Bola rodáčkou z neďalekej Ochtinej, priekopníčkou a zakladateľkou papierenského priemyslu. Narodila sa 11. júla 1796, zomrela 20. augusta 1865 v Slavošovciach, kde je pochovaná na miestnom cintoríne s dobovým liatinovým náhrobkom.
Johanka Gyürkyová bola súčasníčkou nášho geniálneho rodáka Pavla Jozefa Šafárika, ktorý sa narodil v Kobeliarove v roku 1795 a historika ev. farára Bartolomeidesa v Ochtinej (1754 – 1825). Bola krstnou mamou slavošovského rodáka P. E. Dobšinského (1828 – 1885). Bezmála dvesto rokov boli Slavošovce životnou istotou domácich obyvateľov a ďalších robotníkov, prichádzajúcich za zárobkom. Bola práca, bol chlieb. Generácie otcov, synov a vnukov si odovzdávali štafetu. A keď bolo zle v dvadsiatych rokoch, postavili sa na záchranu papierne. Pri jej záchrane a neskoršej modernizácii pomohli aj poslanci vtedajšieho parlamentu a vláda, menovite Ing. Michal Ursíni. Menila sa doba, menili sa ľudia, režimy a majitelia.
Ako sme v úvode pripomenuli, sme pred 200. výročím, ktoré sa uvádza na bývalom logu papierne s tromi zvonmi. V tomto roku uplynie 200 rokov od vzniku jednej z najstarších papierní, dodnes existujúcich na území historického Gemera, papierne v Slavošovciach, v súčasnosti SHP Group. Výroba v papierni sa orientuje na výrobu papierových obrúskov, sú tu moderné stroje, napr. od talianskych výrobcov – firmy Omet, balička bola od nemeckej spoločnosti Heino Ilsemann. Sú to všetko zariadenia so zvýšenou produkčnou rýchlosťou na výrobu obrúskov o rozmeroch 24x24cm, 33x33cm a 40x40cm s okrajovou razbou bez možnosti potlače. Inštalovaním novej modernej výroby je predpokladané zvýšenie ročnej kapacity výroby obrúskov v SHP Slavošovce. Logo Slavošovskej papierne už vystriedala harmanecká labuť – HARMONY. Bývalé logo Tri zvony odkúpila prosperujúca firma NOTES so sídlom V Betliari.
V roku 1989 končila história pôvodného jadra papierne deštrukciou starých, už nepotrebných objektov. Pôvodným zostal len vodopád nad Tajchom, pamätajúci si dobu predminulú. Návštevníkom Slavošoviec a turistom prichádzajúcim od Štítnika sa tým stratil pekný pohľad na dolinu, končiacu zdanlivo pod Hájom. Mohutné smreky pamätali možno ešte pôvodných majiteľov. Aj ich už pohltil zub času.
V tejto časti dominovala stavba minulých storočí, zvaná Vyšná, ktorej neodmysliteľnou súčasťou bola veža. Neodmysliteľne patrila k Slavošovciam a objavovala sa na dobových kresbách v publikáciách a rytinách. Uzatvárala všetky tu spomenuté objekty, spoločne s pôvodnými tromi komínmi na nich dominovala a šírila aj dobré meno výrobcov papiera starých papierenských majstrov, neskorším filigránom Tri zvony, doneseným kúpou stroja z bývalej Juhoslávii v Rijeke.
Aj keď sa nezachovali priame doklady spomínajúce vežu, predpokladá sa, že mohla vzniknúť v rokoch 1860 – 1880. Vtedy dochádza k vytvoreniu akciovej spoločnosti pod firmou Erste Ungarische Papierindustrie A. G. Budapest. Na jej čele bol generálny riaditeľ Viliam Herz. Patrila pod patronát viedenskej Unionbanky. Na rozhraní rokov 1888 – 1889 sa existencia historického jadra končí. Meno tejto časti sa udržalo dodnes. Minulosť sa stratila v dyme a prachu, pod rukami deštrukčnej skupiny Hutných stavieb Košice. Vrchná časť vežičky postupne odumiera nad Tajchom, voda a vlhkosť postupne dokončí to, čo nedokázal človek. Aj keď sa pôvodne uvažovalo o jej využití, tiež aj o niektorých ďalších zachovaných technických artefaktov, ako základ budúceho múzea papiernictva v Slavošovciach. Vždy bola bližšia košeľa ako kabát a tiež nedostatok finančných prostriedkov. Podobne „odcestovali“ zo Slavošoviec zachované valce na označovanie papiera tzv. filigránmi (vodoznakmi).
