Banské mesto Dobšiná má i svoju historickú hodnotu, ktorá je vyjadrená i stavbami na známej Zimnej ulici, na ktorej sa nachádzajú i obidva kostoly. Bola ulicou, na ktorej v minulosti žili zo svojimi rodinami prevažne baníci a remeselníci. Neskoršie tu sídlili i majetnejší Dobšinčania so svojimi prevádzkami, reštauráciami a rôznymi službami. Takto stoja tieto múry už stovky rokov. Ich údržbe a ochrane bola venovaná v minulosti i náležitá pozornosť i z dôvodu nielen ochrany domov, ale že na nich boli umiestnené i vodné kašne slúžiace pre potreby obyvateľov ako pitná i úžitková voda (vodovod v tom čase v meste nebol). Žiaľ, súčasne ešte existujúce kašne sú neudržiavané a podliehajú korózii. Najhoršie je to s opornými múrmi, ktoré sú v ohrození a začínajú sa miestami rozpadávať.
Ulice medzi múrom a domami boli udržiavané, mali na tú dobu estetický udržiavaný vzhľad a samotní obyvatelia sa v rámci svojich možností o to i starali. Bez výzvy si v nevyhnutnej časti preddomia ulicu upratali, v zime sneh odhrnuli.
Považujem za nutné upozorniť, že značný podiel na tento súčasný stav majú i samotní obyvatelia Zimnej ulice, ktorých domy sa nachádzajú len cca 10 - 15 m od hrany múra. Verejné priestranstvo využívajú i na ukladanie rôznych potrieb, parkovanie áut (i nákladných), ale hlavne palivového dreva. Drevo je ukladané až na hranu múra vo veľkých objemoch. Pri evanjelickom kostole, kde je výška múru najvyššia cca 4-5 m, sú to napr. siahy surového bukového dreva v dvoch radoch v dĺžke cca 10 m a výške cca 3 m. Je to obrovská váha, ktorá tlačí na rizikovú okrajovú časť múra. Orientačne je to tlak o váhe cca 25 - 30 ton. Na múre sa zachytávajú a rastú i rastliny, ktoré svojimi koreňmi narušujú kamene, a tiež spojovací materiál múra. Udržovanie domov a verejného priestranstva pred domami by si mali uvedomiť i majitelia domov cigánskych rodín, ktorí sa na Zimnú ulicu prisťahovali, pokiaľ chcú na tejto ulici bývať. Je nutné ich k tomu prinútiť.
Možno bude odpoveď zainteresovaných takáto: „Však to takto ukladáme už roky a nič sa nestalo.“ Zatiaľ sa nestalo, ale raz sa to môže stať a ohrozí nielen budovy v okolí, ale môže dôjsť i k zosuvu na verejnú cestu a k ohrozeniu ľudí.
Tí, ktorí tam materiál ukladajú by si mali uvedomiť, že ohrozujú v prvom rade sami seba, a tiež svoje domy, ktoré následne môžu byť tiež poškodené. Nehovoriac o tom, že to takto, na verejnom priestranstve a majetku mesta, napr. pred evanjelickým kostolom vyzerá veľmi zle (mierne povedané). Nemohol by to byť malý parčík, s kvetinovou úpravou, lavičkami a i pár parkovacími miestami pre autá? Je to tak nepredstaviteľné a náročné na zhotovenie? V iných mestách to vedia urobiť.
Pri návšteve kostola prechádzajú tam i turisti, pri oslavách na bohoslužby, napr. počas Turíc veľa účastníkov z iných miest, cudzincov a podobne. Čo si asi myslia o tomto stave??. - pozrite si to na fotografiách ako to vyzerá.
Foto z 29.05.2013
Foto z 05/2013
Foto 05/2013
Foto z roku 2002 – časť Zimnej ulice v smere od katolíckeho kostola
Foto z roku 2012, pri dome č. 197
Takto to vyzeralo - v 19. storočí pred evanjelickým kostolom.
Je pochopiteľné, že s uložením palivového dreva majú obyvatelia domov problémy, ale tento mali i obyvatelia v minulosti a neriešili to takto. Všetko bolo usporiadané a udržiavané. Dotknutí majitelia by tu v tomto článku uvedené nemali prijať negatívne, priestranstvo pred domom je aj ich životný priestor, ale tiež mesta Dobšiná. Je to i žiadosť na nich, aby si to uvedomili. Preddomie na uliciach by malo byť tak upravené. Mali by to pochopiť. Určite sa to dá vyriešiť.
Verím, že zainteresovaní to prijmú ako podnet na zlepšenie tohto stavu. Je to jedinečný ochranný múr s pekným zábradlím a treba ho zachovať. Musí dôjsť k vzájomnej dohode o prijateľné riešenie medzi samosprávou mesta a dotknutými obyvateľmi Zimnej ulice.
Samospráva mesta Dobšiná by sa mala týmto problémom zaoberať, v rámci svojich možností múr opravovať a tým predísť budúcim problémom a škodám, ktoré nebudú ekonomicky malé.
Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník
3.06.2013
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.