svojho rodného kraja, u mňa však ostalo a pretrváva to dodnes. Takže štartujeme! Keď vystihnem prázdnu cestu z Košíc do Rožňavy, ako je na snímke, čo je pomerne zriedkavé, moja pohoda a radosť z cesty je dvojnásobná.

Samozrejme pokochám sa aj výhľadom na ruiny Turnianskeho hradu,
a hneď vzápätí prichádza ďalšia krása, klenot Slovenského krasu - kaňon Zádiel, kde ma to taktiež zastaví. Keď aj nevojdem do samotného kaňonu, pristavím sa aspoň na jeho okraji a pokochám sa nádherou jeho mohutných brál.
Keď je dobrá viditeľnosť, už vopred sa teším na zastavenie sa na Soroške. Je to jeden z mojich obľúbených kopcov na Gemeri, odkiaľ je nádherný výhľad. V popredí sa vyníma Krásnohorské Podhradie so svojím prekrásnym hradom Krásna Hôrka. V pozadí sa črtá Rožňava a za ňou nádherné vrchy Slovenského Rudohoria, konkrétne Stolické a Volovecké vrchy. Celkom v pozadí sa rysujú končiare Nízkych Tatier s majestátnou Kráľovou hoľou. V týchto miestach relaxujem a pozorujem našu prekrásnu gemerskú diaľ.
Po Soroške nasleduje Krásnohorské Podhradie. Práve z tejto obce bývajú tie najkrajšie pohľady na samotný hrad, tak často fotené. Nuž, nezájdi si na to tvoje miesto, ktoré máš obľúbené a neurob si snímku, veď by to bol hriech! 
Míňam Rožňavu a neobvyklý pohľad na Stolicu pred Betliarom mi zasa nedá, aby som nezastavil a nezvečnil si tento okamžik jarnej prírody.

V Dobšinej je určitá prestávka, návšteva známych, príbuzných, a samozrejme tým aj prechádzka po meste. Aj keď Dobšiná na mnohých miestach chátra, nájdu sa však malebné zákutia, ktoré potešia dušu a vyvolajú spomienky na mladosť.

Je celkom neodmysliteľné pri návšteve týchto miest, aby som svoju cestu ďalej nepredĺžil na Dobšinský kopec, odkiaľ je podobne ako zo Sorošky nádherný výhľad, ale opačným smerom, teda južným, na náš prekrásny Gemer.

Cesta pokračuje cez malebnú obec Stratená, ktorá by si však zaslúžila úplne samostatné popisovanie a fotografické zdokumentovanie. Tam zastal čas, ale v tom dobrom slova zmysle. Ľudia tam majú svoje príbytky otvorené aj keď sú trebárs kdesi v zadnej časti v záhradke, auto odstavené pred domom s kľúčom v zapaľovaní, na pníčku sa v sklenenom pohári ohrieva med, aby sa roztopil a nikoho netrápi cudzí majetok, aby na neho siahol a podobné skutočnosti, ktoré som poznal v 50-tych rokoch v časoch môjho detstva. Keď má pani Erika Oravcová, starostka Stratenej, trošku času, zastavím sa u nej a poklebetíme spolu, napríklad o tom, ktoré historické fotky ešte kto nemá a kedy si čo zašleme. Možno aj vás zaujme historická snímka Stratenskej Píly od Viliama Rozložníka, keď ešte tieto miesta neboli zaliate vodou priehrady Palcmanská Maša. 
Prechádzajúc nádhernými zákutiami južnej časti Slovenského raja, cez Dobšinskú ľadovú jaskyňu, sa zastavím až na Pustom poli, kde práve začal kvitnúť Žltohlav európsky, miestnymi nazývaný aj Hnilecká ruža.

Zo Sorošky bolo vidieť v pozadí Kráľovu hoľu, a to je môj konečný cieľ cesty, kde zastanem ešte v dobšinskom chotári nad sedlom Besník, smerom na vrch Čuntavu. Z tých miest s výhľadom na Vysoké Tatry, alebo práve pred sebou sa týčiacou majestátnou Kráľovou hoľou, čerpám energiu na ďalší dlhší čas, pokiaľ nenavštívim znovu tieto miesta, ktoré sú iste nielen môjmu srdcu blízke.

Rudolf Pellionis
V Košiciach 30.5.2011

































Ešte za mlada, keď som sa odsťahoval z Dobšinej do Košíc, pravidelne na mňa prišiel čas, keď som si nevedel nájsť miesto, ako sa hovorí „začali ma žrať mrle“, a keď som začal chodiť dookola po byte, z izby do kuchyne, potom cez chodbu a zasa dookola, manželka na mňa iba pozrela a vedela, že ma to ťahá na Gemer!
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a