Ešte za mlada, keď som sa odsťahoval z Dobšinej do Košíc, pravidelne na mňa prišiel čas, keď som si nevedel nájsť miesto, ako sa hovorí „začali ma žrať mrle“, a keď som začal chodiť dookola po byte, z izby do kuchyne, potom cez chodbu a zasa dookola, manželka na mňa iba pozrela a vedela, že ma to ťahá na Gemer!svojho rodného kraja, u mňa však ostalo a pretrváva to dodnes. Takže štartujeme! Keď vystihnem prázdnu cestu z Košíc do Rožňavy, ako je na snímke, čo je pomerne zriedkavé, moja pohoda a radosť z cesty je dvojnásobná.
Samozrejme pokochám sa aj výhľadom na ruiny Turnianskeho hradu,
a hneď vzápätí prichádza ďalšia krása, klenot Slovenského krasu - kaňon Zádiel, kde ma to taktiež zastaví. Keď aj nevojdem do samotného kaňonu, pristavím sa aspoň na jeho okraji a pokochám sa nádherou jeho mohutných brál.
Keď je dobrá viditeľnosť, už vopred sa teším na zastavenie sa na Soroške. Je to jeden z mojich obľúbených kopcov na Gemeri, odkiaľ je nádherný výhľad. V popredí sa vyníma Krásnohorské Podhradie so svojím prekrásnym hradom Krásna Hôrka. V pozadí sa črtá Rožňava a za ňou nádherné vrchy Slovenského Rudohoria, konkrétne Stolické a Volovecké vrchy. Celkom v pozadí sa rysujú končiare Nízkych Tatier s majestátnou Kráľovou hoľou. V týchto miestach relaxujem a pozorujem našu prekrásnu gemerskú diaľ.
Po Soroške nasleduje Krásnohorské Podhradie. Práve z tejto obce bývajú tie najkrajšie pohľady na samotný hrad, tak často fotené. Nuž, nezájdi si na to tvoje miesto, ktoré máš obľúbené a neurob si snímku, veď by to bol hriech! 
Míňam Rožňavu a neobvyklý pohľad na Stolicu pred Betliarom mi zasa nedá, aby som nezastavil a nezvečnil si tento okamžik jarnej prírody.
V Dobšinej je určitá prestávka, návšteva známych, príbuzných, a samozrejme tým aj prechádzka po meste. Aj keď Dobšiná na mnohých miestach chátra, nájdu sa však malebné zákutia, ktoré potešia dušu a vyvolajú spomienky na mladosť.
Je celkom neodmysliteľné pri návšteve týchto miest, aby som svoju cestu ďalej nepredĺžil na Dobšinský kopec, odkiaľ je podobne ako zo Sorošky nádherný výhľad, ale opačným smerom, teda južným, na náš prekrásny Gemer.
Cesta pokračuje cez malebnú obec Stratená, ktorá by si však zaslúžila úplne samostatné popisovanie a fotografické zdokumentovanie. Tam zastal čas, ale v tom dobrom slova zmysle. Ľudia tam majú svoje príbytky otvorené aj keď sú trebárs kdesi v zadnej časti v záhradke, auto odstavené pred domom s kľúčom v zapaľovaní, na pníčku sa v sklenenom pohári ohrieva med, aby sa roztopil a nikoho netrápi cudzí majetok, aby na neho siahol a podobné skutočnosti, ktoré som poznal v 50-tych rokoch v časoch môjho detstva. Keď má pani Erika Oravcová, starostka Stratenej, trošku času, zastavím sa u nej a poklebetíme spolu, napríklad o tom, ktoré historické fotky ešte kto nemá a kedy si čo zašleme. Možno aj vás zaujme historická snímka Stratenskej Píly od Viliama Rozložníka, keď ešte tieto miesta neboli zaliate vodou priehrady Palcmanská Maša. 
Prechádzajúc nádhernými zákutiami južnej časti Slovenského raja, cez Dobšinskú ľadovú jaskyňu, sa zastavím až na Pustom poli, kde práve začal kvitnúť Žltohlav európsky, miestnymi nazývaný aj Hnilecká ruža.
Zo Sorošky bolo vidieť v pozadí Kráľovu hoľu, a to je môj konečný cieľ cesty, kde zastanem ešte v dobšinskom chotári nad sedlom Besník, smerom na vrch Čuntavu. Z tých miest s výhľadom na Vysoké Tatry, alebo práve pred sebou sa týčiacou majestátnou Kráľovou hoľou, čerpám energiu na ďalší dlhší čas, pokiaľ nenavštívim znovu tieto miesta, ktoré sú iste nielen môjmu srdcu blízke.
Rudolf Pellionis
V Košiciach 30.5.2011
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).