doc. PhDr. Juraj Valiska, CSc.
Zabudnutý gemerský básnik
(K nedožitým 105. narodeninám Samuela Pellionisa)
Dňa 17. júna 1975 si pripomenuli vďační Dobšinčania 105. narodeniny svojho rodáka, proletárskeho básnika Samuela Pellionisa. Dielo tohto ľudového majstra slova nezhodnotil doteraz dôkladnejšie nikto. Je to predovšetkým preto, lebo básnik bol jednoduchým obuvníkom, ktorý písal po nemecky v rodnom dobšinskom nárečí. Príslušníci spišskej nemeckej honorácie - profesori, advokáti, farári a statkári, ktorí stáli triedne úplne na druhom brehu, pokladali za neprimerané prijať medzi seba dobšinského "Hansa Sachsa", hoci veršovanky viacerých týchto spišskonemeckých básnikov neboli ani umelecky, tým menej ideovo na vyššej úrovni ako básne Samuela Pellionisa. Do nemeckých časopisov na východnom Slovensku, ako boli Karpathenpost, Zipser Heimat, Der Gründler a i. mal dvere zamknuté na sedem zámkov. Jeho dielo sa zachovalo zväčša iba v rukopise, vyšlo iba niekoľko desiatok básní v časopise Dobsina és vidéke alebo ako letáky (Fliegende Blätter) nákladom spomínaného časopisu. Mnoho básní i niekoľko jednoaktoviek prepisovali jeho obdivovatelia ručne, takže sa dnes môžeme stretnúť s viacerými rukopisnými exemplármi.
V slovenskej literárnej histórii sa Samuel Pellionis nedostal ani na perifériu, pretože jeho dielo nebolo jazykovo prístupné. A tak sa pri príležitosti jeho úmrtia (12. júla 1953) v nijakom časopise neobjavil nekrológ, a sté narodeniny básnika prebehli iba v kruhu pozostalých.
Dnes niet príčiny - ani triednej ani nijakej inej, aby sme sa k dielu Samuela Pellionisa nevracali. Po prvý raz sa mu dostalo určitého ocenenia v našej štúdii K nemeckej literatúre na východnom Slovensku1 r.1971. Samuel Pellionis sa spomínal aj v jednom príspevku na IV. konferencii Gemerskej vlastivednej spoločnosti2. Cieľom tohoto nášho príspevku je v prvom rade upozorniť na záslužné, hoci veľmi rozporné umelecké dielo tohto citlivého gemerského rodáka. Podrobnejšie zhodnotenie však prenecháme literárnym vedcom.
Básnik prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď r. 1888 odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku. Mimo rodného mestečka zotrval ešte nejaký čas, keď prijal "angažmán" v divadelnom súbore "Das Bruckmeyer Orpheum" v Budapešti. Nechýbalo veľa a jeho životná púť sa mohla uberať iným smerom. No nestal sa profesionálnym umelcom, lebo podľahol stále častejším a naliehavejším výzvam svojej mamičky, ktorá herectvo nepovažovala za profesiu, ale za komediantstvo.
Možno predpokladať, že sa literárne začiatky autora časovo zhodujú s jeho hereckými začiatkami.
Hoci Samuel Pellionis v detstve veľa čítal, nenadobudol systematické vzdelanie ani filozofické, ani literárne. Je len málo pravdepodobné, že by sa bol dostal do styku s marxistickou literatúrou. Jeho kritika kapitalizmu a vlčieho zákona vykorisťovania človeka človekom vychádza skôr z osobnej trpkej skúsenosti, ako z proletárskeho triedneho uvedomenia.Proti biede iných bojoval aj vlastnou biedou. Opravoval obuv najchudobnejším Dobšinčanom a za svoje služby buď neinkasoval žiadnu odmenu alebo iba symbolických pár halierov. Wieviel, Samu báči? (Koľko, Samu báči) - pýtali sa zákazníci. - Fufzich haler. Du host doch wenicher as wie ich (Päťdesiat halierov. Veď Ty máš toho ešte menej ako ja). Fufzich haler - to bola jeho najčastejšia taxa, a to aj za prácu, za ktorú iní účtovali 20 korún. V rodine Pellionisových remeslo nemalo teda nikdy zlaté dno. Bolo treba živiť početnú rodinu, a preto nie div, že medzi Samuelom a jeho manželkou dochádzalo občas k ostrejšej výmene názorov. "Pani majstrová" vyčítala manželovi jeho "veľkorysosť", na ktorú dopláca celá rodina.
Samuel Pellionis prešiel veľmi zložitým vývojom. Prežil štyri režimy, ale ku každému z nich prejavoval určitú skepsu. Iba na začiatku prvej svetovej vojny vystupuje ako rakúsko-uhorský "vlastenec" najmä v básňach Die Kriegsstrophe (1914) a Bundeslied (1915).
