Minulý týždeň v dňoch 20. - 24. mája sa sever horného Gemer niesol v znamení Dní mesta Dobšiná. Význam tohto podujatia podčiarkol pre našu stránku primátor Ján Slovák. Najväčší význam, nielen pre obyvateľov tohto banského mesta v minulosti s veľmi bohatou tradíciou, ale najmä pre jeho rodákov žijúcich ďaleko od bývalého domova, malo už IV. Svetové stretnutie Dobšinčanov. Bolo spojené so slávnostným zasadnutím mestského zastupiteľstva a slávnostným galaprogramom v Kultúrnom dome v piatok 22. mája 2015. Na stránke venujeme pozornosť práve týmto dvom bodom Dní prostredníctvom postrehov a zážitkov nášho krajana a rodáka z Dobšinej, žijúceho v súčasnosti v Košiciach, pána Rudolfa Pellionisa. Oslovila ma predovšetkým pozornosť, akú každoročne venuje vedenie mesta svojim obyvateľom i rodákom udelením vzácnych ocenení. Dobšinčania si spomínané podujatie veľmi vážia a doslova vychutnávajú atmosféru plnú očakávaní už niekoľko dní pred jeho vyvrcholením. Stretávajú sa tam nielen priatelia, rodáci a ďalší známi, ale mnohé rodiny, ktoré sa málokedy stretnú v takom počte. Napríklad iba z jednej rodiny Vozárových, ktorej je v Dobšinej niekoľko vetví, sa tu zišlo až 72 rodinných príslušníkov. A to ešte niektorí nemohli prísť v dôsledku pracovného či iného zaneprázdnenia. Dajme však slovo pánovi Pellionisovi:
"Aj touto cestou chcem vyjadriť svoje hlboké poďakovanie predstaviteľom mesta Dobšiná, ako aj všetkým, ktorí sa akýmkoľvek podielom zúčastnili na organizácii IV. Svetového stretnutia Dobšinčanov v dňoch 22.5 a 23.5.2015 a vytvorili pre návštevníkov Dobšinej príjemné prostredie. Napriek tomu, že môj zdravotný stav už nedovoľoval zúčastniť sa všetkých podujatí, čiže nepostrehol som všetko, napriek tomu to chcem rozdeliť do troch tematických celkov.
Ako prvá časť nasleduje SLÁVNOSTNÝ GALAPROGRAM,
ktorý sa uskutočnil dňa 22.5.2015 od 15.00 hod. v priestoroch Kultúrneho domu v Dobšinej, v ktorom účinkovali:
Pedagógovia ZUŠ Dobšiná, FS Gemer, DFS Gemerčatá, Boris Nezbeda, Árpy Farkaš, ktorí účastníkom tohto podujatia priniesli hlboký umelecký zážitok.
Všetko uvedené, sa nieslo v réžii predstavenstva mesta, na ktorom sa podieľali hlavne pán primátor mesta Dobšiná Ján Slovák, Dr. Terézia Balážiková, a všetko to moderoval známy moderátor RTVS Zdeno Zubák.
Pán primátor Dobšinej Ján Slovák privítal účastníkov svetového stretnutia, ako aj delegácie partnerských miest a za tým nasledovalo udelenie cien mesta. Chcem sa týmto poďakovať vedeniu mesta Dobšiná, ktoré mi výslovne dovolilo zverejniť celý podklad priebehu moderácie, najmä čo sa týka udelenie cien mesta, ktorý tu pripájam. Predtým sa však chcem osobne poďakovať a azda aj v mene ocenených za udelenie cien. Osobne si to veľmi vážim a nesmierne cením a ťažko hľadať k tomu všetkému primerané slová. Som preto rád, že môžem s dovolením mesta predstaviť ocenených.
Cena mesta pre kolektívy:
Primátor mesta udeľuje pri príležitosti 30. výročia založenia Cenu mesta Aerobic klubu Dobšiná za úspešnú reprezentáciu a propagáciu mesta Dobšiná doma i v zahraničí.
Aerobic klub v tomto roku slávi 30. výročie svojho založenia. Od roku 1985 je zaregistrovaný v Zväze rekreačnej telesnej výchovy a športu v Bratislave. Má stálych 25 členiek vo veku od 16 do 70 rokov. Členky sa stretávajú pravidelne v telocvični gymnázia trikrát v týždni. Precvičujú aerobické cvičenia, posilňovanie bez náradia, tréningové a zdravotné cvičenia. Reprezentujú mesto na aerobických maratónoch na Slovensku i v zahraničí. Vedúcou klubu je v súčasnosti pani Marta Hutníková, ktorá prevzala ocenenie.
Primátor mesta udeľuje pri príležitosti 40. výročia založenia Cenu mesta Folklórnemu súboru Gemer Dobšiná za úspešnú reprezentáciu a propagáciu mesta Dobšiná doma i v zahraničí.
