sa až do pokutového územia súpera. Tam, keďže už bol vysilený, nevystrelil, lebo nevládal a obyčajne spadol, častokrát spolu s brankárom, ktorý vybehol proti nemu. Z tej zrážky sa mu ale skoro pravidelne podarilo vyreklamovať jedenástku, ktorú sám vždy bezpečne premenil. Vtedy sa tváril dôležito a brankára sa opýtal, kam to chce dostať: do pravého, či do ľavého rohu... Triafať vedel znamenite, ani raz sa nepomýlil. Veru ešte aj nedávno, keď prestal hrať futbal a prišiel povzbudiť gočovských futbalistov, musel si cez polčas vyskúšať kop na bránku. Bolo jedno či má poltopánky s koženou alebo gumovou podrážkou, lakovky alebo inú sviatočnú obuv. Keď sudca odpískal polčas, on si už staval loptu na značku pokutového kopu a triafal. Vždy presne a s pocitom blaženosti. Aj keď mal nad šesťdesiat, akoby chcel povedať: 

„Pozrite sa, sopliaci, takto sa hrá futbal. Takto hrali vaši otcovia...!“
Boli sme generáciou pre všetko, ale hlavne pre šport a pre kultúru, ale tiež pre spoločenský život. Janko sa sám zvykol pochváliť, že bol vyše dvadsaťkrát družbom na svadbách, a to veľmi úspešným. Nijaký pár, ktorému družboval, sa vraj nerozviedol. Ale iba raz bol starejším. Keďže sa dvojica neskôr rozsobášila, viac ho na túto funkciu nikto nezavolal, lebo pamäť národa býva dobrá a tá gočovská priam vynikajúca. A tak prišiel Janko o množstvo koláčov, tort a iných sladkostí, lebo honoráre za túto prácu sa vtedy nevyplácali. Iba to, čo sa zjedlo a vypilo - to bolo honorárom.

Bol aj dobrým a pravidelne obsadzovaným hercom ochotníckeho divadla. V roku 1952 v hre J. G. Tajovského „Ženský zákon“ nijaká dievčina v Gočove nechcela za svet hrať starú Doru, veď akoby aj. Kto by sa dal, vtedy, keď sa chce vydať, zošpatiť na starú ženu. Ani jedna sa nenašla. Tak padla voľba, čo keby starú babu zahral gymnazista Andrašovský. Aj sa tak stalo. Obliekli ho originálne: čierna sukňa, dole buďugove, tmavá šatka na hlave... aj kiku na vrchhlavy, a fazuľu pri stole lúskal ozajstne, ako stará žena. Ibaže na predstavenie boli vytlačené riadne plagáty, aj s osobami a obsadením. Pri osobe stará Dora bolo napísané: J. Andrašovská. Pýtali sa nás spolužiaci, lebo plagáty boli rozvešané po celom okrese, či má Andrašovský dve sestry, lebo jednu, mladšiu, poznal každý. Tých cudzích sme oklamali a domácim sme to zdôvodnili, že na plagáte je chyba v tlači. Mnohým to nešlo do hlavy, lebo jeho sestra už bola vydatá. Nech to bolo akokoľvek, predstavenia boli vždy vypredané. Ani nie tak pre hru, ale preto, že Doru hral Jano. To bolo po prvý raz v histórii gočovského divadla, že ženu hral chlap! A to nie hocijako, ale excelentne. 

