Najviac hlasov získalo hnutie OĽANO, ktoré najviac rozvírilo predvolebnú situáciu na Slovensku a ktorému dalo v týchto voľbách svoju dôveru až 721 166 voličov, čo predstavuje výsledok 25,02 %. Druhou stranou, ktorá sa najviac zviditeľnila, bola doteraz osvedčená strana Smer – SD s 527 172 voličmi s výsledkom 18,29 %. Na treťom mieste s 237 531 voličmi a výsledkom 8,24 % sa predstavila strana Sme rodina. Štvrtá v poradí je SĽNS, ktorej voliči odovzdali 229 660 platných hlasov, čo predstavuje 7,79 % z ich celkového počtu. Piate miesto obsadila SaS, ktorej odovzdalo hlas 179 246 voličov, čo predstavuje výsledok 6,22 %. Na šiestom, poslednom mieste zo strán, ktoré sa dostali do slovenského parlamentu, skončila strana Za ľudí, ktorá získala od voličov 166 325 hlasov, čo znamená výsledok iba 5,75 % z celkového počtu platných hlasov. Do parlamentu sa nedostala koalícia PS/ SPOLU, ktorej nestačilo ani 200 780 hlasov od voličov. Ich volebný výsledok bol 6,69,%, čo však nespĺňalo požadovaných 7 % hlasov od voličov. Náš parlament bude pozostávať z tohto počtu zvolených poslancov:
OĽANO - 53 mandátov, SMER – SD 38, Sme rodina – 17, ĽSNS - 17, SAS – 13 a Za ľudí 12 mandátov.
Prezidentka SR pani Zuzana Čaputová, na základe výsledkov volieb, poverila zostavením vlády predsedu víťaza volieb hnutia OĽANO pána Igora Matoviča. Ten, po predchádzajúcich rokovaniach potvrdil, že do budúcej vlády ráta so zástupcami OĽANO, Sme rodina, SaS a Za ľudí. Nová vláda sa právoplatne ujme svojej funkcie až po schválení jej programového dokumentu v novej Národnej rade SR, ktorá sa musí zísť na ustanovujúcej schôdzi do 30 dní od vyhlásenia výsledkov volieb. Následne po ustanovujúcej schôdzi novej NR SR odstúpi doterajšia vláda SR, ktorá bude poverená vykonávať svoju funkciu až do vymenovania novej vlády.
Keďže výsledky volieb zverejnil Štatistický úrad SR hneď po voľbách a sú k dispozícii na internetovej stránke tohto úradu, pozrel som sa aj na výsledky volieb v našom regióne Gemer. Zdôrazňujem, že sú to len neoficiálne výsledky, ktoré však sú podporené oficiálnymi výsledkami z okresov patriacich do tohto regiónu, čiže okresov Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava. Spomeniem iba tie strany, ktoré vo februárových parlamentných voľbách dosiahli 5, alebo viac % zvolených poslancov.
|
OKRES RIMAVSKÁ SOBOTA platných hlasov 34 355 , čo je 54,49 %
|
OKRES REVÚCA platných hlasov 15 600, čo je 51,34 %
|
OKRES ROŽŇAVA platných hlasov 26 720, čo je 51,34 %
|
REGIÓN G E M E R platných hlasov 76675, čo je 53,96 %
|
Strany, ktoré sa nedostali do parlamentu*
Ako z uvedených údajov vyplýva, Gemer sa podľa nich najviac prezentoval dvomi stranami zastupujúce aj národnostné menšiny. MKO - MKS a MOST - HÍD. Tieto strany sa však s ohľadom na celoslovenské výsledky do parlamentu nedostali. To znamená, že nebudú mať v novej NR SR ani zastúpenie zo spomínaných troch okresov Gemera.
Poďme sa pozrieť bližšie medzi voličov ktorí najviac preukázali svoj vzťah, alebo opak, k voľbách v jednotlivých obciach. Podčiarknime, že v spomínaných troch okresoch sa na voľbách zúčastnilo 76 675 oprávnených voličov, čo predstavuje volebný priemer na Gemeri 53,96 %.
Najvyššiu účasť vo voľbách zaznamenali občania Gemera v týchto obciach: Silická Jablonica - 84,04 - %, Dedinky – 81,75 %, Revúcka Lehota - 80,91 %, Potok – 78,78 %, Kováčová - 77,14 %, Rimavské Zalužany - 76,95 %, Krokava – 76,92 %, Hrlica – 76,47 %, Stratená - 75,57 %, Leváre - 75,00 %, atď.
Obce s najnižšou percentuálnou účasťou voličov sú tieto: Hucín - 24,55 %, Dražice - 29,05 %, Rybník - 30,70 %, Lipovec – 32,14 %, Uzovská Panica – 32,49 %, Pašková - 32,53 %, Hostišovce - 33,54 %, Jelšava - 36,28 %, Konrádovce - 36,43 %, Slavoška - 38,88 %.
Najdôležitejšie pre Gemer však bude, keď uvidí a bude aj počuť svojich poslancov v Národnej rade SR. Veď o to v týchto voľbách šlo.
MG - od
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.