s rozsiahlou výstavbou prečerpávacej vodnej elektrárne PVE - Dobšiná, postavenej v blízkosti tohto mesta vo Vlčej doline.
Myšlienka vybudovať takúto elektráreň, ako prvej na Slovensku, vznikla už začiatkom 19. storočia, hlavne pre mimoriadne priaznivé podmienky spočívajúce vo využití 269 m (udáva sa i 277 m) výškového rozdielu medzi Hnileckou a Dobšinskou dolinou. Významný podiel na jej výstavbu má i Prof. P. Daniševič.
V roku 1948, na podklade návrhu švajčiarskej firmy Motor-Columbus a projektu firmy Hydroprojekt Bratislava, sa započalo s jej výstavbou. Zo strany Dobšinského kopca (viď mapku) bolo započaté s razením 1,6 km dlhej štôlne, a to v nadmorskej výške zodpovedajúcej počve priehradného múru na rieke Hnilec, do ktorej bolo uložené oceľové tlakové potrubie. Súčasťou štôlne je i tlaková vyrovnávacia komora. Od jej vyústenia až po vlastnú hydroelektráreň vo Vlčej doline bolo potom do vykopanej ryhy uložené veľkoprofilové oceľové potrubie, ktorým tečie voda priamo na pohon dvoch turbín. Do skúšobnej prevádzky bola prvá turbína spustená 17.4.1953.
V údolí rieky Hnilec bolo nutné akumulovať vodu a vybudovať k tomu priehradnú nádrž Palcmanská Maša (s objemom 11 mil. m3 vody). Pred jej napustením bolo nutné likvidovať tu existujúce osady a tiež preložiť železničnú trať v dĺžke 5 km.
Dnes táto priehrada, nachádzajúca sa na okraji Národného parku Slovenský raj je, okrem potrieb elektrárne, ideálnym miestom pre vodné športy a rybolov (používanie člnov na benzínový pohon je zakázané) a v okolí i pre lyžiarske športy (zjazdovky a trate na bežky).
Prevádzka elektrárne je vybudovaná tak, že môže prečerpávať vodu z nádrže pri elektrárni vo Vlčej doline späť do priehrady Palcmanská Maša.
Následne bola vybudovaná v miestnej časti mesta Dobšiná - Tri ruže ďalšia elektráreň MVE II (uvedená do prevádzky v roku 1994), do ktorej je voda privádzaná cez podzemné banské dielo v dĺžke 1,35 km s uloženým potrubím.
Pod mestom Dobšiná sa vybudovala v rokoch 1957 - 1960 ďalšia vodná nádrž, ktorá akumuláciou vody reguluje odtok vody cez Dobšinský potok do rieky Slaná.
Súčasne je už celý systém prevádzky elektrárne riadený centrálnym dispečingom Slovenských elektrární priamo z Trenčína.






Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník 12/2013
Poznámka:
Pri príležitosti 60. výročia prevádzky prečerpávacej elektrárne (PVE) Dobšiná a 100. výročia malej vodnej elektrárne (MVE) Rakovec predstavili novú MVE Dobšiná III.
Tretia vodná elektráreň s inštalovaným výkonom 0,315 megawattov (MW), ktorá doplnila vodnú stavbu Dobšiná, po spustení do prevádzky vyrobí ročne 1485 MWh elektrickej energie. Projektom výstavby MVE Dobšiná III rozšírili Slovenské elektrárne svoje výrobné portfóliá o obnoviteľný zdroj, ktorým ďalej zvýšia súčasný 89-% podiel elektriny vyrobenej bez produkcie škodlivých emisií.
Nová MVE Dobšiná III má navrhovaný spád 9,80 m a navrhovaný prietok 3,20 metra kubického za sekundu (m3/s). Na výrobu elektrickej energie sa použije jedna horizontálna Kaplanova turbína s priemerom obežného kolesa 0,75 m a s asynchrónnym generátorom. MVE je plne automatická, jej riadiaci a informačný systém umožňuje riadiť prevádzku priamo z hydroenergetického dispečingu v Trenčíne, v prípade potreby z PVE Dobšiná alebo ručne priamo na MVE. (Zdroj: teraz.sk)
































Prečerpávacia vodná elektráreň (PVE) Dobšiná bola daná do prevádzky presne pred 60-timi rokmi - 15.11.1953. Predstavuje unikátne dielo vtedajších projektantov a stavbárov, ktorí vedeli náležite využiť nadmorský výškový rozdiel Hnileckej a Dobšinskej doliny.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-