autobus pred hotelom, kde na mňa už čakalo asi štyridsať mužov a žien. Boli to páry dôchodcov, ktorí si tam boli na dva týždne užívať krásy prírody a popritom si aj trošku zašportovať lyžovaním. A niektorí odvážlivci si prišli aj zakorčuľovať. Bola to veľmi milá spoločnosť, ktorá mala so sebou aj vedúceho výpravy. Ten mi oznámil rozvrh celého výletu, takže sme mali všetko pekne rozplánované, aby sme načas stihli doraziť do stráženej vilovej štvrte, ktorá bola v časti Huntington Beach. Najkrajšie na tom všetkom bolo to, že tieto výlety boli menšou zlatou baňou pre nás vodičov, pretože sme dostávali krásne diéty a k tomu aj pekne zaplatené. Nezabúdajúc aj na odmeny, na ktoré sa zákazníci (ale len keď boli spokojní) vyzbierali na konci celého výletu ešte v autobuse. Bol som mimoriadne a veľmi milo prekvapený, keď mi vedúci zájazdu odovzdal všetko čo vybral. Vyšlo to na niečo vyše tristo dolárov, takže v priemere mi každý pár dal pätnásť dolárov. Niečo takého krásneho sa mi ani vo sne neprisnilo. To ma hnalo k tomu, aby som sa snažil, aby mi takýchto zájazdov pridelili čo najviac. Skúsení vodiči ich dostávali aj na dĺžku dvoch týždňov, dokonca niektorí aj na celý mesiac. Boli to naozaj zlaté bane. Po vyložení celej skupiny som si potom šiel odpočinúť do Los Angeles, kde sme mali ubytovňu pre vodičov Greyhoundu. Odtiaľ som potom mal pridelený expres do Rena po diaľnici číslo 5 - Sever, cez Sacramento. Zo Sacramenta potom po diaľnici číslo 80 - Východ. Urobil som to za niečo vyše jedenásť hodín...
Ďalší taký denný výlet
som absolvoval do mestečka Elko, do ktorého som lietaval do kasína ešte z Portlandu, kde som trávil dlhé nočné hry. Tentoraz som viezol mužstvo amerického futbalu zo strednej školy Rena na zápas proti strednej škole v Elku. Vyrážali sme tradične skoro ráno, aby sme stihli načas prísť na futbalový štadión. Tam som sa potom dohodol s vedúcim zájazdu kedy približne sa mám vrátiť späť. Dal mi na to tri hodiny, takže som sa pobral do mesta a zaparkoval autobus neďaleko starého dobrého miestečka, kde som pravidelne predtým chodieval, hoci nemám na toto miesto príliš dobré spomienky, pretože som tam nechal peknú kôpku peňazí. Vyše päť tisíciek - a ani teraz sa to neobišlo bez porážky. Našťastie to bolo iba päťsto dolárov...:) Po prehre som sa rýchlo vrátil na štadión a vychutnal si aspoň trošku posledné okamihy zápasu, ktorý skončil asi tak za necelú hodinu po mojom príchode. Boli veľmi šťastní, pretože porazili Elko a tým mi aspoň trošku napravili náladu a cítil som sa potom omnoho lepšie. Počas celej cesty chlapci spievali svetový hit od skupiny Queen "We're The Champions... of the world!". Táto skladba sa mi veľmi páčila, a tak som sa pripojil k oslavujúcim...
Raz, keď som skončil linkovú jazdu
v Portlande, tak mi pridelili výletníkov, ktorí išli do San Francisca. Cesta to bola pekne dlhá, vyše tisíc kilometrov, ale nakoľko to bol výlet, boli sme schopní takéto úseky zvládať bez problémov. Povolená rýchlosť bola 105 až 112 km za hodinu, ale občas sme pedál zatlačili aj nižšie k podlahe, takže sme to stíhali aj s časovou rezervou. Snažil som sa jazdiť vždy v limite, ale občas mi akosi oťažela noha a zistil som, že po diaľnici už lietam. Tentokrát mi dali autobus, ktorý bol už staršieho dáta a tak trošku z kondície, čo som hneď v prvom okamihu ani len netušil. Bol to mne veľmi dobre známy autobus, s ktorým som pravidelne jazdieval. Veľmi používaný autobus firmy Greyhound v rokoch osemdesiatych, model MCI-9. Bol som s nimi veľmi spokojný, pretože jazdili ako Cadillacy a mali k tomu aj fantastické pérovanie. Veľmi som si jazdu s týmito mašinkami užíval.