V Slavošovciach sa spomínajú tri papierne. Prvá bola založená ešte v roku 1759, druhá v Masníkove okolo roku 1800 a tretia Hirschovská, založená po roku 1800. Oficiálne sa vznik papierne v Slavošovciach spomína od roku 1817, bolo to v minulosti uvedené aj na priečelí správnej budovy bývalého podniku. Dnes tu na žblnkajúcich vlnách tróni harmanecká labuť, logo papierne, ktorá podľa údajov vznikla neskôr ako papiereň v Slavošovciach. Prvé zmienky o výrobe papiera sa tu spomínajú už v období rokov 1759 – 1770 a súvisia s menom papiernických majstrov Martina Barmózyho a Michala Gauru. Papierní a odborníkov bolo na Gemeri viac, mali dobré meno a zvuk, ktorý sa šíril do sveta. Dávid Gyürky, majiteľ železného hámra, vyženil pre syna dcéru ochtinského boháča Markuša Johannu Markušovú-Gyürkyovú, ktorá sa v roku 1817 rozhodla prebudovať železný hámor na papierenský mlyn, čím sa stala zakladateľkou papierne v Slavošovciach. Manželstvo netrvalo dlho, manžel v roku 1826 vo veku 36 rokov zomiera. Všetky úlohy vo výstavbe papierne a veľké dlžoby zostali na bedrách mladej, 29 ročnej manželke Johanne. Držala sa statočne až do svojej smrti, splnila závet svokra, vôľu manžela a dokázala vychovať a dať vzdelanie šiestim nezaopatreným sirotám. Pokladáme ju právom za zakladateľku papierne a priekopníčku výroby papiera. Jej meno dnes už pripomína pamätná tabuľa vo vchodovej bráne dnešnej papierne SHP GROUP, pokračujúcej v tradíciách výroby papiera v Slavošovciach.
Na území historického Gemera a samotnom okrese Rožňava sa v blízkosti vodných tokov nachádzala väčšina významných papierní. Už v začiatkoch to boli existujúce mlyny na výrobu papiera v bývalom Rakúsko – Uhorsku. Tieto vznikali obyčajne prestavbou železných hámrov. Najznámejšie boli v Dobšinej, Nadabule, Rožňave, Štítniku, Markuške, Ochtinej, Rochovciach, Slavošovciach, ale aj na konci doliny v Čiernej Lehote. Výrobou papiera na Gemeri bol ešte známy Tisovec, Kokava n/Rimavicou a Muráň. Papierne na Gemeri predstavovali skoro štvrtinu výrobnej kapacity bývalého Uhorska ešte aj v začiatkoch 19. storočia. Pre zaujímavosť uvádzam, že ešte aj na začiatku 19. stor., napr. v roku 1804 donášala výroba gemerských papierní vyše 100 000 zlatých. Známou výrobou nehorľavého papiera z azbestu bola papiereň v Dobšinej.
V okolí Slavošoviec na toku riečky Štítnice pracovala papiereň v Ochtinej. Jej založenie sa spomína okolo roku 1756 v súvislosti s menom papiernického majstra Samuela Markovitza. Od roku 1795 bola v majetku rodiny Gyürkyovcov, najprv Dávida. Akosť vyrábaných papierov bola na tú dobu pomerne dobrá, čo nasvedčujú zachované papiere s filigránmi D G.