Folklórny súbor GEMER bol založený v roku 1975 pri Okresnom osvetovom stredisku v Rožňave, so sídlom v Dobšinej, kde pôsobí dodnes. V roku 1991 sa pretransformoval na občianske združenie FS GEMER. Od svojho vzniku až dodnes členovia súboru rozširujú a uchovávajú tradície ľudu horného Gemera. Najviac námetov čerpajú z rázovitej obce Rejdová. V ich repertoári však sú aj tance a spevy z ostatných regiónov Slovenska – z Horehronia, Zemplína, Šariša, Spiša.
Súbor okrem domácich vystúpení v Dobšinej a blízkom okolí reprezentoval svoje mesto v rôznych kútoch Slovenska, na folklórnych festivaloch, mestských a firemných podujatiach, ale aj v zahraničí - v Českej republike, v Maďarsku, v Nemecku, Čiernej hore a Grécku.
V súčasnosti v súbore pracuje tanečná zložka, ľudová hudba, spevácke skupiny mužov a žien a Detský folklórny súbor Gemerčatá.
Cenu prevzali: vedúca FS Anna Macková a Ing. Ján Krišťák, choreograf súboru.
Cena mesta pre jednotlivcov:
Primátor mesta Ján Slovák udeľuje Cenu mesta Dobšiná pánovi Gejzovi Haakovi za úspešnú reprezentáciu a propagáciu mesta Dobšiná doma i v zahraničí.
Gejza HAAK – horolezec a horský záchranár.
Ako dieťa veľa počul o horolezectve, pretože v Dobšinej bol horolezecký klub založený pri výstavbe hydrocentrály. Už ako 16 – ročný vstúpil do horolezeckého klubu v Košiciach. Od roku 1969 do roku 2005 bol aktívnym profesionálnym záchranárom Horskej služby až do odchodu na dôchodok. V súčasnosti ešte stále pracuje v informačnej kancelárii Horskej záchrannej služby vo Vysokých Tatrách. V Himalájach bol trikrát, a to v r.:
1971 - expedícia na Nanga Parbat (výstup na Rakhiot Peak 7 070 m a South Chongra Peak 6448 m)
1978 - účastník výpravy na Severný Nanga Parbat
1979 – účastník expedície na Jannu
V rokoch 1980 a 1984 sa zúčastnil výprav v Alpách, zdolal Mont Blanc, zúčastnil sa výpravy do Severnej Ameriky. Práca záchranára a aktívneho horolezca si vyžiadala svoju daň. Pán Gejza Haak absolvoval tri operácie - endoprotézy kĺbov, ktoré mu už neumožňujú náročné výstupy.
Primátor mesta Ján Slovák udeľuje Cenu mesta Dobšiná pánovi Ľudovítovi Záhoranskému za úspešnú reprezentáciu a propagáciu mesta Dobšiná doma i v zahraničí.
Ľudovít ZÁHORANSKÝ – horolezec od roku 1956.
Je rodený Dobšinčan, no od r. 1958 žije v Ostrave a je členom Horolezeckého oddielu Metasport Ostrava dodnes. Zúčastnil sa 7 himalájskych expedícií:
Na Nanga Parbat 2x, Makalu, Kan Čen Čongu, Mont Everest, Nun Peak Nanda Devi. Liezol v Alpách, na Kaukaze, v Pamíre, v Andách, v Patagónii, na Špicbergoch, Kamčatke a v mongolskom Altai. Bol mu udelený titul zaslúžilý majster športu. I v súčasnosti je cvičiteľom a trénerom horolezcov. Pri životnom jubileu 70 rokov bol uvedený do siene slávy Českého horolezeckého zväzu.
Spolu s Gejzom Haakom bol Ľudo Záhoranský členom horolezeckého reprezentačného družstva Československa, keď sa v sedemdesiatych rokoch zúčastnil výpravy na Nanga Parbat. Navzájom však o sebe nevedeli, až pri spoločnom horolezeckom výstupe na 6 500 m vysoký štít Chongra zistili, že dvaja Dobšinčania sa ocitli zoči – voči v ďalekej cudzine, s myšlienkami venovanými rodnej Dobšinej.
V r. 1981 s Jozefom Psotkom vystúpil na vrchol 8598 m vysokej Kan Čen Čongy a v roku 1984 sa zúčastnil expedície na Mont Everest.
Mladšiu generáciu horolezcov zastupujú dvaja bratia, Ing. Anton Krížo a o dva roky mladší Ing. Jaroslav Krížo, tiež rodení Dobšinčania.
Ing. Anton Krížo – horolezec od roku 1972.
