doc. PhDr. Juraj Valiska, CSc.
Zabudnutý gemerský básnik
(K nedožitým 105. narodeninám Samuela Pellionisa)
Dňa 17. júna 1975 si pripomenuli vďační Dobšinčania 105. narodeniny svojho rodáka, proletárskeho básnika Samuela Pellionisa. Dielo tohto ľudového majstra slova nezhodnotil doteraz dôkladnejšie nikto. Je to predovšetkým preto, lebo básnik bol jednoduchým obuvníkom, ktorý písal po nemecky v rodnom dobšinskom nárečí. Príslušníci spišskej nemeckej honorácie - profesori, advokáti, farári a statkári, ktorí stáli triedne úplne na druhom brehu, pokladali za neprimerané prijať medzi seba dobšinského "Hansa Sachsa", hoci veršovanky viacerých týchto spišskonemeckých básnikov neboli ani umelecky, tým menej ideovo na vyššej úrovni ako básne Samuela Pellionisa. Do nemeckých časopisov na východnom Slovensku, ako boli Karpathenpost, Zipser Heimat, Der Gründler a i. mal dvere zamknuté na sedem zámkov. Jeho dielo sa zachovalo zväčša iba v rukopise, vyšlo iba niekoľko desiatok básní v časopise Dobsina és vidéke alebo ako letáky (Fliegende Blätter) nákladom spomínaného časopisu. Mnoho básní i niekoľko jednoaktoviek prepisovali jeho obdivovatelia ručne, takže sa dnes môžeme stretnúť s viacerými rukopisnými exemplármi.
V slovenskej literárnej histórii sa Samuel Pellionis nedostal ani na perifériu, pretože jeho dielo nebolo jazykovo prístupné. A tak sa pri príležitosti jeho úmrtia (12. júla 1953) v nijakom časopise neobjavil nekrológ, a sté narodeniny básnika prebehli iba v kruhu pozostalých.
Dnes niet príčiny - ani triednej ani nijakej inej, aby sme sa k dielu Samuela Pellionisa nevracali. Po prvý raz sa mu dostalo určitého ocenenia v našej štúdii K nemeckej literatúre na východnom Slovensku1 r.1971. Samuel Pellionis sa spomínal aj v jednom príspevku na IV. konferencii Gemerskej vlastivednej spoločnosti2. Cieľom tohoto nášho príspevku je v prvom rade upozorniť na záslužné, hoci veľmi rozporné umelecké dielo tohto citlivého gemerského rodáka. Podrobnejšie zhodnotenie však prenecháme literárnym vedcom.
Básnik prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď r. 1888 odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku. Mimo rodného mestečka zotrval ešte nejaký čas, keď prijal "angažmán" v divadelnom súbore "Das Bruckmeyer Orpheum" v Budapešti. Nechýbalo veľa a jeho životná púť sa mohla uberať iným smerom. No nestal sa profesionálnym umelcom, lebo podľahol stále častejším a naliehavejším výzvam svojej mamičky, ktorá herectvo nepovažovala za profesiu, ale za komediantstvo.
Možno predpokladať, že sa literárne začiatky autora časovo zhodujú s jeho hereckými začiatkami.
Hoci Samuel Pellionis v detstve veľa čítal, nenadobudol systematické vzdelanie ani filozofické, ani literárne. Je len málo pravdepodobné, že by sa bol dostal do styku s marxistickou literatúrou. Jeho kritika kapitalizmu a vlčieho zákona vykorisťovania človeka človekom vychádza skôr z osobnej trpkej skúsenosti, ako z proletárskeho triedneho uvedomenia.Proti biede iných bojoval aj vlastnou biedou. Opravoval obuv najchudobnejším Dobšinčanom a za svoje služby buď neinkasoval žiadnu odmenu alebo iba symbolických pár halierov. Wieviel, Samu báči? (Koľko, Samu báči) - pýtali sa zákazníci. - Fufzich haler. Du host doch wenicher as wie ich (Päťdesiat halierov. Veď Ty máš toho ešte menej ako ja). Fufzich haler - to bola jeho najčastejšia taxa, a to aj za prácu, za ktorú iní účtovali 20 korún. V rodine Pellionisových remeslo nemalo teda nikdy zlaté dno. Bolo treba živiť početnú rodinu, a preto nie div, že medzi Samuelom a jeho manželkou dochádzalo občas k ostrejšej výmene názorov. "Pani majstrová" vyčítala manželovi jeho "veľkorysosť", na ktorú dopláca celá rodina.
Samuel Pellionis prešiel veľmi zložitým vývojom. Prežil štyri režimy, ale ku každému z nich prejavoval určitú skepsu. Iba na začiatku prvej svetovej vojny vystupuje ako rakúsko-uhorský "vlastenec" najmä v básňach Die Kriegsstrophe (1914) a Bundeslied (1915).
