Bola rodáčkou z neďalekej Ochtinej, priekopníčkou a zakladateľkou papierenského priemyslu. Narodila sa 11. júla 1796, zomrela 20. augusta 1865 v Slavošovciach, kde je pochovaná na miestnom cintoríne s dobovým liatinovým náhrobkom.
Johanka Gyürkyová bola súčasníčkou nášho geniálneho rodáka Pavla Jozefa Šafárika, ktorý sa narodil v Kobeliarove v roku 1795 a historika ev. farára Bartolomeidesa v Ochtinej (1754 – 1825). Bola krstnou mamou slavošovského rodáka P. E. Dobšinského (1828 – 1885). Bezmála dvesto rokov boli Slavošovce životnou istotou domácich obyvateľov a ďalších robotníkov, prichádzajúcich za zárobkom. Bola práca, bol chlieb. Generácie otcov, synov a vnukov si odovzdávali štafetu. A keď bolo zle v dvadsiatych rokoch, postavili sa na záchranu papierne. Pri jej záchrane a neskoršej modernizácii pomohli aj poslanci vtedajšieho parlamentu a vláda, menovite Ing. Michal Ursíni. Menila sa doba, menili sa ľudia, režimy a majitelia.
Ako sme v úvode pripomenuli, sme pred 200. výročím, ktoré sa uvádza na bývalom logu papierne s tromi zvonmi. V tomto roku uplynie 200 rokov od vzniku jednej z najstarších papierní, dodnes existujúcich na území historického Gemera, papierne v Slavošovciach, v súčasnosti SHP Group. Výroba v papierni sa orientuje na výrobu papierových obrúskov, sú tu moderné stroje, napr. od talianskych výrobcov – firmy Omet, balička bola od nemeckej spoločnosti Heino Ilsemann. Sú to všetko zariadenia so zvýšenou produkčnou rýchlosťou na výrobu obrúskov o rozmeroch 24x24cm, 33x33cm a 40x40cm s okrajovou razbou bez možnosti potlače. Inštalovaním novej modernej výroby je predpokladané zvýšenie ročnej kapacity výroby obrúskov v SHP Slavošovce. Logo Slavošovskej papierne už vystriedala harmanecká labuť – HARMONY. Bývalé logo Tri zvony odkúpila prosperujúca firma NOTES so sídlom V Betliari.
V roku 1989 končila história pôvodného jadra papierne deštrukciou starých, už nepotrebných objektov. Pôvodným zostal len vodopád nad Tajchom, pamätajúci si dobu predminulú. Návštevníkom Slavošoviec a turistom prichádzajúcim od Štítnika sa tým stratil pekný pohľad na dolinu, končiacu zdanlivo pod Hájom. Mohutné smreky pamätali možno ešte pôvodných majiteľov. Aj ich už pohltil zub času.
V tejto časti dominovala stavba minulých storočí, zvaná Vyšná, ktorej neodmysliteľnou súčasťou bola veža. Neodmysliteľne patrila k Slavošovciam a objavovala sa na dobových kresbách v publikáciách a rytinách. Uzatvárala všetky tu spomenuté objekty, spoločne s pôvodnými tromi komínmi na nich dominovala a šírila aj dobré meno výrobcov papiera starých papierenských majstrov, neskorším filigránom Tri zvony, doneseným kúpou stroja z bývalej Juhoslávii v Rijeke.
Aj keď sa nezachovali priame doklady spomínajúce vežu, predpokladá sa, že mohla vzniknúť v rokoch 1860 – 1880. Vtedy dochádza k vytvoreniu akciovej spoločnosti pod firmou Erste Ungarische Papierindustrie A. G. Budapest. Na jej čele bol generálny riaditeľ Viliam Herz. Patrila pod patronát viedenskej Unionbanky. Na rozhraní rokov 1888 – 1889 sa existencia historického jadra končí. Meno tejto časti sa udržalo dodnes. Minulosť sa stratila v dyme a prachu, pod rukami deštrukčnej skupiny Hutných stavieb Košice. Vrchná časť vežičky postupne odumiera nad Tajchom, voda a vlhkosť postupne dokončí to, čo nedokázal človek. Aj keď sa pôvodne uvažovalo o jej využití, tiež aj o niektorých ďalších zachovaných technických artefaktov, ako základ budúceho múzea papiernictva v Slavošovciach. Vždy bola bližšia košeľa ako kabát a tiež nedostatok finančných prostriedkov. Podobne „odcestovali“ zo Slavošoviec zachované valce na označovanie papiera tzv. filigránmi (vodoznakmi).
