


V prvý deň, 2.10.2013, sme toho stihli veľa. Keď nás Igor doviedol na vyhliadku Strmá prť, pozeral som iba v nemom úžase, aká krása na svete existuje. Nedá sa to popísať a preto pripájam obrázok: V prvý deň našej cesty však bola Čuntava, konkrétne chata Rita. Bol som prekvapený okolím, pretože v týchto miestach som bol ostatne v rokoch 1959 až 1961, keď sme ako študenti z SVŠ Dobšinej, chodili často zalesňovať práve okolie chaty Rita. Ja som si to pamätal ako pustú pláň plnú vývratov a teraz tam rastie krásny les, ktorý zodpovedá práve tým asi 50-ročným nádherným smrekom a jedličkám. Azda tam rastú ešte stromy, ktoré som vlastnoručne vysadil.

Pretože nie každý má možnosť si prečítať čosi o Čuntave a to sa jedná
hlavne o mojich milých čitateľov zo zahraničia, z uvedeného dôvodu na tomto mieste si dovoľujem doslovne opísať časť zo spomienok posledného bývajúceho horára na Čuntave Michala Fundju a to v liste:
Z histórie Čuntavy
"Turistická chata na Čuntave bola postavená v období prvej ČSR, pravdepodobne v 20. rokoch, a Burgerova chata v období pred I. svetovou vojnou. Stará horáreň na Čuntave bola postavená ešte v 19. storočí.
Stará cesta na Čuntavu bola postavená (údajne za Márie Terézie - 18. stor.) za účelom prepravy železných, medených a iných rúd z Dobšinej, na tavenie do pohronských hút a maší. Dopravu prevádzali povozníci s konskými záprahmi. Keďže na týchto dlhých "furmankách" si potrebovali ľudia i zvieratá odpočinúť, preto bola postavená veľká murovaná zastrešená šopa, ktorej sa hovorilo "alaš". V alaši sa ustajňovali na noc kone a furmani mali ubytovanie v hostinci, ktorý bol v jednej budove s horárňou. Po prvej svetovej vojne, "furmanky" prestali, ale hostinec na Čuntave fungoval až do vypuknutia SNP. Slúžil furmanom pri zvážaní dreva z Čuntavy do Dobšinej, náhodilým pocestným a ojedinelým turistom.
V septembri 1941 postihla lesy na Čuntave a jej okolia veľká vetrová kalamita. Najviac bol postihnutý Tresník, Spišská, Ondrejisko a to "takmer dohola". Okrem toho boli vylámané lesy v okolí Ľadovej jaskyne, Stratenej, až po Rakovec. Zo 6000 hektárov dobšinských mestských lesov bolo asi na troch tisícoch hektároch 300 000 m kubických kalamitnej hmoty. Čiastočne boli postihnuté partie ako je Buchwald, Kramisko, Eltrstein Dankovej a iné. Doteraz sa nepodarilo niektoré partie na 100 % zalesniť, napr., vrch Buchvaldu nazývaný tiež Viechorka a vrch Tresníka.