Dôsledky rozsiahleho ničenia ľudských i materiálnych hodnôt ho však z tejto choroby rýchlo vyliečili. V novembri 1917 píše Ruský otčenáš v spisovnej nemčine. Je to básnikova reakcia na Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu:
|
Das russische Vaterunser |
Ruský otčenáš
|
|
Vaterchen Zar, der du bist in Peterburg!Ausgeloscht werde dein Name! |
Báťuška cár, ktorý si v Peterburgu!
Lebo tvoje nie je ani kráľovstvo, ani moc, ani sláva |
Niet nijakých pochybností, že sa tu stavia na stranu ruského proletariátu. Samuel Pellonis odsúdil vo svojej poézii viackrát vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. Sociálne otázky však videl izolovane od triednych zápasov, hoci si aj uvedomoval, že príčinou biedy ľudu i jeho rodiny je kapitalizmus; takéto označenie súčasného spoločenského poriadku užíva už r.1912 v básni A Dischkurs met Taibels Grossmotter om 21. März 1912 (Diškurz s diablovou babičkou dňa 21. marca 1912). Bieda sa v Pellionisových básňach skloňovala vo všetkých pádoch. No i napriek tomu, že bol veriacim človekom, často dvíha svoj hlas aj proti cirkvi. V básni Mei Vaterunser (1919) sa humorne prihovára pánubohu:
|
Mei Vaterunser3 |
Moj otčenáš
|
|
Du geist uns unser täglich Brot. |
Chlieb každodenný Ty dávaš nám |
V básni Heilige Nacht je už oveľa smelší. Nielenže kritizuje farárov a cirkev, ale svoj hlas dvíha aj proti "pánubohu".
|
Heilige Nacht |
Svätá noc
|
|
Siehst du den Pfaffen am Altare |
Vzhliadni na popa ku oltáru! |
V ďalšej básni Zum Pfarra-Krieg žartovne medituje:
|
|
K farárskej vojne
|
|
Und bos es a longa Predich? |
A čo mi farárova dlhá kázeň? |
Na cirkev útočí aj v básni o exekúcii Die Pfandung, keď hovorí o cirkevnej dani:
|
|
Exekúcia
|
|
Man' plogt uns sear men Kiachenstaier. |
Nás hrozne gniavi daň cirkevná. |
V novembri 1918 píše báseň Topsebrisehes, v ktorej síce víta vznik ČSR, ale zároveň protestuje, že nebol likvidovaný súčasne s monarchiou aj sociálny útlak.
|
|
Dobšinská
|
|
Es Voterland fittert die Reichen. |
Bohatých kŕmi otčina. |
Proti moci kapitálu bojuje v básni Schwalbenzwitschern:
|
|
Štebotanie lastovičiek
|
|
Bis die Völker on Geld ban hängen |
Kým budú lipnúť na peniazoch, |
O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí. Pellionis bol ľudovým umelcom, ktorý nielen písal básne a skeče; ale zároveň plátal topánky a čižmy a vybavoval rozsiahlu korešpondenciu. Bolo to veľmi náročné na čas i energiu. A honorár? Nijaký! Z toho vznikali - ako sme už uviedli - hádky v rodine. Umelcovi sa uľavilo, ak si dal trochu vínka. Avšak napätie v rodine sa tým iba zvyšovalo.
Pellionis bol veľmi skromný človek. Nikdy ho nenapadlo túžiť po sláve. Nechcel sa stať ani svetovým ani celonárodným. Stačilo mu, že bol dušou a svedomím svojich dobšinských spoluobčanov. Vyjadroval ich nádeje a túžby, vybuchoval ich hnevom. Preto je jeho dielo aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici XX. storočia.
Básnickým jazykom z hľadiska prozódie sa nebudeme zaoberať podrobnejšie. Pellionisove básne sa líšia od prózy predovšetkým rýmom, či už vlastným alebo - asonanciou. Rým tu má funkciu eufonickú. Veľmi ťažko určiť metrickú schému básni. Iba v prekladoch z maďarčiny dbá na presný počet stôp, pretože tu ide väčšinou o spevné básne. Obľubuje štvor-, šesť-, osem- až desaťveršové strofy. Niekedy sa báseň do strof nečlení.
Počet stôp vo veršoch sa mení.
Jazyk je dosť chudobný na figúry a trópy. Pre nedostatok obraznosti sú básne zdĺhavé a rozvláčne, transkripcia nárečia je dosť nejednotná.
Svojím rozsahom predstavuje básnické dielo Samuela Pellionisa najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Je to úctyhodná pozostalosť. Väčšinu z nich, asi 90 %, napísal v niekdajšom nemeckom dobšinskom nárečí.
Básnik žil a tvoril uprostred nositeľov a užívateľov spomínaného dialektu. Preto je jeho dielo pre skúmanie fonetickej, fonologickej a gramatickej stavby vzácneho, dnes už odumierajúceho nárečia veľmi významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou. Keďže žil v štyroch režimoch, ani táto skutočnosť sa nemohla neodraziť v jeho jazyku. Jeho dielo je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. Keby nebolo Wulfilovho Strieborného kódexu4, nebolo by možné zrekonštruovať gótštinu.
