o takéto "divadlo" potrebné.
Pozrime sa ako dopadlo referendum na hornom Gemeri. Štatistický úrad Slovenskej republiky pohotovo zhromaždil údaje sobotného dňa, ktoré poskytli informácie i nám. Z nich vyplýva, že v 78 okrskov obvodu Rožňava sa na referende zúčastnilo 4008 oprávnených voličov, čo predstavuje iba 8,29 % zo všetkých zapísaných. Aj keď je celoslovenský priemer 21,42 aj z tohto údaju je vidieť, že referendu v tomto regiónu občania nevenovali veľkú pozornosť a doslova ho odignorovali. Zrejme mali na to svoj dôvod. Alebo... Pravda, nie vo všetkých volebných okrskoch či obciach. Z nasledovného prehľadu je zrejmé, že najväčšiu percentuálnu účasť mali predovšetkým obce, ktoré majú najmenší počet obyvateľov okresu:
|
OBVOD ROŽŇAVA:
|
OBVOD RIMAVSKÁ SOBOTA:
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
|
Aj keď vo väčších obciach a dvoch mestách okresu prišlo oveľa viac voličov, ani tí nepriniesli rozhodujúci výsledok v prospech referenda. Napríklad v Rožňave možnosť prejaviť sa v tomto demokratickom fenoméne využilo iba 1206 oprávnených voličov, čo predstavuje iba 8,6%. V Dobšinej iba 190 z 3672, ktorí boli oprávnení voliť. Z väčších obcí zaznamenali v Krásnohorskom Podhradí iba 7,00 %-nú účasť, v Plešivci dokonca iba 3,8 % (prišlo iba 72 voličov z 1881 oprávnených) a v Gemerskej Polome našlo cestu k referendovým urnám iba 121 občanov z 1628 oprávnených voličov, čo predstavuje priemernú účasť iba 7,4 %.
Ináč tomu nebolo ani v druhom gemerskom volebnom obvode, ktorý tvorili okresy Rimavská Sobota a Revúca. Jeho veľkosť sa prejavuje i v tom, že pre referendum určili až 208 okrskov. Iba v samotnej Rimavskej Sobote ich bolo až 21. Svoj rozhodnutie vyjadrilo prítomnosťou v ich priestoroch 8208 oprávnených voličov, ktorí tvorili iba 8,62 % zo všetkých zapísaných v referendových zoznamoch. Je to však iba necelá polovica takých, ktorí využili v prvú februárovú sobotu referendum na prejavenie svojej vôle v rámci Banskobystrického kraja (15,84%). Tento volebný obvod však priniesol veľmi rozdielne výsledky. Na jednej strane v Poproči dosiahli až 50%-nú účasť na referende, aby zároveň ako maják svietila obec Sútor, kde sa referenda nezúčastnil ani jeden z oprávnených. Dokonca sa v tomto smere neprejavili ani členovia okrskovej referendovej komisie. Z médií až zahanbujúco prenikla informácia od jedného z občanov rimavsko-sobotského okresu, že na referende sa nezúčastnil preto, lebo odmietol k vôli nemu cestovať autobusom až do Bratislavy.
Pozrime sa však bližšie na tento volebný obvod od najväčšej percentuálnej účasti smerom k najnižšej (vyššie v tabuľke):
Účastníci referenda sa vyjadrovali dosť jednoznačne na predložené tri otázky a drvivá väčšina z nich odpovedala na ich obsah súhlasné áno. Pravda ich percento je úmerné k tomu, ako voliči zvolili svoju účasť, či neúčasť v ňom.
V mestách obvodu Rimavská Sobota sa do hlasovania v referende zapojili voliči takto:
Hnúšťa - 7,82 %, Jelšava - 4,80 %, Revúca - 8,72 %, Rimavská Sobota - 7,93 %, Tisovec - 8,30 %, Tornaľa - 5,01 %.
Očakávam, že budúce referendá budú lepšie pripravené a budú mať väčší zmysel ako práve skončené.
Ondrej Doboš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.