"Pár slov k najstaršej papierni so strojovou výrobou v Uhorsku".
Za posledných 25 rokov sa v histórii fabriky uskutočnilo mnoho podstatných udalostí, ktoré ju nasmerovali do súčasného stavu.
Boli to nasledovné udalosti:
- Zmena spoločenského systému v roku 1989 dopadla aj na Slavošovské papierne. Vtedajší štátny podnik sa dostal do krízy a hrozilo zastavenie výroby.
- V roku 1996 došlo z rozhodnutia vlády k zlúčeniu dvoch štátnych podnikov SCP Ružomberok, š.p. a Slavošovských papierní, š.p.
- Privatizáciou SCP Ružomberok, a. s. sa začal ďalší rozvoj výroby papiera v Slavošovciach.
- V roku 1998 bol po požiari odstavený papierenský stroj č. 9 na výrobu stredojemných a grafických papierov. Rozhodnutie o odstavení tohto papierenského stroja v podstatnej miere ovplyvnil prudký nárast výroby grafických papierov v materskej spoločnosti SCP Ružomberok.
- V tomto roku sa realizovala rekonštrukcia papierenského stroja č. 8 so zameraním na výrobu krepovaných a tissue papierov.
- V roku 2000 bola vytvorená spoločnosť NOTES, a. s Slavošovce, ktorej boli odpredané stroje na výrobu školských zošitov a poznámkových blokov.
- V roku 2000 sa závod Slavošovce odčlenil od materskej spoločnosti SCP Ružomberok a bola založená akciová spoločnosť Papierne Slavošovce.
- V roku 2002 bola spoločnosť Papierne Slavošovce začlenená do skupiny SHP Group a spoločnosť získala nový názov SHP Slavošovce, a. s.
- Týmto momentom nastal v Slavošovciach postupný nárast výroby papiera pre hygienické účely a ukončila sa výroba jednostranne hladených papierov.
V roku 2002 bol zakúpený zo SHP Harmanec obrúskový stroj NL 14 na výrobu obrúskov s možnosťou 4 farebnej potlače.- V rokoch 2003 až 2004 bol uvedený do prevádzky nový obrúskový stroj NL 15 PERINI na výrobu bielych jednovrstvových obrúskov. V tom čase to bol najvýkonnejší stroj vyrobený vo svete na výrobu tohto sortimentu obrúskov.
- V roku 2005 bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 16 na výrobu potlačených obrúskov so šesťfarebnou potlačou, čo naštartovalo doterajšiu obchodnú spoluprácu s naším najväčším zákazníkom IKEA.
- V roku 2007 bola v Slavošovciach uvedená do prevádzky Toaletná linka TL 8 hlavne na výrobu kuchynských utierok a okrajovo na výrobu toaletného papiera.
- V roku 2010 bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 17 SDF s možnosťou deväťfarebnej potlače.
- Rok 2011 bol bodom zlomu v ďalšom smerovaní výroby v SHP Slavošovce. V tomto roku bola premiestnená do SHP Harmanec linka TL 8. Na papierenskom stroji sa zmodernizovala výroba papierov farbených v hmote, uviedla sa do užívania Biologická čistička odpadových vôd a bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 18 na výrobu prevažne obrúskov z papiera farbeného v hmote. V tomto roku bolo rozhodnuté o definitívnom smerovaní ďalšieho rozvoja výroby obrúskov v Slavošovciach.
- V roku 2013 bol uvedený do prevádzky obrúskový stroj NL 19 SDF.
V roku 2014 bol uvedený do prevádzky ďalší obrúskový stroj SDF NL 21 s možnosťou výroby obrúskov s ražbou point to point.- V roku 2016 bol uvedený do prevádzky posledný obrúskový stroj SDF NL 23 s možnosťou výroby obrúskov s plastickou ražbou.
- V závere roka 2016 bola realizovaná investícia do papierenského stroja (výmena nátokovej skrine a odvodňovacích prvkov sita) hlavne za účelom zvýšenia kvality vyrábaných papierov.
- SHP Slavošovce sú začlenené do Skupiny SHP Group, ktorá sa objemom výroby a predaja zaraďuje medzi najväčších výrobcov hygienického papiera a hygienických papierov v Európe.
Za posledné dve desaťročia sa zo stagnujúcej fabriky vďaka rozsiahlym investciám do výroby tissue papiera a do výroby obrúskov stala moderná spoločnosť, ktorá produkuje výrobky porovnateľné so špičkovou konkurenciou v celoeurópskom meradle. SHP Slavošovce majú v majetku moderné technológie, ktoré umožňujú vyrábať vysokokvalitnú produkciu obrúskov pri dodržaní náročných požiadaviek zákazníkov na ich kvalitu a hygienické vlastnosti. Vďaka vysokým úžitkovým vlastnostiam obrúskov vyrábaných v Slavošovciach sa tieto predávajú prakticky v celom svete.
Aktuálny objem výroby papiera na papierenskom stroji č. 8 je 15 500 ton/rok v sortimente výroby 14,5 až 23g/m2 bielych papierov a papierov farbených v hmote. Ročná kapacita výroby obrúskov vo všetkých sortimentoch výroby biele obrúsky, farebné obrúsky a printované obrúsky je v závislosti na sortimente výroby do 12 500 ton.
Momentálne sa pripravujú ďalšie investičné zámery hlavne do rozšírenia výroby obrúskov, do rozšírenia a modernizácie skladov a logistiky, ako aj do investícií na modernizáciu existujúcich strojných zariadení za účelom skvalitnenia výroby a za účelom znižovania nákladov na výrobu.
SHP Slavošovce sú najväčším zamestnávateľom v regióne Štítnickej doliny. Poskytujú zamestnanie pre viac ako 250 ľudí prevažne z blízkeho okolia Slavošoviec.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.