inak ani pri tomto významnom jubileu DVESTOROČNICI SLAVOŠOVSKEJ PAPIERNE. Verím že ožije novým šatom aj pomník zakladateľky papierne Johanny Gyürkyovej. Ženy, hrdinky, ktorá dala prácu a chlieb celej tejto doline. Vďaka, Johanka!
PaedDr. Milan Sajenko
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-