Od roku 1982 do roku 1990 bol členom reprezentačného družstva Československa. V rokoch 1975 – 1992 sa zúčastnil horolezeckých expedícií a výprav na Kaukaze, Pamíre, Dolomitoch, Špicbergoch, Alpách, Himalájach, Andách, Aljaške, Sajanských horách na Sibíri. Popri horolezectve sa s bratom Jarom venovali pretekársky skialpinizmu. V roku 1985 obsadili 2. miesto na majstrovstvách Československa a dvakrát sa zúčastnili pretekov Európskeho pohára.
Ing. Jaroslav Krížo – horolezec od roku 1973.
Od roku 1983 do roku 1990 bol členom reprezentačného družstva Československa. V rokoch 1977 – 1992 sa zúčastnil exepedícií a výprav v Alpách, Pamíre, Himalájach, Andách, Dolomitoch a Verdone vo Francúzsku.
Primátor mesta Ján Slovák udeľuje Cenu mesta Dobšiná pánovi Ing. Antonovi Krížovi a pánovi Ing. Jaroslavovi Krížovi za úspešnú reprezentáciu a propagáciu mesta Dobšiná doma i v zahraničí.
Ing. Jaroslav Krížo sa osobne tohto podujatia nemohol zúčastniť, pretože je v zahraničí, jeho ocenenie prevzal jeho brat Ing. Anton Krížo.
Primátor mesta udeľuje pani Kláre Zubákovej Cenu mesta za celoživotnú aktívnu prácu v Športovom klube aerobic Dobšiná a za propagáciu mesta na Slovensku.
Klára Zubáková – žije v Dobšinej od r. 1969.
Pracovala ako učiteľka v miestnej materskej škole 36 rokov. Jej celoživotnou záľubou je pohyb a športovanie, a to prenášala aj na „svoje“ deti v materskej škole. Jej najobľúbenejším športom je aerobic. Celých 30 rokov je členkou Aerobic klubu v Dobšinej. Pôsobila a pôsobí ako precvičovateľka, zúčastňovala sa všetkých hromadných cvičení – maratónov po celom Slovensku.
Primátor mesta Ján Slovák udeľuje Cenu mesta Jozefovi Duckovi za mimoriadne zásluhy pri zveľaďovaní mesta Dobšiná.
Jozef DUCK – je rodený Dobšinčan.
Narodil sa v roku 1932. V Dobšinej vyrastal aj vyštudoval. V závode Azbest Dobšiná odpracoval 40 rokov, a to od svojich 18 rokov. Vo funkcii vedúceho výrobne odpracoval 26 rokov až do odchodu na dôchodok. Významnou mierou sa zaslúžil o zveľadenie Ľudovej záhrady a ďalších oddychových zón v meste, výstavbu rybníkov v Dobšinej a výstavbu vysielača na 2. program Slovenskej televízie. Jeho koníčkami sú najmä rybárčenie a spevokol.
Verejné uznanie
Ďalšou ocenenou je MUDr. Janka Liptáková, rodáčka z Dobšinej.
Lekársku fakultu na UPJŠ v Košiciach ukončila v roku 1978. Po skončení štúdia si urobila atestáciu z pediatrie a získala certifikát pre dorast. Od roku 1981 pôsobí ako lekárka pre deti a dorast v Dobšinej, od roku 1996 ako súkromná praktická lekárka. V súčasnosti zabezpečuje lekársku starostlivosť o cca 1000 malých pacientov, slúži pohotovostné služby aj na Detskej poliklinike v Rožňave.
Primátor mesta Ján Slovák udeľuje verejné uznanie pani MUDr. Janke Liptákovej za mimoriadnu obetavosť a dlhodobú príkladnú zdravotnú starostlivosť o deti a dorast.
Čestný občan mesta 
Primátor mesta Dobšiná udeľuje titul Čestný občan mesta Dobšiná pánovi Mgr. Rudolfovi Pellionisovi za kultúrne a spoločenské zviditeľnenie mesta Dobšiná
Mgr. Rudolf PELLIONIS – narodil sa v Dobšinej, kde aj vyrastal a študoval. V r. 1961 zmaturoval na miestnej SVŠ. Od r. 1971 žije v Košiciach, kde sa odsťahoval za prácou. Popri zamestnaní absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Do Dobšinej chodieval pravidelne, pokiaľ žili jeho rodičia a dovoľoval to jeho zdravotný stav. Ako rodák z nášho mesta má vrúcny vzťah k Dobšinej a jej okoliu, čo vyjadril aj v niekoľkých vlastných poviedkach a najmä básni Dobšiná moja rodná, ktorú si vypočuli v úvode v podaní pani Márie Gazdíkovej. Jeho koníčkom je aj fotografovanie rodného mesta. Jeho fotografie sa dostali aj na mapu sveta a možno ich nájsť aj na internete.
Rudolf Pellionis v Dobšinej dňa 22.5.2015
Fotografie Vladimír Václavík
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.