Dôsledky rozsiahleho ničenia ľudských i materiálnych hodnôt ho však z tejto choroby rýchlo vyliečili. V novembri 1917 píše Ruský otčenáš v spisovnej nemčine. Je to básnikova reakcia na Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu:
|
Das russische Vaterunser |
Ruský otčenáš
|
|
Vaterchen Zar, der du bist in Peterburg!Ausgeloscht werde dein Name! |
Báťuška cár, ktorý si v Peterburgu!
Lebo tvoje nie je ani kráľovstvo, ani moc, ani sláva |
Niet nijakých pochybností, že sa tu stavia na stranu ruského proletariátu. Samuel Pellonis odsúdil vo svojej poézii viackrát vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. Sociálne otázky však videl izolovane od triednych zápasov, hoci si aj uvedomoval, že príčinou biedy ľudu i jeho rodiny je kapitalizmus; takéto označenie súčasného spoločenského poriadku užíva už r.1912 v básni A Dischkurs met Taibels Grossmotter om 21. März 1912 (Diškurz s diablovou babičkou dňa 21. marca 1912). Bieda sa v Pellionisových básňach skloňovala vo všetkých pádoch. No i napriek tomu, že bol veriacim človekom, často dvíha svoj hlas aj proti cirkvi. V básni Mei Vaterunser (1919) sa humorne prihovára pánubohu:
|
Mei Vaterunser3 |
Moj otčenáš
|
|
Du geist uns unser täglich Brot. |
Chlieb každodenný Ty dávaš nám |
V básni Heilige Nacht je už oveľa smelší. Nielenže kritizuje farárov a cirkev, ale svoj hlas dvíha aj proti "pánubohu".
|
Heilige Nacht |
Svätá noc
|
|
Siehst du den Pfaffen am Altare |
Vzhliadni na popa ku oltáru! |
V ďalšej básni Zum Pfarra-Krieg žartovne medituje:
|
|
K farárskej vojne
|
|
Und bos es a longa Predich? |
A čo mi farárova dlhá kázeň? |
Na cirkev útočí aj v básni o exekúcii Die Pfandung, keď hovorí o cirkevnej dani:
|
|
Exekúcia
|
|
Man' plogt uns sear men Kiachenstaier. |
Nás hrozne gniavi daň cirkevná. |
V novembri 1918 píše báseň Topsebrisehes, v ktorej síce víta vznik ČSR, ale zároveň protestuje, že nebol likvidovaný súčasne s monarchiou aj sociálny útlak.
|
|
Dobšinská
|
|
Es Voterland fittert die Reichen. |
Bohatých kŕmi otčina. |
Proti moci kapitálu bojuje v básni Schwalbenzwitschern:
|
|
Štebotanie lastovičiek
|
|
Bis die Völker on Geld ban hängen |
Kým budú lipnúť na peniazoch, |
O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí. Pellionis bol ľudovým umelcom, ktorý nielen písal básne a skeče; ale zároveň plátal topánky a čižmy a vybavoval rozsiahlu korešpondenciu. Bolo to veľmi náročné na čas i energiu. A honorár? Nijaký! Z toho vznikali - ako sme už uviedli - hádky v rodine. Umelcovi sa uľavilo, ak si dal trochu vínka. Avšak napätie v rodine sa tým iba zvyšovalo.
Pellionis bol veľmi skromný človek. Nikdy ho nenapadlo túžiť po sláve. Nechcel sa stať ani svetovým ani celonárodným. Stačilo mu, že bol dušou a svedomím svojich dobšinských spoluobčanov. Vyjadroval ich nádeje a túžby, vybuchoval ich hnevom. Preto je jeho dielo aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici XX. storočia.
Básnickým jazykom z hľadiska prozódie sa nebudeme zaoberať podrobnejšie. Pellionisove básne sa líšia od prózy predovšetkým rýmom, či už vlastným alebo - asonanciou. Rým tu má funkciu eufonickú. Veľmi ťažko určiť metrickú schému básni. Iba v prekladoch z maďarčiny dbá na presný počet stôp, pretože tu ide väčšinou o spevné básne. Obľubuje štvor-, šesť-, osem- až desaťveršové strofy. Niekedy sa báseň do strof nečlení.
Počet stôp vo veršoch sa mení.
Jazyk je dosť chudobný na figúry a trópy. Pre nedostatok obraznosti sú básne zdĺhavé a rozvláčne, transkripcia nárečia je dosť nejednotná.
Svojím rozsahom predstavuje básnické dielo Samuela Pellionisa najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Je to úctyhodná pozostalosť. Väčšinu z nich, asi 90 %, napísal v niekdajšom nemeckom dobšinskom nárečí.
Básnik žil a tvoril uprostred nositeľov a užívateľov spomínaného dialektu. Preto je jeho dielo pre skúmanie fonetickej, fonologickej a gramatickej stavby vzácneho, dnes už odumierajúceho nárečia veľmi významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou. Keďže žil v štyroch režimoch, ani táto skutočnosť sa nemohla neodraziť v jeho jazyku. Jeho dielo je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. Keby nebolo Wulfilovho Strieborného kódexu4, nebolo by možné zrekonštruovať gótštinu.
