Ruffínyi, Lang a Mega pred 140 rokmi objavili Dobšinskú ľadovú jaskyňu
Napísal(a) František Novotný
(Tohto roku si pripomíname 140 rokov od objavenia jednej z našich najkrajších jaskýň - Dobšinskej ľadovej jaskyne. Pri tejto príležitosti uverejňujem o spomínanej udalosti výpis z kroniky mesta Dobšiná bez jazykovej úpravy.) Ľadová jaskyňa je majetkom mesta Dobšiná. Táto jak na veľkosť, taktiež so zázračnými ľadovými útvarmi, ako aj s množstvom ľadu, môže sa spomenúť nielen v Európe, ale aj v celom svete medzi prvými. Jej rozloha je
V údolí romantickej rieky Hnilec v kraji stratenskom, na území dobšinskom je vchod, odkiaľ máme krásny výhľad na Kráľovu Holu a niečo vyššie z rozhľadne na Vysoké Tatry. Túto jedinečnú prírodnú
Dobšinskými obyvateľmi od pradávnych dôb bolo známe, že na mieste dnešného vchodu prúdil z úzkej skalnej skuliny stále studený, ľadový vzduch. Pred touto skalnou skulinou udržiaval sa sneh vždy do stredu leta, ba niekedy i cez celé leto. Tam chodili pastieri, lovci v parných dňoch leta odpočinúť si do chládku, ochladiť sa. V čase potreby odtiaľto zadovažovalo si obyvateľstvo mesta sneh a ľad.
Takto samozrejme, že táto tajomná prírodná okolnosť zavdala podnet rôzným predpokladom a príležitosť, ale dôkladnejšie sa neskúmala, a práve dobšinské praobyvateľstvo zaoberalo sa baníctvom a hľadaním prírodných pokladov.
Eugen Ruffínyi, ako mladý banský inžinier viac rokov poľoval na tomto vidieku. Raz studený prúdiaci vzduch zo skalnej skuliny roznietil v ňom bádateľského ducha. Hodil skla do úzkeho otvoru, za ktorým bolo slyšeť niekoľko vterín trvajúce kotúlanie sa a v zápätí sutie skál a zvláštny zvuk podobný siréne. Potom strelil z loveckej pušky do skuliny a bolo počuť hlboký, dutý viackrát sa ozývajúci hlas.
Po týchto dvoch pokusoch došiel k poznaniu, že vnútro vrchu skrýva v sebe azda významnú jaskyňu, prírodný, divotvorný zázrak. Ihneď sa odhodlal, že celú vec čím skôr dôkladne preskúma.
Plný oduševnenia a dychtivosti poznania, rozmyslel si stručne všetky možnosti o jej významu odhalenia jaskyne a prišiel domov a chystal sa k odhodlaniu. Dvoch dobrých priateľov Gustáva Langa a Andreja Megu zasvätil do tajomstva a zkúsenosti získaných na tvári miesta. Nahovoril ich, aby v tomto nebezpečnom podnikaní bádateľskom boli mu nápomocní. Aby ich podnikanie nebolo znemožnené, robili všetky prípravy v tajnosti.
Zaopatrili si povrazy, driečne pásy, škripcový stroj vedení nezištnou ambiciou a s dostatočným množstvom baníckych kahancov vybrali sa dňa 15. júna 1870 za svítania, aby svoje rodné mesto odhalením prírodnej krásy obohatili. Dojdúc na čin miesta, postavili jednoduchý škripcový stroj. Ustálili si znamenia, ktoré budú dávané lanom. Za týmto pripravili na driek Eugena Ruffinyiho driečny pás pripevnený na lano vyťahujúce. S kahancom baníckym s kladivom v ruke pomaly, pozorne spúšťal sa úzkym otvorom do hlbky.
Sutiny skál, ľad musel odstranovať z pred seba. Tu visiac na lane, tam šmýkajúc sa po skalinách, smelo pokračoval z kroka na krok, stále nižšie a nižšie do neznámej hĺbky. Zíjduc do hĺbky, pocítiac pevnú pôdu pod nohami objavila sa mu nezapomenutľná panoráma pred očami. Pri slabom osvetlení baníckeho kahanca objavil sa pred ním zázračný zjav nikdy nevídanej krásy, skvejúce útvary ľadové v majstrovskej nezriadenosti, na čo je len príroda schopná. Bol totiž v dnešnej malej sieni.
Dychtivosť bádania hnala ho ďalej. Dajúc znamenie priateľom na popustenie lana po hladkom ľade spúšťal sa ďalej, do krajiny ľadu, pokiaľ sa dostal na okraj dnešnej veľkej siene. Pred zrakom objavila sa mu obrovská dutina len slabo osvetlená baníckym kahancom. V prvom okamžiku sa domnieval, že vidí v hlbine hladinu prekrásneho jazera. Zrkadlu podobná plocha so zázračnými útvarmi ľadu.
Od prekrásneho zjavu a dojmu na tento pohľad objaviteľ nemohol sa ďalej pohnúť. Mladú jeho dušu naplnila nikdy netušiaca blaženosť, nad zdarom jeho bádateľského podniku, čo ihneď chcel zdeliť ťažko a so strachom čakajúcim spoločníkom. Dal znamenie k vytiahnutiu. Priatelia jeho tušiac nebezpečie, tak rýchlo ho ťahali do výše, že sa zaseknul medzi dve skaly a takto svoje podnikanie zaplatil skoro životom.
Po viacerých znameniach horko-ťažko sa vyslobodil z nebezpečného položenia a dostal sa zdravý na svetlo. Jaskyňa bola objavená. Ďalšie pokračovanie v objavení už bolo ľahšie.
Po oddýchnutí o prvej neopísateľnej radosti, spustil sa znovu do hĺbky, označoval cestu značkami, vysekával v ľade schody, aby aj jeho spoločníci sa mohli spustiť a obdivovať sa tak nevídanej krásy. Po ťažkej, ale úspešnej práci vrátili sa blažene domov.
Mesto Dobšiná v roku 1877 z vďaky umiestnilo pamätnú dosku pred vchodom jaskyne na brale s nápisom:
„Za uznanie objaviteľom jaskyne tejto Eugenu Ruffinyimu, Gustávovi Langovi a Andrejovi Megovi občania mesta“.
František Novotný
kronikár mesta
(Výpis z kroniky mesta bez jazykovej úpravy)
FOTOGRAFIE VLADIMÍRA VÁCLAVÍKA Z DOBŠINSKEJ ĽADOVEJ JASKYNE
{gallery}kultura/jaskyna{/gallery}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-