nedeľa, 04 január 2015 18:20

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (92. časť) - Nová kariéra IV.

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 92 springfest mammoth 2 96522aNová kariéra IV. Z tých zopár zájazdov, ktoré som ako vodič autobusu absolvoval, spomeniem ešte aj ďalšie, ktoré vo mne zanechali príjemné spomienky.
Skoro ráno ešte za tmy som vyrážal z Rena, pretože som mal pred sebou 822 kilometrový výlet. Mojich turistov som si mal ísť vyzdvihnúť vo veľmi známom lyžiarskom stredisku Mammoth Lake v Kalifornii. Zima bola v plnom prúde a ja som uháňal po diaľnici cez hlavné mesto Californie Carson City, diaľnicou 395 - Juh, po ktorej som ešte nedávno jazdil dlhé noci, z Lake Tahoe a späť do Rena. Teraz som ale išiel na juh 270 kilometrov, aby som bol načas v Mammoth Lakes, ktoré leží v nadmorskej výške 2402 metrov s vyše 9000 obyvateľmi. Cesta tam bola nádherná, a tak som sa kochal krásami zimnej prírody. Prichádzal som už do cieľovej stanice, ale akosi som som zle odbočil, tak som sa musel vypytovať ľudí, kade sa najlepšie dostanem do lyžiarskeho strediska. Netrvalo mi to ani tak dlho a stihol som to všetko načas, čo bolo veľmi príjemné, pretože som mal potom pred sebou vyše 550 kilometrový úsek do Los Angeles. Zaparkoval som

autobus pred hotelom, kde na mňa už čakalo asi štyridsať mužov a žien. Boli to páry dôchodcov, ktorí si tam boli na dva týždne užívať krásy prírody a popritom si aj trošku zašportovať lyžovaním. A niektorí odvážlivci si prišli aj zakorčuľovať. Bola to veľmi milá spoločnosť, ktorá mala so sebou aj vedúceho výpravy. Ten mi oznámil rozvrh celého výletu, takže sme mali všetko pekne rozplánované, aby sme načas stihli doraziť do stráženej vilovej štvrte, ktorá bola v časti Huntington Beach. Najkrajšie na tom všetkom bolo to, že tieto výlety boli menšou zlatou baňou pre nás vodičov, pretože sme dostávali krásne diéty a k tomu aj pekne zaplatené. Nezabúdajúc aj na odmeny, na ktoré sa zákazníci (ale len keď boli spokojní) vyzbierali na konci celého výletu ešte v autobuse. Bol som mimoriadne a veľmi milo prekvapený, keď mi vedúci zájazdu odovzdal všetko čo vybral. Vyšlo to na niečo vyše tristo dolárov, takže v priemere mi každý pár dal pätnásť dolárov. Niečo takého krásneho sa mi ani vo sne neprisnilo. To ma hnalo k tomu, aby som sa snažil, aby mi takýchto zájazdov pridelili čo najviac. Skúsení vodiči ich dostávali aj na dĺžku dvoch týždňov, dokonca niektorí aj na celý mesiac. Boli to naozaj zlaté bane. Po vyložení celej skupiny som si potom šiel odpočinúť do Los Angeles, kde sme mali ubytovňu pre vodičov Greyhoundu. Odtiaľ som potom mal pridelený expres do Rena po diaľnici číslo 5 - Sever, cez Sacramento. Zo Sacramenta potom po diaľnici číslo 80 - Východ. Urobil som to za niečo vyše jedenásť hodín... 