V hre Jánošík bol „šéfom“ pandúrov. Volal sa Šándor a on vlastne zlapal Jánošíka. A to nemal. Lebo keď prišiel o týždeň po hosťovskom predstavení tejto hry na motorke do Rožňavského Bystrého a miestni chlapci sa dozvedeli, že je tam Šándor, okamžite sa všetci zbehli a prerezali mu gumy aj duše na prednej a pre istotu aj na zadnej pneumatike. Domov sa vrátil autobusom. Bola aj iná hra zo Slovenského národného povstania a volá sa „Za frontom“. Aj tam hral zápornú postavu, gardistu, ktorého partizáni chytili a zviazaného zavreli do kôlne. Podľa scenára sa mu podarí ujsť. Tak sa to odohrávalo na hosťovaní aj vo Vyšnej Slanej, kde sa náš herec oslobodil z remeňov. V hrobovom tichu sály, keď nikto ani nedýchal, zo stredu publika sa ozval silný hlas nejakej tetky: „Ach, že si skamenev - rozviazav sä!“ Hra s napätím pokračovala, aj úspešne skončila. Iba Janko sa obával, či ho po divadle v krčme niekto netresne ako gardistu po papuli. Vyšnoslanci boli spravodliví ľudia a divadlo celou dušou prežívali. Mohol by som menovať aj ďalšie postavy, scénky, či estrády, ktoré napĺňali malé, ale útulné javisko. Janko hral aj v miestnej kapele na trúbke. A dobre. Každé vystúpenie sme začali piesňou „Škoda lásky...“ Náš dvojhlas - on trúbil na trúbke, ja na klarinete - bol výborný. Druhý verš sme už nevládali hrať, tak sme ho dvojhlasne vyspievali. Tiež pekne. (Okrem iného, aj my sme boli pekní!)

Keď bol gymnazistom v Rožňave, sedel v prvej lavici. Jeho spolužiak bol Bandy Kraus z Dobšinej. Dávid a Goliáš ich nazývali. Jano mal štyridsaťpäť a Bandy niečo cez sto kilogramov. Ale tenší ovládal hrubšieho. Keď sa niekedy cez prestávku pasovali, my sme sa chodili na ich vystúpenie občas pozrieť. Dobrý chlapec Bandy z Dobšinej mal jedno zraniteľné miesto a o tom Jano vedel. Bol to jeho malíček na ľavej či pravej ruke a k tomu sa musel dostať. Vtedy Bandy kapituloval, kľakol na kolená a pred zrakom nás všetkých odprosil premožiteľa:
„Janko, prepáč, uznávam, že si silnejší.“ Tým si víťaz získal veľký rešpekt a obdiv hlavne od ženského publika.

Keď hovoríme o jeho plusoch, musíme prezradiť, že výborne hral karty. Aj nás mladších - vtedy tretiakov, či štvrtákov - naučil. Ukázal nám len dvakrát ako sa hrá a potom sme už museli hrať naplno. Nie o peniaze, ale o zápalky. V tom bol neprekonateľný. Povyhrával toľko zápaliek, že jeho rodičia celý rok tento nenahraditeľný tovar nemuseli kupovať. Zatiaľ moja mať každý týždeň s poznámkou, aké zlé zápalky to vyrábajú, keď sa tak rýchlo míňajú, kupovala nové. Netušila, že ich prehrávam v kartách.

Sme rodina – bratranci, ale boli sme aj rivali. V prvej triede ľudovej školy som mal problémy s písaním. Viem, že na domácu úlohu som za svet nemohol napísať písmeno „e“. Jano bol vtedy u nás a videl, ako sa trápim a ako mi všetci nadávajú, že som nemotorný a nič zo mňa nebude. Na druhý deň v škole sa môj bratranec hneď ráno prihlásil a pán učiteľ mu udelil slovo:
„No, čo nám chceš povedať Janko?“
„Pán učiteľ, chcem vám zahlásiť, že Ondrej Hronec nevie písať malé „e“!“ vyrukoval s oznamom.
„Nuž, na to sa pozrieme. Poď, Ondrej, k tabuli,“ vyvolal ma pán učiteľ. Pristúpil som k tabuli, trasúcou rukou zobral kriedu, priložil k tabuli a napísal som krásne „e“. Neviem, ako sa mi to podarilo.
„Tak ty klameš!“ zvýšil pán učiteľ hlas na udavača a ten tým dostal primeranú odmenu. Ej, ale som sa potešil. To bolo strašne dávno.