Od roku 1952 stará budova horárne a hostinec slúžili ako ubytovne pre lesných robotníkov. V roku 1956 JRD v Dobšinej začalo s adaptáciou alaša pre ustajnenie rožného dobytka na zimu. V októbri toho istého roku prišli silné mrazy a ľudia ubytovaní v starej budove, boli lesní robotníci a robotníci pri oprave alaša (asi 60 ľudí), si museli kúriť v peciach. Cez niektorý poškodený komín (bolo ich šesť) vypadla iskra do uskladneného sena na pôjde a tak zhorela mohutná konštrukcia strechy, ktorá bola pokrytá šindľom. Tak zhoreli ešte 4 drevené manzardky, ktoré boli s pekným balkónom vo východnej čelnej strane budovy. Zhorelo 60 metrákov sena, ostali len múry, ktorých zbytky i dodnes kazia estetiku Čuntavy. Požiar ohrozoval i sto metrov vzdialené chaty - turistickú i Burgerovu , lebo 30 metrové plamene vytvorili taký vietor, že odnášal veľké kusy rozžhaveného uhlia na spomínané chaty. K horiacej budove sa nedalo priblížiť ani na 10 metrov. Ľudia bez ujmy na zdraví povyskakovali z postelí a za 2 hodiny bolo po všetkom. Bolo to v noci z 9. na 10. októbra 1956. V rokoch 1959 - 1961 bola postavená nová horáreň i s robotníckymi ubikáciami.
V roku 1964 postihla Čuntavu ďalšia katastrofa, zhodou okolností zase v jeseni, bolo to z 24. na 25. novembra. Počas dvanástich hodín vietor vylámal, väčšinou vyvrátil i s koreňmi v bezprostrednej blízkosti Čuntavy všetko čo stálo a tvorilo jej kulisu ako živý plot, zo všetkých štyroch strán lúky podobajúcej sa pred tým záhrade. Za obeť padli na západnej a severnej strane krásne, vyše 100 - ročné smreky a jedle, padol zbytok 130 ročného Buchvaldu, les za turistickou chatou, les pod horárňou i nad ňou. Ďalej Strmá pyrt, čiastočne Godernič v Dankovej, Nižný Buchvald a iné. Keď človek videl ako velikáni, čo dávali Čuntave tú krásu, ležia ako rozsypané zápalky, chcelo sa mu - plakať. Len na Čunatave bolo vylámaných 40. 000 metrov kubických dreva. Počas tých 16 rokov, čo od vtedy uplynulo, sa podarilo les obnoviť, ale prejde 40 - 50 rokov, kým zase nadobudne Čuntava ten obraz, aký mala pred tou katastrofou.
Nová cesta na Čuntavu, cez Dankovú, bola postavená v rokoch 1965 -1966. Odvtedy sa život na Čuntave zmenil a nám zostávajú už len spomienky. "
Toľko teda zo vzácnych i smutných spomienok Michala Fundju, ktorý ich napísal v roku 1980. Na tomto mieste, hoci sa píše rok 2013, pokladám za vhodné pripojiť snímky bývalého alašu s pozostatkami bývalého hostinca. V terajšej dobe vôbec nepredpokladám, že by sa to podarilo aspoň čiastočne zrekonštruovať. To je asi nemožné a teraz sľúbené snímky.