V Slavošovciach sa spomínajú tri papierne. Prvá bola založená ešte v roku 1759, druhá v Masníkove okolo roku 1800 a tretia Hirschovská, založená po roku 1800. Oficiálne sa vznik papierne v Slavošovciach spomína od roku 1817, bolo to v minulosti uvedené aj na priečelí správnej budovy bývalého podniku. Dnes tu na žblnkajúcich vlnách tróni harmanecká labuť, logo papierne, ktorá podľa údajov vznikla neskôr ako papiereň v Slavošovciach. Prvé zmienky o výrobe papiera sa tu spomínajú už v období rokov 1759 – 1770 a súvisia s menom papiernických majstrov Martina Barmózyho a Michala Gauru. Papierní a odborníkov bolo na Gemeri viac, mali dobré meno a zvuk, ktorý sa šíril do sveta. Dávid Gyürky, majiteľ železného hámra, vyženil pre syna dcéru ochtinského boháča Markuša Johannu Markušovú-Gyürkyovú, ktorá sa v roku 1817 rozhodla prebudovať železný hámor na papierenský mlyn, čím sa stala zakladateľkou papierne v Slavošovciach. Manželstvo netrvalo dlho, manžel v roku 1826 vo veku 36 rokov zomiera. Všetky úlohy vo výstavbe papierne a veľké dlžoby zostali na bedrách mladej, 29 ročnej manželke Johanne. Držala sa statočne až do svojej smrti, splnila závet svokra, vôľu manžela a dokázala vychovať a dať vzdelanie šiestim nezaopatreným sirotám. Pokladáme ju právom za zakladateľku papierne a priekopníčku výroby papiera. Jej meno dnes už pripomína pamätná tabuľa vo vchodovej bráne dnešnej papierne SHP GROUP, pokračujúcej v tradíciách výroby papiera v Slavošovciach.
Na území historického Gemera a samotnom okrese Rožňava sa v blízkosti vodných tokov nachádzala väčšina významných papierní. Už v začiatkoch to boli existujúce mlyny na výrobu papiera v bývalom Rakúsko – Uhorsku. Tieto vznikali obyčajne prestavbou železných hámrov. Najznámejšie boli v Dobšinej, Nadabule, Rožňave, Štítniku, Markuške, Ochtinej, Rochovciach, Slavošovciach, ale aj na konci doliny v Čiernej Lehote. Výrobou papiera na Gemeri bol ešte známy Tisovec, Kokava n/Rimavicou a Muráň. Papierne na Gemeri predstavovali skoro štvrtinu výrobnej kapacity bývalého Uhorska ešte aj v začiatkoch 19. storočia. Pre zaujímavosť uvádzam, že ešte aj na začiatku 19. stor., napr. v roku 1804 donášala výroba gemerských papierní vyše 100 000 zlatých. Známou výrobou nehorľavého papiera z azbestu bola papiereň v Dobšinej.
V okolí Slavošoviec na toku riečky Štítnice pracovala papiereň v Ochtinej. Jej založenie sa spomína okolo roku 1756 v súvislosti s menom papiernického majstra Samuela Markovitza. Od roku 1795 bola v majetku rodiny Gyürkyovcov, najprv Dávida. Akosť vyrábaných papierov bola na tú dobu pomerne dobrá, čo nasvedčujú zachované papiere s filigránmi D G.