Papiereň v Rochovciach bola založená ešte v roku 1774 pod Dúbravou. V roku 1820 tu pôsobil úspešne papiernický majster menom Ondrej Martínyi, ktorý sa dokázal prispôsobiť požiadavkám strojovej výroby. V roku 1862 postavil brús na drevinu, prvý svojho druhu na Slovensku. Papiereň sa spomína ešte v roku 1913, ďalej ako brusiareň dreva v majetku Júlia Janowitza.
Papiereň v Rožňave bola založená v roku 1779, patrila papiernikovi Szontághovi. V roku 1802 zavádza výrobu papiera zo slamy. V roku 1871 tu bol postavený papierenský stroj. Vyrábal sa tu baliaci papier. Zaniká skoro po storočnom trvaní.
Papiereň v Nadabule bola založená Júliusom Rözlerom v roku 1785. Neskôr bola prestavaná na strojovú výrobu. Papier vyrábala zo slamy, ďalej papier pre tlač a písací papier. Zaniká v roku 1918.
Papiereň v Štítniku vznikla okolo roku 1790. Spomína ju už Bartolomeides v práci: Memorabilia provinciae Csetnek, ďalej Ivan Houdek: Z dejín papiernictva a papiernického priemyslu na Slovensku.
V Čiernej Lehote sa spomínajú 2 papierne (Bogdán, I.: A magyarországi papíripar története (1530 – 1900). Prvá bola založená v roku 1800, druhá v roku 1832. Jej založenie sa pripisuje Gyürkyovcom, papiereň na priesvitke mala názov FEKETE LEHOTA. Opodstatnenosť existencie papierní v Čiernej Lehote potvrdzuje štúdium dobových prameňov autorom článku, podľa ktorých napr. papiernickí majstri majú ako rodnú obec uvádzanú Čiernu Lehotu. Ján Krebs, Fridrich Krebs, Johanna Reichl a napr. aj Ulrich Weisenganger, pochádzajúci z Vürtenbergu, bývali v Čiernej Lehote. Priviedla ich Johanka Gyürkyová. Mnohé nemecké mená v Čiernej Lehote pripomínajú svojich predkov.
Za pozornosť stojí zmienka o tom, čo spôsobilo v histórii revolučnú zmenu vo výrobe papiera. Uskutočnil to Francúz Luis Robert, účtovník papierne. Tento už dlhšie sledoval výrobu papiera v mestečku Essonnes neďaleko Paríža. Podnietil ho postup výroby chleba v jednej pekárni, súvisiaci s prípravou cesta. Realizácia myšlienky na seba nedala dlho čakať. Pustil sa do výroby stroja, ktorý by z papiera urobil nepretržitý pás, podobne ako pri pekárenskom ceste. Stalo sa tak v roku 1799. Nepriaznivé ekonomické pomery vtedajšieho Francúzka prinútili Roberta a jeho spoločníka vycestovať do Anglicka, kde našli porozumenie, postavili továreň a predali lecenciu. Ale ani tu sa im nedarilo podľa očakávania. Trvalo niekoľko rokov, kým zrealizovali stroj na plynulú výrobu papiera. Vrátili sa do Francúzka, tu ich čakal podobný osud mnohých vynálezcov. Ich vynález tiahol svetom, ale oni zomreli v biede a zabudnutí. Vynález sa čoskoro dostal do Nemecka a odtiaľ aj do Slavošoviec. Začiatky strojovej výroby začali v Slavošovciach a Harmanci už v roku 1841.
História výroby papiera a jej vývoj vo výrobnej oblasti až do dnešných pomerov boli zaznamenané v rôznych propagačných materiáloch a tiež v jubilejných publikáciách pri okrúhlych výročiach vydávaných papierňou a vedením podniku. Nebude tomu iste inak ani pri tomto významnom jubileu DVESTOROČNICI SLAVOŠOVSKEJ PAPIERNE. Verím že ožije novým šatom aj pomník zakladateľky papierne Johanny Gyürkyovej. Ženy, hrdinky, ktorá dala prácu a chlieb celej tejto doline. Vďaka, Johanka!
PaedDr. Milan Sajenko
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.