Ruffínyi, Lang a Mega pred 140 rokmi objavili Dobšinskú ľadovú jaskyňu
Napísal(a) František Novotný
(Tohto roku si pripomíname 140 rokov od objavenia jednej z našich najkrajších jaskýň - Dobšinskej ľadovej jaskyne. Pri tejto príležitosti uverejňujem o spomínanej udalosti výpis z kroniky mesta Dobšiná bez jazykovej úpravy.) Ľadová jaskyňa je majetkom mesta Dobšiná. Táto jak na veľkosť, taktiež so zázračnými ľadovými útvarmi, ako aj s množstvom ľadu, môže sa spomenúť nielen v Európe, ale aj v celom svete medzi prvými. Jej rozloha je
V údolí romantickej rieky Hnilec v kraji stratenskom, na území dobšinskom je vchod, odkiaľ máme krásny výhľad na Kráľovu Holu a niečo vyššie z rozhľadne na Vysoké Tatry. Túto jedinečnú prírodnú
Dobšinskými obyvateľmi od pradávnych dôb bolo známe, že na mieste dnešného vchodu prúdil z úzkej skalnej skuliny stále studený, ľadový vzduch. Pred touto skalnou skulinou udržiaval sa sneh vždy do stredu leta, ba niekedy i cez celé leto. Tam chodili pastieri, lovci v parných dňoch leta odpočinúť si do chládku, ochladiť sa. V čase potreby odtiaľto zadovažovalo si obyvateľstvo mesta sneh a ľad.
Takto samozrejme, že táto tajomná prírodná okolnosť zavdala podnet rôzným predpokladom a príležitosť, ale dôkladnejšie sa neskúmala, a práve dobšinské praobyvateľstvo zaoberalo sa baníctvom a hľadaním prírodných pokladov.
Eugen Ruffínyi, ako mladý banský inžinier viac rokov poľoval na tomto vidieku. Raz studený prúdiaci vzduch zo skalnej skuliny roznietil v ňom bádateľského ducha. Hodil skla do úzkeho otvoru, za ktorým bolo slyšeť niekoľko vterín trvajúce kotúlanie sa a v zápätí sutie skál a zvláštny zvuk podobný siréne. Potom strelil z loveckej pušky do skuliny a bolo počuť hlboký, dutý viackrát sa ozývajúci hlas.
Po týchto dvoch pokusoch došiel k poznaniu, že vnútro vrchu skrýva v sebe azda významnú jaskyňu, prírodný, divotvorný zázrak. Ihneď sa odhodlal, že celú vec čím skôr dôkladne preskúma.
Plný oduševnenia a dychtivosti poznania, rozmyslel si stručne všetky možnosti o jej významu odhalenia jaskyne a prišiel domov a chystal sa k odhodlaniu. Dvoch dobrých priateľov Gustáva Langa a Andreja Megu zasvätil do tajomstva a zkúsenosti získaných na tvári miesta. Nahovoril ich, aby v tomto nebezpečnom podnikaní bádateľskom boli mu nápomocní. Aby ich podnikanie nebolo znemožnené, robili všetky prípravy v tajnosti.
Zaopatrili si povrazy, driečne pásy, škripcový stroj vedení nezištnou ambiciou a s dostatočným množstvom baníckych kahancov vybrali sa dňa 15. júna 1870 za svítania, aby svoje rodné mesto odhalením prírodnej krásy obohatili. Dojdúc na čin miesta, postavili jednoduchý škripcový stroj. Ustálili si znamenia, ktoré budú dávané lanom. Za týmto pripravili na driek Eugena Ruffinyiho driečny pás pripevnený na lano vyťahujúce. S kahancom baníckym s kladivom v ruke pomaly, pozorne spúšťal sa úzkym otvorom do hlbky.
Sutiny skál, ľad musel odstranovať z pred seba. Tu visiac na lane, tam šmýkajúc sa po skalinách, smelo pokračoval z kroka na krok, stále nižšie a nižšie do neznámej hĺbky. Zíjduc do hĺbky, pocítiac pevnú pôdu pod nohami objavila sa mu nezapomenutľná panoráma pred očami. Pri slabom osvetlení baníckeho kahanca objavil sa pred ním zázračný zjav nikdy nevídanej krásy, skvejúce útvary ľadové v majstrovskej nezriadenosti, na čo je len príroda schopná. Bol totiž v dnešnej malej sieni.
Dychtivosť bádania hnala ho ďalej. Dajúc znamenie priateľom na popustenie lana po hladkom ľade spúšťal sa ďalej, do krajiny ľadu, pokiaľ sa dostal na okraj dnešnej veľkej siene. Pred zrakom objavila sa mu obrovská dutina len slabo osvetlená baníckym kahancom. V prvom okamžiku sa domnieval, že vidí v hlbine hladinu prekrásneho jazera. Zrkadlu podobná plocha so zázračnými útvarmi ľadu.
Od prekrásneho zjavu a dojmu na tento pohľad objaviteľ nemohol sa ďalej pohnúť. Mladú jeho dušu naplnila nikdy netušiaca blaženosť, nad zdarom jeho bádateľského podniku, čo ihneď chcel zdeliť ťažko a so strachom čakajúcim spoločníkom. Dal znamenie k vytiahnutiu. Priatelia jeho tušiac nebezpečie, tak rýchlo ho ťahali do výše, že sa zaseknul medzi dve skaly a takto svoje podnikanie zaplatil skoro životom.
Po viacerých znameniach horko-ťažko sa vyslobodil z nebezpečného položenia a dostal sa zdravý na svetlo. Jaskyňa bola objavená. Ďalšie pokračovanie v objavení už bolo ľahšie.
Po oddýchnutí o prvej neopísateľnej radosti, spustil sa znovu do hĺbky, označoval cestu značkami, vysekával v ľade schody, aby aj jeho spoločníci sa mohli spustiť a obdivovať sa tak nevídanej krásy. Po ťažkej, ale úspešnej práci vrátili sa blažene domov.
Mesto Dobšiná v roku 1877 z vďaky umiestnilo pamätnú dosku pred vchodom jaskyne na brale s nápisom:
„Za uznanie objaviteľom jaskyne tejto Eugenu Ruffinyimu, Gustávovi Langovi a Andrejovi Megovi občania mesta“.
František Novotný
kronikár mesta
(Výpis z kroniky mesta bez jazykovej úpravy)
FOTOGRAFIE VLADIMÍRA VÁCLAVÍKA Z DOBŠINSKEJ ĽADOVEJ JASKYNE
{gallery}kultura/jaskyna{/gallery}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-