V Portlande som si vyzdvihol skupinku
asi tridsaťpäť pracovníkov, ktorí boli na ceste už do spomínanej metropoly Kalifornie, San Francisca. Cesta nám pekne ubiehala a po niekoľkých hodinách sme sa zastavili v známej reštaurácii Heaven on Earth (Raj na zemi), ktorá bola na odbočke číslo 86 z diaľnice 5 - Juh. Bola to veľmi známa reštaurácia, ktorá bola v doline a hneď pri diaľnici postavená z dlhých kmeňov stromov a vyzerala ako chata. Všetky naše Greyhoundské autobusy sa tam na prestávky zastavovali, preto tam mali zákazníkov až-až. Boli sme pre nich výborní, pretože denne sa tam zastavilo aj dvadsať autobusov hladných ľudí. K tomu aj nás vodičov tam vždy nádherne pohostili. Naviac som sa veľmi dobre poznal s majiteľkou, šarmantnou blondínkou Toni. Vychádzali sme spolu vždy výborne. Z Portlandu je to 350 kilometrov, takže po troch a pol hodinách to bolo perfektné miesto na odpočinok. Strávili sme tam takmer hodinu, pretože sa personál musel obracať, keď nás tam zrazu prišlo takmer štyridsať a k tomu tam boli ešte aj iní zákazníci, ktorí tam prišli tesne pred nami. To čakanie ale stálo za to. Ja som si dal vtedy pstruha, ktorého asi ulovili v neďalekom potoku Cow Creek (Kravský potok). Za výborným obedom som mal ešte obrovský škoricový koláč, ktorý bol poliatý hrubou vrstvou cukrovej polevy. Ten mám veľmi rád a ešte som si ho aj zapil bielou kávou.
Na zmrzlinu som už miesto nemal.
Do autobusu som sa dnes akosi ťažšie dostával, ale spokojný a sýty som sa pomaly rozbiehal a odbočil na diaľnicu. Stúpali sme za mestečkom Ashland a bolo to niečo okolo 115 kilometrov od poslednej zastávky v reštaurácii, keď tu zrazu sa mi začal autobus akosi príliš zahrievať. Videl som, že to nie je dobré znamenie, a tak som rýchlo zbehol na odbočku z diaľnice, aby som motor nezapiekol. Teraz to bolo našťastie už len smerom po diaľnici stále dole. Potom som zaparkoval autobus, aby sa trošku schladil a mohol pokračovať.
Najhoršie na tom všetkom bolo to, že tam nikde v tej horskej oblasti nebola možnosť zavolať a oznámiť náš problém dispečingu v Portlande. Naviac vtedy ešte mobilné telefóny neboli také rozšírené ako dnes. Mali ich iba niektorí ľudia a v autobuse nám nedovoľovali mať vysielačky. Keby som v tom okamihu nejakú mal, niekto z okoloidúcich nákladných vozidiel by nám určite pomohol a zavolal v meste Ashland nášmu dispečingu. I štátna diaľničná polícia by nám pomohla, lenže nevedeli o nás, že máme problém. Všetci sme si vyšli na nádhernú lúku a snažili sme sa čo najlepšie zabávať, aby nám čas ubehol čo najpríjemnejšie, kým sa motor aspoň trošku schladí. Mali sme tam aj zopár pekných dám, takže čas mi rozhovormi s nimi utekal a vôbec som sa nenudil. Niekto tam mal plastický tanier – frisbee, a tak sme sa trochu zahrali a zahádzali si ho na lúke. Po vyše dobrej hodinke športovania a miernej príjemnej únave som skúsil autobus naštartovať – a podarilo sa. Celou cestou dole šiel autobus v poriadku, lenže ako vysvitlo neskoršie, nemal som v chladiči už veľa kvapaliny, tak sa po takmer 80 kilometroch motor zase prehrial. To som ešte ale stihol zaparkovať v dedinke s veľmi zaujímavým exotickým názvom, Grenada, Kalifornia. Je to malé mestečko s iba 367 obyvateľmi, kde prevažne bývali bieli, pár černochov a oficiálne 35 Indiánov. V obchode pri hlavnej ceste som potom zavolal na dispečing, kde ma ubezpečili, že v priebehu nejakej hodinky alebo dvoch tam budem mať nový autobus, s ktorým budem môcť pokračovať až do samotného San Francisca.
Občerstvili sme sa hlavne nápojmi,
lebo to bolo v strede horúceho leta a potom sme sa všetci pobrali na skusy do dedinky. Mali tam školu s nádherným športovým areálom, tak sme sa tam usadili do sedadiel a pozerali na športovcov ako sa rozcvičujú. Za tú dobu sme potom stihli vidieť aj celý zápas baseballu, keď sa tu zrazu konečne objavil nový autobus, zastal pri obchode hneď vedľa môjho. V obchode sme im predtým oznámili, že budeme na ihrisku, takže vodič prišiel potom s autobusom až k ihrisku. Ja som ho potom odviezol späť k obchodu a mohli sme pokračovať smerom na juh do najbližšieho mesta Redding, ktorý bol vzdialený niečo vyše 140 kilometrov. Tam aj moja púť skončila, pretože by som mal odjazdených príliš veľa hodín. S nepojazdným autobusom som stratil minimálne tri až štyri hodiny a to by bolo proti predpisom, keby ma náhodou polícia pristavila a kontrolovala by môj denný výkaz, ktorý sme museli podľa zákona povinne dodržiavať.
Ubytoval som sa v moteli Thunderbird a navštívil môjho dobrého známeho v čínskej reštaurácii, kde som chodieval na pravidelné večere. Na druhý deň som sa už jazdil pravidelnú linku z Reddingu do Rena cez Roseville...
(Nedeľa, 30. novembra, 2014 od 14:30 hod. - 19:00 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Nová kariéra IV.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-