Ďalší taký denný výlet

js 92 featured project 1som absolvoval do mestečka Elko, do ktorého som lietaval do kasína ešte z Portlandu, kde som trávil dlhé nočné hry. Tentoraz som viezol mužstvo amerického futbalu zo strednej školy Rena na zápas proti strednej škole v Elku. Vyrážali sme tradične skoro ráno, aby sme stihli načas prísť na futbalový štadión. Tam som sa potom dohodol s vedúcim zájazdu kedy približne sa mám vrátiť späť. Dal mi na to tri hodiny, takže som sa pobral do mesta a zaparkoval autobus neďaleko starého dobrého miestečka, kde som pravidelne predtým chodieval, hoci nemám na toto miesto príliš dobré spomienky, pretože som tam nechal peknú kôpku peňazí. Vyše päť tisíciek - a ani teraz sa to neobišlo bez porážky. Našťastie to bolo iba päťsto dolárov...:) Po prehre som sa rýchlo vrátil na štadión a vychutnal si aspoň trošku posledné okamihy zápasu, ktorý skončil asi tak za necelú hodinu po mojom príchode. Boli veľmi šťastní, pretože porazili Elko a tým mi aspoň trošku napravili náladu a cítil som sa potom omnoho lepšie. Počas celej cesty chlapci spievali svetový hit od skupiny Queen "We're The Champions... of the world!". Táto skladba sa mi veľmi páčila, a tak som sa pripojil k oslavujúcim...

Raz, keď som skončil linkovú jazdu

v Portlande, tak mi pridelili výletníkov, ktorí išli do San Francisca. Cesta to bola pekne dlhá, vyše tisíc kilometrov, ale nakoľko to bol výlet, boli sme schopní takéto úseky zvládať bez problémov. Povolená rýchlosť bola 105 až 112 km za hodinu, ale občas sme pedál zatlačili aj nižšie k podlahe, takže sme to stíhali aj s časovou rezervou. Snažil som sa jazdiť vždy v limite, ale občas mi akosi oťažela noha a zistil som, že po diaľnici už lietam. Tentokrát mi dali autobus, ktorý bol už staršieho dáta a tak trošku z kondície, čo som hneď v prvom okamihu ani len netušil. Bol to mne veľmi dobre známy autobus, s ktorým som pravidelne jazdieval. Veľmi používaný autobus firmy Greyhound v rokoch osemdesiatych, model MCI-9. Bol som s nimi veľmi spokojný, pretože jazdili ako Cadillacy a mali k tomu aj fantastické pérovanie. Veľmi som si jazdu s týmito mašinkami užíval.

V Portlande som si vyzdvihol skupinku

js 92 heavenasi tridsaťpäť pracovníkov, ktorí boli na ceste už do spomínanej metropoly Kalifornie, San Francisca. Cesta nám pekne ubiehala a po niekoľkých hodinách sme sa zastavili v známej reštaurácii Heaven on Earth (Raj na zemi), ktorá bola na odbočke číslo 86 z diaľnice 5 - Juh. Bola to veľmi známa reštaurácia, ktorá bola v doline a hneď pri diaľnici postavená z dlhých kmeňov stromov a vyzerala ako chata. Všetky naše Greyhoundské autobusy sa tam na prestávky zastavovali, preto tam mali zákazníkov až-až. Boli sme pre nich výborní, pretože denne sa tam zastavilo aj dvadsať autobusov hladných ľudí. K tomu aj nás vodičov tam vždy nádherne pohostili. Naviac som sa veľmi dobre poznal s majiteľkou, šarmantnou blondínkou Toni. Vychádzali sme spolu vždy výborne. Z Portlandu je to 350 kilometrov, takže po troch a pol hodinách to bolo perfektné miesto na odpočinok. Strávili sme tam takmer hodinu, pretože sa personál musel obracať, keď nás tam zrazu prišlo takmer štyridsať a k tomu tam boli ešte aj iní zákazníci, ktorí tam prišli tesne pred nami. To čakanie ale stálo za to. Ja som si dal vtedy pstruha, ktorého asi ulovili v neďalekom potoku Cow Creek (Kravský potok). Za výborným obedom som mal ešte obrovský škoricový koláč, ktorý bol poliatý hrubou vrstvou cukrovej polevy. Ten mám veľmi rád a ešte som si ho aj zapil bielou kávou.

Na zmrzlinu som už miesto nemal.

