krásu navštevuje každoročne mnoho turistov a domácich i cudzozemských milovníkov prírody. Nebude hádam ľahostajné pre budúcnosť, keď objavenie hodnoverne sa zaznačí do pamätnej knihy.
Dobšinskými obyvateľmi od pradávnych dôb bolo známe, že na mieste dnešného vchodu prúdil z úzkej skalnej skuliny stále studený, ľadový vzduch. Pred touto skalnou skulinou udržiaval sa sneh vždy do stredu leta, ba niekedy i cez celé leto. Tam chodili pastieri, lovci v parných dňoch leta odpočinúť si do chládku, ochladiť sa. V čase potreby odtiaľto zadovažovalo si obyvateľstvo mesta sneh a ľad.
Takto samozrejme, že táto tajomná prírodná okolnosť zavdala podnet rôzným predpokladom a príležitosť, ale dôkladnejšie sa neskúmala, a práve dobšinské praobyvateľstvo zaoberalo sa baníctvom a hľadaním prírodných pokladov.
Eugen Ruffínyi, ako mladý banský inžinier viac rokov poľoval na tomto vidieku. Raz studený prúdiaci vzduch zo skalnej skuliny roznietil v ňom bádateľského ducha. Hodil skla do úzkeho otvoru, za ktorým bolo slyšeť niekoľko vterín trvajúce kotúlanie sa a v zápätí sutie skál a zvláštny zvuk podobný siréne. Potom strelil z loveckej pušky do skuliny a bolo počuť hlboký, dutý viackrát sa ozývajúci hlas.
Po týchto dvoch pokusoch došiel k poznaniu, že vnútro vrchu skrýva v sebe azda významnú jaskyňu, prírodný, divotvorný zázrak. Ihneď sa odhodlal, že celú vec čím skôr dôkladne preskúma.
Plný oduševnenia a dychtivosti poznania, rozmyslel si stručne všetky možnosti o jej významu odhalenia jaskyne a prišiel domov a chystal sa k odhodlaniu. Dvoch dobrých priateľov Gustáva Langa a Andreja Megu zasvätil do tajomstva a zkúsenosti získaných na tvári miesta. Nahovoril ich, aby v tomto nebezpečnom podnikaní bádateľskom boli mu nápomocní. Aby ich podnikanie nebolo znemožnené, robili všetky prípravy v tajnosti.
Zaopatrili si povrazy, driečne pásy, škripcový stroj vedení nezištnou ambiciou a s dostatočným množstvom baníckych kahancov vybrali sa dňa 15. júna 1870 za svítania, aby svoje rodné mesto odhalením prírodnej krásy obohatili. Dojdúc na čin miesta, postavili jednoduchý škripcový stroj. Ustálili si znamenia, ktoré budú dávané lanom. Za týmto pripravili na driek Eugena Ruffinyiho driečny pás pripevnený na lano vyťahujúce. S kahancom baníckym s kladivom v ruke pomaly, pozorne spúšťal sa úzkym otvorom do hlbky.
Sutiny skál, ľad musel odstranovať z pred seba. Tu visiac na lane, tam šmýkajúc sa po skalinách, smelo pokračoval z kroka na krok, stále nižšie a nižšie do neznámej hĺbky. Zíjduc do hĺbky, pocítiac pevnú pôdu pod nohami objavila sa mu nezapomenutľná panoráma pred očami. Pri slabom osvetlení baníckeho kahanca objavil sa pred ním zázračný zjav nikdy nevídanej krásy, skvejúce útvary ľadové v majstrovskej nezriadenosti, na čo je len príroda schopná. Bol totiž v dnešnej malej sieni.
Dychtivosť bádania hnala ho ďalej. Dajúc znamenie priateľom na popustenie lana po hladkom ľade spúšťal sa ďalej, do krajiny ľadu, pokiaľ sa dostal na okraj dnešnej veľkej siene. Pred zrakom objavila sa mu obrovská dutina len slabo osvetlená baníckym kahancom. V prvom okamžiku sa domnieval, že vidí v hlbine hladinu prekrásneho jazera. Zrkadlu podobná plocha so zázračnými útvarmi ľadu.
Od prekrásneho zjavu a dojmu na tento pohľad objaviteľ nemohol sa ďalej pohnúť. Mladú jeho dušu naplnila nikdy netušiaca blaženosť, nad zdarom jeho bádateľského podniku, čo ihneď chcel zdeliť ťažko a so strachom čakajúcim spoločníkom. Dal znamenie k vytiahnutiu. Priatelia jeho tušiac nebezpečie, tak rýchlo ho ťahali do výše, že sa zaseknul medzi dve skaly a takto svoje podnikanie zaplatil skoro životom.
Po viacerých znameniach horko-ťažko sa vyslobodil z nebezpečného položenia a dostal sa zdravý na svetlo. Jaskyňa bola objavená. Ďalšie pokračovanie v objavení už bolo ľahšie.
Po oddýchnutí o prvej neopísateľnej radosti, spustil sa znovu do hĺbky, označoval cestu značkami, vysekával v ľade schody, aby aj jeho spoločníci sa mohli spustiť a obdivovať sa tak nevídanej krásy. Po ťažkej, ale úspešnej práci vrátili sa blažene domov.
Mesto Dobšiná v roku 1877 z vďaky umiestnilo pamätnú dosku pred vchodom jaskyne na brale s nápisom:
„Za uznanie objaviteľom jaskyne tejto Eugenu Ruffinyimu, Gustávovi Langovi a Andrejovi Megovi občania mesta“.
František Novotný
kronikár mesta
(Výpis z kroniky mesta bez jazykovej úpravy)
FOTOGRAFIE VLADIMÍRA VÁCLAVÍKA Z DOBŠINSKEJ ĽADOVEJ JASKYNE
{gallery}kultura/jaskyna{/gallery}
utorok, 27 júl 2010 14:00
Ruffínyi, Lang a Mega pred 140 rokmi objavili Dobšinskú ľadovú jaskyňu
Napísal(a) František Novotný
(Tohto roku si pripomíname 140 rokov od objavenia jednej z našich najkrajších jaskýň - Dobšinskej ľadovej jaskyne. Pri tejto príležitosti uverejňujem o spomínanej udalosti výpis z kroniky mesta Dobšiná bez jazykovej úpravy.) Ľadová jaskyňa je majetkom mesta Dobšiná. Táto jak na veľkosť, taktiež so zázračnými ľadovými útvarmi, ako aj s množstvom ľadu, môže sa spomenúť nielen v Európe, ale aj v celom svete medzi prvými. Jej rozloha je
V údolí romantickej rieky Hnilec v kraji stratenskom, na území dobšinskom je vchod, odkiaľ máme krásny výhľad na Kráľovu Holu a niečo vyššie z rozhľadne na Vysoké Tatry. Túto jedinečnú prírodnú
Zverejnené v
Dobšiná


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a