Písal sa rok 1950. Novozriadená stredná škola v Nižnej Slanej, do ktorej som chodil aj ja, vyhrala celoštátnu súťaž v zbere liečivých rastlín. Boli sme takí sfanatizovaní vtedajšími učiteľmi, že sme vyzbierali všetko, čo malo liečivé účinky. Nezbierali sme len my, ale aj celé naše rodiny a tie boli viacpočetné. Keď sa to všetko nazbierané vysušilo a zvážilo, boli sme najlepší. Odmena sladká. Vysoké Tatry - Detský raj! To zostáva v mysli na celý život. Učenie, výlety, fantastickí učitelia a nádherná príroda, akoby všetko bolo ochotné oddať sa nám, dedinským chlapcom a dievčatám, ktorí doposiaľ o Tatrách iba snívali. Dodnes na to spomíname, aj keď už nemnohí. Ale zažili sme tam aj čosi výnimočné, najviac zo športu. V tých časoch sa tam pripravovali futbalisti Slovana Bratislava a my sme boli na ich vystúpení - priateľskom zápase proti tatranskému výberu. Výsledok nie je podstatný. Zážitok zostal na prvom mieste. Mená ako Tegelhof, Pažický alebo brankár Reimann, to sú ozdoby slovenského futbalu.A nimi zostanú. Hneď po zápase sme bežali za nimi, aby sme sa ich najprv mohli aspoň dotknúť. Ba Juro Ivan sa s brankárom Reimannom aj rozprával, bol z nás najsmelší, možno aj preto mu zostala prezývka Ďuro Reimann.
V Tatrách som zažil aj nepríjemnú príhodu. Prišli ma tam navštíviť rodičia, otec aj matka. Na motorke ČZ 125 prešli Dobšinský kopec, aj stúpanie na Vernár. Raz sa aj prevrátili do priekopy, lebo otec matku nepoučil, a tá vraj chcela dobre jemu i sebe. Na motorke sedela prvýkrát, bicyklovať sa tiež nevedela (kto a za čo by jej bol kúpil bicykel), a tak si chuderka myslela, že v zátačke, keď sa bude otec nahýnať vpravo, tak aby nespadli, ona sa nahýnala opačne. Takže hneď na Dobšinskom kopci spadli aj s motorkou do priekopy. Pri rýchlosti dvadsať kálometrov za hodinu sa im nestalo nič, iba sa trošku zablatili. To by mi ešte nebolo vadilo. Stalo sa čosi horšie.
Moja mať mala oblečené nohavice, pantalóny! Takto odetú som ju ešte nikdy nevidel. Bola mladá, pekná, veď mala málo nad tridsať rokov, ale tie nohavice a tie pohľady mojich spolužiakov a hlavne spolužiačok?! Previnilo sa pozerali na ňu i n mňa. V duchu som sa modlil, aby čím skôr obaja odišli a aby tie nohavice hodila kdesi do čerta, lebo to akoby mi ani materou nebola. Ej, ale som si vydýchol, keď otec na štvrtý pokus odštartoval našu zetku so štátnou poznávacou značkou umičestnenou na prednom blatníku S-RA-140. Čo znamenalo, že na Slovensku (S) v Rožňavskom okrese (RA) bolo vtedy 140 motoriek rôznych značiek. Takáto vtedy bola doba technického pokroku i odievania. Keď som sa vrátil zo školy v prírode, zvykol som si aj na matkine nohavice, ktoré si obliekala výnimočne. Iba vtedy, keď ju otec niekde viezol na motorke. Aj v pohybe sa zosúladili. V zátačke sa nakláňali rovnako, nikdy sa už neprevrátili a prežili spolu päťdesiat rokov pekného, ale zložitého života.
(Úryvok z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, 2011 - so súhlasom autora)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.