V prvý deň, 2.10.2013, sme toho stihli veľa. Keď nás Igor doviedol na vyhliadku Strmá prť, pozeral som iba v nemom úžase, aká krása na svete existuje. Nedá sa to popísať a preto pripájam obrázok: V prvý deň našej cesty však bola Čuntava, konkrétne chata Rita. Bol som prekvapený okolím, pretože v týchto miestach som bol ostatne v rokoch 1959 až 1961, keď sme ako študenti z SVŠ Dobšinej, chodili často zalesňovať práve okolie chaty Rita. Ja som si to pamätal ako pustú pláň plnú vývratov a teraz tam rastie krásny les, ktorý zodpovedá práve tým asi 50-ročným nádherným smrekom a jedličkám. Azda tam rastú ešte stromy, ktoré som vlastnoručne vysadil.

Pretože nie každý má možnosť si prečítať čosi o Čuntave a to sa jedná hlavne o mojich milých čitateľov zo zahraničia, z uvedeného dôvodu na tomto mieste si dovoľujem doslovne opísať časť zo spomienok posledného bývajúceho horára na Čuntave Michala Fundju a to v liste:

Z histórie Čuntavy

"Turistická chata na Čuntave bola postavená v období prvej ČSR, pravdepodobne v 20. rokoch, a Burgerova chata v období pred I. svetovou vojnou. Stará horáreň na Čuntave bola postavená ešte v 19. storočí.
Stará cesta na Čuntavu bola postavená (údajne za Márie Terézie - 18. stor.) za účelom prepravy železných, medených a iných rúd z Dobšinej, na tavenie do pohronských hút a maší. Dopravu prevádzali povozníci s konskými záprahmi. Keďže na týchto dlhých "furmankách" si potrebovali ľudia i zvieratá odpočinúť, preto bola postavená veľká murovaná zastrešená šopa, ktorej sa hovorilo "alaš". V alaši sa ustajňovali na noc kone a furmani mali ubytovanie v hostinci, ktorý bol v jednej budove s horárňou. Po prvej svetovej vojne, "furmanky" prestali, ale hostinec na Čuntave fungoval až do vypuknutia SNP. Slúžil furmanom pri zvážaní dreva z Čuntavy do Dobšinej, náhodilým pocestným a ojedinelým turistom.
V septembri 1941 postihla lesy na Čuntave a jej okolia veľká vetrová kalamita. Najviac bol postihnutý Tresník, Spišská, Ondrejisko a to "takmer dohola". Okrem toho boli vylámané lesy v okolí Ľadovej jaskyne, Stratenej, až po Rakovec. Zo 6000 hektárov dobšinských mestských lesov bolo asi na troch tisícoch hektároch 300 000 m kubických kalamitnej hmoty. Čiastočne boli postihnuté partie ako je Buchwald, Kramisko, Eltrstein Dankovej a iné. Doteraz sa nepodarilo niektoré partie na 100 % zalesniť, napr., vrch Buchvaldu nazývaný tiež Viechorka a vrch Tresníka.
Od roku 1952 stará budova horárne a hostinec slúžili ako ubytovne pre lesných robotníkov. V roku 1956 JRD v Dobšinej začalo s adaptáciou alaša pre ustajnenie rožného dobytka na zimu. V októbri toho istého roku prišli silné mrazy a ľudia ubytovaní v starej budove, boli lesní robotníci a robotníci pri oprave alaša (asi 60 ľudí), si museli kúriť v peciach. Cez niektorý poškodený komín (bolo ich šesť) vypadla iskra do uskladneného sena na pôjde a tak zhorela mohutná konštrukcia strechy, ktorá bola pokrytá šindľom. Tak zhoreli ešte 4 drevené manzardky, ktoré boli s pekným balkónom vo východnej čelnej strane budovy. Zhorelo 60 metrákov sena, ostali len múry, ktorých zbytky i dodnes kazia estetiku Čuntavy. Požiar ohrozoval i sto metrov vzdialené chaty - turistickú i Burgerovu , lebo 30 metrové plamene vytvorili taký vietor, že odnášal veľké kusy rozžhaveného uhlia na spomínané chaty. K horiacej budove sa nedalo priblížiť ani na 10 metrov. Ľudia bez ujmy na zdraví povyskakovali z postelí a za 2 hodiny bolo po všetkom. Bolo to v noci z 9. na 10. októbra 1956. V rokoch 1959 - 1961 bola postavená nová horáreň i s robotníckymi ubikáciami.
V roku 1964 postihla Čuntavu ďalšia katastrofa, zhodou okolností zase v jeseni, bolo to z 24. na 25. novembra. Počas dvanástich hodín vietor vylámal, väčšinou vyvrátil i s koreňmi v bezprostrednej blízkosti Čuntavy všetko čo stálo a tvorilo jej kulisu ako živý plot, zo všetkých štyroch strán lúky podobajúcej sa pred tým záhrade. Za obeť padli na západnej a severnej strane krásne, vyše 100 - ročné smreky a jedle, padol zbytok 130 ročného Buchvaldu, les za turistickou chatou, les pod horárňou i nad ňou. Ďalej Strmá pyrt, čiastočne Godernič v Dankovej, Nižný Buchvald a iné. Keď človek videl ako velikáni, čo dávali Čuntave tú krásu, ležia ako rozsypané zápalky, chcelo sa mu - plakať. Len na Čunatave bolo vylámaných 40. 000 metrov kubických dreva. Počas tých 16 rokov, čo od vtedy uplynulo, sa podarilo les obnoviť, ale prejde 40 - 50 rokov, kým zase nadobudne Čuntava ten obraz, aký mala pred tou katastrofou.