Na Čuntavu som sa aj v minulosti dostával asi tak ešte pred 5. až 10. rokmi, na bežkách od sedla Besník, ale väčšinou som sa dostal iba po tzv., Ham, lebo vždy som sľúbil manželke, ktorá ostávala na Besníku v aute, že sa do hodiny vrátim, stále ma to ťahalo aj na Ondrejisko, ale to už bolo pre mňa priďaleko. Dosť na tom, že nás Igor Matejzel doviedol ku chate Rita, kde sme sa ubytovali. Bol som príjemne prekvapený útulnosťou a prívetivosťou samotnej chaty. Áno cítil som sa tu po rokoch, ako doma, teda v tej pravej Dobšinej. V tejto izbičke sme s manželkou spali.

Igor zakúril vo svoje chatárskej izbe, v kuchynke, ako aj v našej izbe. Za krátku chvíľu bolo teplo, hoci vonku, dňa 2.10.2013 poletoval sneh a na obed bolo okolo 0 stupňov Celzia. Napriek tomuto chladu sme ešte stihli poobede takmer do zotmenia absolvovať vrch Tresník. Úžas všetko! Príroda nádherná, napriek nenormálnemu vetru a chladu, predpokladám že hore bolo okolo -4 stupňov Celzia.
Veru sme hore dlho nevydržali a tak sme sa vrátili do chaty Rita. Romantický večer, osvetlenie pri sviečkach a počúvali sme s manželkou zaujímavé rozprávanie Igora ohľadne samotnej chaty a iné ďalšie zaujímavosti. Keďže sme boli aj dosť uťahaní, tak rýchlo do postele.
Ráno bolo veľmi studené. Vlado Ďurovič, ktorý spal vedľa v Burgerovej chate, hovoril, že teplota dosiahla -10 stupňov Celzia. Tak nebolo čudo, že vonkajší vodovod pred chatou Rita zamrzol. Igor zobral noviny , ktoré podpálil a takto zahrieval potrubie. Dokonca ho ohrieval aj vlastnými rukami. Igor povedal, že to ešte nezažil začiatkom októbra, aby voda v potrubí zamrzla. Po čase sa predsa len spustila voda, ktorá je privádzaná zo studničky na Čuntave. Po zakúrení v kuchyni sme si urobili čaj a kávu naraňajkovali sme sa a keď vykuklo slniečko, odobrali sme sa do Dankovej doliny. Za mladi som tam chodil viackrát, najmä keď sme ešte bývali v Dobšinej. Nuž ale uplynulo 30 rokov, že som sa na tieto miesta dostal zasa. Nuž nie len od stále povievajúceho vetra sa mi v Dankovej doline pustili slzy. Je tu proste nádherne. Prinášam aspoň dve fotografie z toho miesta.
Doobeda sme ešte stačili absolvovať aj vyhliadku na Čuntave. Kde oko
dovidí všade nádherné prírodné scenérie a človeku sa ani nechce z týchto miest odísť.
Na obed sme sa zbalili s tým, že už odchádzame, ale ešte predsa nás len čakal záverečný výstup na Ondrejisko, na ktorom som ešte v živote nebol a vždy som ho obdivoval iba z dolných partií pri Ľadovej, alebo od Besníka. Keď človeku tiahne na 70 rokov a nemá potuchy čo ho čaká, tak ide. Vďaka Igorovi za jeho trpezlivosť, pretože moje záverečné kroky smerom na vrchol Ondrejiska boli skutočne pomalé. Jednoducho nestačil som s dychom, ani zo silami. Keď som sa hore horko ťažko doterigal, musel som zobrať pod jazyk tabletku nitroglycerínu. Až potom som začal vnímať tú krásu vôkol. Lenže aj tam bola ukrutná zima, pôda premrznutá na kosť a hrozné vetrisko.
Najviac ma mrzelo počasie. Viditeľnosť bola slabá o čom svedčí aj môj videozáznam z vrcholu Ondrejiska:
Zišli sme dole, z toho najstrmšieho kopca a opäť som zopakoval nitroglycerín. Bol som síce nesmierne šťastný že som na vrchole bol, no napriek tomu som nahlas povedal : v mojom veku to bolo prvý, ale aj posledný raz.
Ešte sme sa zastavili na Besníku, v Stratenej, vo Voniarkoch a na Dlhom vrchu nad Dobšinou a nakoniec sme skončili v samotnej Dobšinej. Boli to dva 
nádherné dni, za ktoré vďačím v prvom rade Igorovi Matejzlovi, ktorý sa o nás bezprostredne srdečne postaral, zaviedol aj na také miesta na ktorých som ešte v živote nebol.
Patrí mu veľká vďaka aj za to, že sa o chatu Ritu stará. Samozrejme slúži ku cti Klubu slovenských turistov v Dobšinej, že vytvorili čosi také krásne, ako je chata Rita na Čuntave. Bodaj by bola taká celá Dobšiná.
V Košiciach dňa 9.10.2013
Rudolf Pellionis

































Každý Dobšinčan mi iste dosvedčí, že najkrajší kút zeme, je práve rodný kraj. Napriek tomu, že som v mladosti pochodil takmer celý dobšinský chotár, predsa pri mojej ostatnej návšteve Dobšinej, vďaka Igorovi Matejzlovi, som sa spolu s manželkou dostal aj na také miesta, ktoré Pán Boh stvoril ako zázrak prírody, ktoré by žiaden Dobšinčan vynechať nemal. Igor mi splnil aj môj životný sen, aby som sa nejako dostal na Ondrejisko. Ale o tom postupne.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-