Rovnako treba posudzovať aj dielo Samuela Pellionisa. A na tejto skutočnosti nemení vôbec nič ani Kleinov Topscher Gatscholper5, zbierka dobšinských klebiet od riaditeľa miestnej meštianskej školy. Ako príslušník "honorácie" snažil sa Samuel Klein sprostredkovať dobšinský folklór aj tým, čo nemecké dobšinské nárečie neovládali. Vytvoril akúsi "ideálnu nemeckú dobšinčinu" zrozumiteľnú aj tým, čo ovládali iba spisovnú nemčinu. Preto je Pellionisova pozostalosť hodnovernejšou dokumentáciou o dobšinskom nemeckom nárečí. Už z tohto dôvodu si ho musíme vysoko vážiť a jeho dielo patrične oceniť. A pretože sa tak doposiaľ nestalo, skláňame sa aj touto formou pred významným dielom, pred pamiatkou básnika pri príležitosti jeho nedožitých 105. narodenín.
Poznámky:
1 Pozri Juraj Valiska: K nemeckej literatúre na Spiši. In: Účasť východného Slovenska v
dejinách slovenskej literatúry. Zborník Matice slovenskej, Martin 1971, s. 119-124.
2 Pozri Juraj Valiska: K výskumu nemeckého nárečia v Dobšinej. In: Obzor Gemera, V,
1974, č. 2, s. 87-88.
to isté slovo vyskytuje vo viacerých grafických variáciách.
b) Preklady do slovenčiny urobil autor tejto štúdie sám. Sme si vedomí toho, že sú to
preklady miestami až príliš voľné i čo do ekvivalencie i pokiaľ ide o umeleckú stránku
básní.
4 Wulfila (311-383) preložil bibliu do vizigótšiny. Jeho preklad sa zachoval vo viacerých
fragmentoch, z ktorých najrozsiahlejší a najúplnejší je tzv. Codex argenteus. Do r. 1648 bol
jeho originál uložený v Prahe, odkiaľ ho na konci 30 ročnej vojny ulúpili švédski vojaci.
Odvtedy je v univerzitnej knižnici v Upsale. Z pôvodných 330 listov sa zachovalo 187.
Práve vďaka tomuto prekladu sú dnes k dispozícii podrobné učebnice gótštiny, napríklad
kniha profesorky Lomonosovej univerzity v Moskve M. M. Guchmanovej Gotskij jazyk,
Moskva 1958. Ostatné fragmenty tohto prekladu sú vzhľadom na svoj rozsah takmer
bezvýznamné. Túto poznámku si dovoľujeme aj preto, lebo Góti pravdepodobne tiahli
svojho času územím Gemera smerom na juhozápad a Alexander Štern, dobšinský rodák a
bývalý profesor nemčiny na Vysokej škole technickej v Košiciach, omylom pripisoval
dobšinskej nemčine gótsky pôvod. Jeho práca o tejto problematike ostala v rukopise.
5 Pozri TOPSCHER GATSCHOLPER. Eine Sammlung von Volksliedern, Sagen, Erzählung
und humoristischen Gedichten in Dobschauer Mundart von Samuel Klein.
Bürgerschuldirektor in Pension. Dobsina. Dobsina és vidéke
Buchdruckerei Aktiengesellschaft. 1914, 240 strán.
RNDr. Ondrej Rozložník
január 2011
Poznámka pána Rudolfa Pellionisa: "Ako vnuk tohto básnika, chcem uviesť niečo ku samotnému slovu Gakrokel. Ako píše pán Rozložník, uvedené slovo je viac významové a nedá sa celkom presne preložiť. To slovo Gakrokel sa v starej rodine Pellionisových doslova vyvinulo v pojem, za ktorý môže manželka Samuela Pellionisa, Mária rodená Luxová. Je známe, že môj starý otec radšej ako sedieť za obuvníckym stolčekom, sedel za stolom s perom v ruke. Jeho manželka Mária to priam nenávidela a vždy mu nadávala, že nič nerobí, len čarbe, čmáre, svoje hlúposti.” Net dos da bulsst oabrtn, obr krokelst deina tumheiten” (Nieže by si pracoval, ale čmáreš tvoje hlúposti ). Takže to Gakrokel sú vlastne písačky, ktoré možno pomenovať aj ako čmáraniny, alebo čarbačky. Takže asi najsprávnejšie by Topscher Gakrokel bolo preložené ako “Dobšinské písačky”. Môj samotný starý otec v závere svojho života napísal aj jednu z ostatných básni: Mei letzt Gakrokel. Moje posledné písanie. V ňom sa lúči so svojim životom a v závere píše: Hie mein letzt Gakrokel …… ďalej to preložím len do slovenčiny: Tu moje posledné písanie, keď nebude roztrhané, by som tu aj dátum vpísal, keby som ho vedel."
Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - významná osobnosť baníckeho mesta Dobšiná
{jcomments on}
































Začiatkom tohto roka (20.1.2011) Maj Gemer uverejnil prvú časť príspevku RNDr. Ondreja Rozložníka pod názvom: „
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-