Nová cesta na Čuntavu, cez Dankovú, bola postavená v rokoch 1965 -1966. Odvtedy sa život na Čuntave zmenil a nám zostávajú už len spomienky. "
Toľko teda zo vzácnych i smutných spomienok Michala Fundju, ktorý ich napísal v roku 1980. Na tomto mieste, hoci sa píše rok 2013, pokladám za vhodné pripojiť snímky bývalého alašu s pozostatkami bývalého hostinca. V terajšej dobe vôbec nepredpokladám, že by sa to podarilo aspoň čiastočne zrekonštruovať. To je asi nemožné a teraz sľúbené snímky.
Na Čuntavu som sa aj v minulosti dostával asi tak ešte pred 5. až 10. rokmi, na bežkách od sedla Besník, ale väčšinou som sa dostal iba po tzv., Ham, lebo vždy som sľúbil manželke, ktorá ostávala na Besníku v aute, že sa do hodiny vrátim, stále ma to ťahalo aj na Ondrejisko, ale to už bolo pre mňa priďaleko. Dosť na tom, že nás Igor Matejzel doviedol ku chate Rita, kde sme sa ubytovali. Bol som príjemne prekvapený útulnosťou a prívetivosťou samotnej chaty. Áno cítil som sa tu po rokoch, ako doma, teda v tej pravej Dobšinej. V tejto izbičke sme s manželkou spali.
Igor zakúril vo svoje chatárskej izbe, v kuchynke, ako aj v našej izbe. Za krátku chvíľu bolo teplo, hoci vonku, dňa 2.10.2013 poletoval sneh a na obed bolo okolo 0 stupňov Celzia. Napriek tomuto chladu sme ešte stihli poobede takmer do zotmenia absolvovať vrch Tresník. Úžas všetko! Príroda nádherná, napriek nenormálnemu vetru a chladu, predpokladám že hore bolo okolo -4 stupňov Celzia. 
Veru sme hore dlho nevydržali a tak sme sa vrátili do chaty Rita. Romantický večer, osvetlenie pri sviečkach a počúvali sme s manželkou zaujímavé rozprávanie Igora ohľadne samotnej chaty a iné ďalšie zaujímavosti. Keďže sme boli aj dosť uťahaní, tak rýchlo do postele.
Ráno bolo veľmi studené. Vlado Ďurovič, ktorý spal vedľa v Burgerovej chate, hovoril, že teplota dosiahla -10 stupňov Celzia. Tak nebolo čudo, že vonkajší vodovod pred chatou Rita zamrzol. Igor zobral noviny , ktoré podpálil a takto zahrieval potrubie. Dokonca ho ohrieval aj vlastnými rukami. Igor povedal, že to ešte nezažil začiatkom októbra, aby voda v potrubí zamrzla. Po čase sa predsa len spustila voda, ktorá je privádzaná zo studničky na Čuntave. Po zakúrení v kuchyni sme si urobili čaj a kávu naraňajkovali sme sa a keď vykuklo slniečko, odobrali sme sa do Dankovej doliny. Za mladi som tam chodil viackrát, najmä keď sme ešte bývali v Dobšinej. Nuž ale uplynulo 30 rokov, že som sa na tieto miesta dostal zasa. Nuž nie len od stále povievajúceho vetra sa mi v Dankovej doline pustili slzy. Je tu proste nádherne. Prinášam aspoň dve fotografie z toho miesta.
Doobeda sme ešte stačili absolvovať aj vyhliadku na Čuntave. Kde oko dovidí všade nádherné prírodné scenérie a človeku sa ani nechce z týchto miest odísť.
Na obed sme sa zbalili s tým, že už odchádzame, ale ešte predsa nás len čakal záverečný výstup na Ondrejisko, na ktorom som ešte v živote nebol a vždy som ho obdivoval iba z dolných partií pri Ľadovej, alebo od Besníka. Keď človeku tiahne na 70 rokov a nemá potuchy čo ho čaká, tak ide. Vďaka Igorovi za jeho trpezlivosť, pretože moje záverečné kroky smerom na vrchol Ondrejiska boli skutočne pomalé. Jednoducho nestačil som s dychom, ani zo silami. Keď som sa hore horko ťažko doterigal, musel som zobrať pod jazyk tabletku nitroglycerínu. Až potom som začal vnímať tú krásu vôkol. Lenže aj tam bola ukrutná zima, pôda premrznutá na kosť a hrozné vetrisko.
Najviac ma mrzelo počasie. Viditeľnosť bola slabá o čom svedčí aj môj videozáznam z vrcholu Ondrejiska:
Zišli sme dole, z toho najstrmšieho kopca a opäť som zopakoval nitroglycerín. Bol som síce nesmierne šťastný že som na vrchole bol, no napriek tomu som nahlas povedal : v mojom veku to bolo prvý, ale aj posledný raz.
Ešte sme sa zastavili na Besníku, v Stratenej, vo Voniarkoch a na Dlhom vrchu nad Dobšinou a nakoniec sme skončili v samotnej Dobšinej. Boli to dva nádherné dni, za ktoré vďačím v prvom rade Igorovi Matejzlovi, ktorý sa o nás bezprostredne srdečne postaral, zaviedol aj na také miesta na ktorých som ešte v živote nebol.
Patrí mu veľká vďaka aj za to, že sa o chatu Ritu stará. Samozrejme slúži ku cti Klubu slovenských turistov v Dobšinej, že vytvorili čosi také krásne, ako je chata Rita na Čuntave. Bodaj by bola taká celá Dobšiná.
V Košiciach dňa 9.10.2013
Rudolf Pellionis