Papiereň v Rochovciach bola založená ešte v roku 1774 pod Dúbravou. V roku 1820 tu pôsobil úspešne papiernický majster menom Ondrej Martínyi, ktorý sa dokázal prispôsobiť požiadavkám strojovej výroby. V roku 1862 postavil brús na drevinu, prvý svojho druhu na Slovensku. Papiereň sa spomína ešte v roku 1913, ďalej ako brusiareň dreva v majetku Júlia Janowitza.
Papiereň v Rožňave bola založená v roku 1779, patrila papiernikovi Szontághovi. V roku 1802 zavádza výrobu papiera zo slamy. V roku 1871 tu bol postavený papierenský stroj. Vyrábal sa tu baliaci papier. Zaniká skoro po storočnom trvaní.
Papiereň v Nadabule bola založená Júliusom Rözlerom v roku 1785. Neskôr bola prestavaná na strojovú výrobu. Papier vyrábala zo slamy, ďalej papier pre tlač a písací papier. Zaniká v roku 1918.
Papiereň v Štítniku vznikla okolo roku 1790. Spomína ju už Bartolomeides v práci: Memorabilia provinciae Csetnek, ďalej Ivan Houdek: Z dejín papiernictva a papiernického priemyslu na Slovensku.
V Čiernej Lehote sa spomínajú 2 papierne (Bogdán, I.: A magyarországi papíripar története (1530 – 1900). Prvá bola založená v roku 1800, druhá v roku 1832. Jej založenie sa pripisuje Gyürkyovcom, papiereň na priesvitke mala názov FEKETE LEHOTA. Opodstatnenosť existencie papierní v Čiernej Lehote potvrdzuje štúdium dobových prameňov autorom článku, podľa ktorých napr. papiernickí majstri majú ako rodnú obec uvádzanú Čiernu Lehotu. Ján Krebs, Fridrich Krebs, Johanna Reichl a napr. aj Ulrich Weisenganger, pochádzajúci z Vürtenbergu, bývali v Čiernej Lehote. Priviedla ich Johanka Gyürkyová. Mnohé nemecké mená v Čiernej Lehote pripomínajú svojich predkov.
Za pozornosť stojí zmienka o tom, čo spôsobilo v histórii revolučnú zmenu vo výrobe papiera. Uskutočnil to Francúz Luis Robert, účtovník papierne. Tento už dlhšie sledoval výrobu papiera v mestečku Essonnes neďaleko Paríža. Podnietil ho postup výroby chleba v jednej pekárni, súvisiaci s prípravou cesta. Realizácia myšlienky na seba nedala dlho čakať. Pustil sa do výroby stroja, ktorý by z papiera urobil nepretržitý pás, podobne ako pri pekárenskom ceste. Stalo sa tak v roku 1799. Nepriaznivé ekonomické pomery vtedajšieho Francúzka prinútili Roberta a jeho spoločníka vycestovať do Anglicka, kde našli porozumenie, postavili továreň a predali lecenciu. Ale ani tu sa im nedarilo podľa očakávania. Trvalo niekoľko rokov, kým zrealizovali stroj na plynulú výrobu papiera. Vrátili sa do Francúzka, tu ich čakal podobný osud mnohých vynálezcov. Ich vynález tiahol svetom, ale oni zomreli v biede a zabudnutí. Vynález sa čoskoro dostal do Nemecka a odtiaľ aj do Slavošoviec. Začiatky strojovej výroby začali v Slavošovciach a Harmanci už v roku 1841.
História výroby papiera a jej vývoj vo výrobnej oblasti až do dnešných pomerov boli zaznamenané v rôznych propagačných materiáloch a tiež v jubilejných publikáciách pri okrúhlych výročiach vydávaných papierňou a vedením podniku. Nebude tomu iste inak ani pri tomto významnom jubileu DVESTOROČNICI SLAVOŠOVSKEJ PAPIERNE. Verím že ožije novým šatom aj pomník zakladateľky papierne Johanny Gyürkyovej. Ženy, hrdinky, ktorá dala prácu a chlieb celej tejto doline. Vďaka, Johanka!
PaedDr. Milan Sajenko
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).