Ale dodám k nemu ešte jednu krásnu príhodu z minulých, ani nie tak dávnych čias.
Raz som bol doma na dovolenke v Gočove. Do nášho domu vstúpila Cigánka, ktorú každý pozná pod menom Pýtajka. Oslovila ma:
„Janík!“
„Ja nie som Janík, ale Andriš,“ bránil som sa.
„To je jedno,“ odpovedala, „aj Janík, tvoj brat, bol dobrý človek.“ Súhlasil som. „Ty sa pamätáš na vojnu?“ spýtala sa ma.
„Pravdaže pamätám,“ znela moja odpoveď.
„Tak sa musíš pamätať aj na môjho muža,“ doložila.
„Kto by sa nepamätal na muzikanta Andora, veď krásne hral na husliach,“ povzbudil som ju.
„Aj pekne tancoval, zobral nohu a tak položil či do predku, či do zadku...,“ povedala Pýtajka.
„To už neviem, ako kládol nohy pri tanci, ale primáš bol dobrý,“ dodal som uznanlivo.
„Tak keď sa naňho pamätáš, určite vieš, že on bol aj pri partizánoch,“ spýtavo na mňa pozrela.
„To môže byť pravda,“ povedal som.
„No, tak vtedy by si mi mohol dosvedčiť, že bol môj muž partizán. Aj by si mi mohol podpísať tú „päťstopäťdesiatpäťku“, aby mi zvýšili penziu,“ dokončila. Pre mladších čitateľov vysvetlím, že existoval zákon dvestopäťdesiatpäťka, podľa ktorého tým, čo boli v protifašistickom odboji, bola udelená finančná pomoc vo výške asi stodvadsaťpäť korún mesačne. Náš dialóg pokračoval.
„Tak mi podpíšeš?“ trvala na svojom moja spolubesedníčka.
„Tetka Júlia,“ oslovil som ju dôverne a sebavedome dodal, „z celej duše by som vám podpísal, že váš muž bol partizánom, ale čo by na to povedal môj bratranec!“ váhal som.
„Ktorý?“ opýtala sa.
„No, Jano Andrašovský!“ bola moja odpoveď.
„Janík u Michala, čo mali kone jeho rodičia, Kešela aj Šárgu?“ spresnila údaj. „Veru ten,“ odpovedal som.
„A čo on má s tým?“ vyzvedala.
„Veľa,“ dodal som múdro a pokračoval. „On robí na okrese na odborovej rade v Rožňave tam v parku, blízko stanice. On tie papiere o tom, kto bol partizán, vydáva vo svojom úrade. Sadnite na vlak a choďte za ním, ale neprezraďte, kto vás poslal.“
„Nech ti dá Boh zdravie a pamäť stálu za takú radu. Hneď zajtra za ním pôjdem,“ dodala celá uveličená. Že za ním bola, dozvedel som sa zhruba o mesiac, kedy som sa s bratrancom stretol. Naše stretnutie bolo zo začiatku na počudovanie chladné, lebo na môj pozdrav milý bratranec ani len neodpovedal. Len potom, keď som ho obmäkčil tromi poldecákmi rumu, sa mi zdôveril, čo sa stalo. Viedol schôdzu na odborovej rade v zasadačke, kde bolo vyše sto ľudí „a naša Cigánka“ rovno k nemu za predsednícky stôl pre päťstopäťdesiatpäťku. Darmo ju presviedčal, aby počkala kým skončí, darmo jej hovoril, že s tým nemá nič spoločné. Nepomohlo a do smrti mu to vyčítala. Peniaze na prilepšenie nedostala, lebo jej manžel bol len v blízkosti partizánov, pretože ich koliba bola blízko lesa. Ale predsa bojoval - žiaľ, či chvalabohu - iba na posteli. Jula totiž porodila jedenásť detí, a to je už čo povedať.

To sú naše spoločné zážitky, na ktoré radi spomíname, hlavne vtedy, keď sa stretne celá rodina. Jemu patrí slovo na začiatku každého nášho stretnutia, pretože vždy začíname modlitbou. A tú dokáže najkrajšie za nás všetkých vysloviť on – Jano Andrašovský.

(Poviedka z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2011)

Ilustrácia: Ján Marciš