Do autobusu som sa dnes akosi ťažšie dostával, ale spokojný a sýty som sa pomaly rozbiehal a odbočil na diaľnicu. Stúpali sme za mestečkom Ashland a bolo to niečo okolo 115 kilometrov od poslednej zastávky v reštaurácii, keď tu zrazu sa mi začal autobus akosi príliš zahrievať. Videl som, že to nie je dobré znamenie, a tak som rýchlo zbehol na odbočku z diaľnice, aby som motor nezapiekol. Teraz to bolo našťastie už len smerom po diaľnici stále dole. Potom som zaparkoval autobus, aby sa trošku schladil a mohol pokračovať. js 92 grenadaNajhoršie na tom všetkom bolo to, že tam nikde v tej horskej oblasti nebola možnosť zavolať a oznámiť náš problém dispečingu v Portlande. Naviac vtedy ešte mobilné telefóny neboli také rozšírené ako dnes. Mali ich iba niektorí ľudia a v autobuse nám nedovoľovali mať vysielačky. Keby som v tom okamihu nejakú mal, niekto z okoloidúcich nákladných vozidiel by nám určite pomohol a zavolal v meste Ashland nášmu dispečingu. I štátna diaľničná polícia by nám pomohla, lenže nevedeli o nás, že máme problém. Všetci sme si vyšli na nádhernú lúku a snažili sme sa čo najlepšie zabávať, aby nám čas ubehol čo najpríjemnejšie, kým sa motor aspoň trošku schladí. Mali sme tam aj zopár pekných dám, takže čas mi rozhovormi s nimi utekal a vôbec som sa nenudil. Niekto tam mal plastický tanier – frisbee, a tak sme sa trochu zahrali a zahádzali si ho na lúke. Po vyše dobrej hodinke športovania a miernej príjemnej únave som skúsil autobus naštartovať – a podarilo sa. Celou cestou dole šiel autobus v poriadku, lenže ako vysvitlo neskoršie, nemal som v chladiči už veľa kvapaliny, tak sa po takmer 80 kilometroch motor zase prehrial. To som ešte ale stihol zaparkovať v dedinke s veľmi zaujímavým exotickým názvom, Grenada, Kalifornia. Je to malé mestečko s iba 367 obyvateľmi, kde prevažne bývali bieli, pár černochov a oficiálne 35 Indiánov. V obchode pri hlavnej ceste som potom zavolal na dispečing, kde ma ubezpečili, že v priebehu nejakej hodinky alebo dvoch tam budem mať nový autobus, s ktorým budem môcť pokračovať až do samotného San Francisca.

Občerstvili sme sa hlavne nápojmi,

lebo to bolo v strede horúceho leta a potom sme sa všetci pobrali na skusy do dedinky. Mali tam školu s nádherným športovým areálom, tak sme sa tam usadili do sedadiel a pozerali na športovcov ako sa rozcvičujú. Za tú dobu sme potom stihli vidieť aj celý zápas baseballu, keď sa tu zrazu konečne objavil nový autobus, zastal pri obchode hneď vedľa môjho. V obchode sme im predtým oznámili, že budeme na ihrisku, takže vodič prišiel potom s autobusom až k ihrisku. Ja som ho potom odviezol späť k obchodu a mohli sme pokračovať smerom na juh do najbližšieho mesta Redding, ktorý bol vzdialený niečo vyše 140 kilometrov. Tam aj moja púť skončila, pretože by som mal odjazdených príliš veľa hodín. S nepojazdným autobusom som stratil minimálne tri až štyri hodiny a to by bolo proti predpisom, keby ma náhodou polícia pristavila a kontrolovala by môj denný výkaz, ktorý sme museli podľa zákona povinne dodržiavať.
Ubytoval som sa v moteli Thunderbird a navštívil môjho dobrého známeho v čínskej reštaurácii, kde som chodieval na pravidelné večere. Na druhý deň som sa už jazdil pravidelnú linku z Reddingu do Rena cez Roseville...
(Nedeľa, 30. novembra, 2014 od 14:30 hod. - 19:00 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

 

Čítať 2606 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:22

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!