Rovnako treba posudzovať aj dielo Samuela Pellionisa. A na tejto skutočnosti nemení vôbec nič ani Kleinov Topscher Gatscholper5, zbierka dobšinských klebiet od riaditeľa miestnej meštianskej školy. Ako príslušník "honorácie" snažil sa Samuel Klein sprostredkovať dobšinský folklór aj tým, čo nemecké dobšinské nárečie neovládali. Vytvoril akúsi "ideálnu nemeckú dobšinčinu" zrozumiteľnú aj tým, čo ovládali iba spisovnú nemčinu. Preto je Pellionisova pozostalosť hodnovernejšou dokumentáciou o dobšinskom nemeckom nárečí. Už z tohto dôvodu si ho musíme vysoko vážiť a jeho dielo patrične oceniť. A pretože sa tak doposiaľ nestalo, skláňame sa aj touto formou pred významným dielom, pred pamiatkou básnika pri príležitosti jeho nedožitých 105. narodenín.
Poznámky:
1 Pozri Juraj Valiska: K nemeckej literatúre na Spiši. In: Účasť východného Slovenska v
dejinách slovenskej literatúry. Zborník Matice slovenskej, Martin 1971, s. 119-124.
2 Pozri Juraj Valiska: K výskumu nemeckého nárečia v Dobšinej. In: Obzor Gemera, V,
1974, č. 2, s. 87-88.
to isté slovo vyskytuje vo viacerých grafických variáciách.
b) Preklady do slovenčiny urobil autor tejto štúdie sám. Sme si vedomí toho, že sú to
preklady miestami až príliš voľné i čo do ekvivalencie i pokiaľ ide o umeleckú stránku
básní.
4 Wulfila (311-383) preložil bibliu do vizigótšiny. Jeho preklad sa zachoval vo viacerých
fragmentoch, z ktorých najrozsiahlejší a najúplnejší je tzv. Codex argenteus. Do r. 1648 bol
jeho originál uložený v Prahe, odkiaľ ho na konci 30 ročnej vojny ulúpili švédski vojaci.
Odvtedy je v univerzitnej knižnici v Upsale. Z pôvodných 330 listov sa zachovalo 187.
Práve vďaka tomuto prekladu sú dnes k dispozícii podrobné učebnice gótštiny, napríklad
kniha profesorky Lomonosovej univerzity v Moskve M. M. Guchmanovej Gotskij jazyk,
Moskva 1958. Ostatné fragmenty tohto prekladu sú vzhľadom na svoj rozsah takmer
bezvýznamné. Túto poznámku si dovoľujeme aj preto, lebo Góti pravdepodobne tiahli
svojho času územím Gemera smerom na juhozápad a Alexander Štern, dobšinský rodák a
bývalý profesor nemčiny na Vysokej škole technickej v Košiciach, omylom pripisoval
dobšinskej nemčine gótsky pôvod. Jeho práca o tejto problematike ostala v rukopise.
5 Pozri TOPSCHER GATSCHOLPER. Eine Sammlung von Volksliedern, Sagen, Erzählung
und humoristischen Gedichten in Dobschauer Mundart von Samuel Klein.
Bürgerschuldirektor in Pension. Dobsina. Dobsina és vidéke
Buchdruckerei Aktiengesellschaft. 1914, 240 strán.
RNDr. Ondrej Rozložník
január 2011
Poznámka pána Rudolfa Pellionisa: "Ako vnuk tohto básnika, chcem uviesť niečo ku samotnému slovu Gakrokel. Ako píše pán Rozložník, uvedené slovo je viac významové a nedá sa celkom presne preložiť. To slovo Gakrokel sa v starej rodine Pellionisových doslova vyvinulo v pojem, za ktorý môže manželka Samuela Pellionisa, Mária rodená Luxová. Je známe, že môj starý otec radšej ako sedieť za obuvníckym stolčekom, sedel za stolom s perom v ruke. Jeho manželka Mária to priam nenávidela a vždy mu nadávala, že nič nerobí, len čarbe, čmáre, svoje hlúposti.” Net dos da bulsst oabrtn, obr krokelst deina tumheiten” (Nieže by si pracoval, ale čmáreš tvoje hlúposti ). Takže to Gakrokel sú vlastne písačky, ktoré možno pomenovať aj ako čmáraniny, alebo čarbačky. Takže asi najsprávnejšie by Topscher Gakrokel bolo preložené ako “Dobšinské písačky”. Môj samotný starý otec v závere svojho života napísal aj jednu z ostatných básni: Mei letzt Gakrokel. Moje posledné písanie. V ňom sa lúči so svojim životom a v závere píše: Hie mein letzt Gakrokel …… ďalej to preložím len do slovenčiny: Tu moje posledné písanie, keď nebude roztrhané, by som tu aj dátum vpísal, keby som ho vedel."
Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - významná osobnosť baníckeho mesta Dobšiná
{jcomments on}

































Začiatkom tohto roka (20.1.2011) Maj Gemer uverejnil prvú časť príspevku RNDr. Ondreja Rozložníka pod názvom: „
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-