Ešte za mlada, keď som sa odsťahoval z Dobšinej do Košíc, pravidelne na mňa prišiel čas, keď som si nevedel nájsť miesto, ako sa hovorí „začali ma žrať mrle“, a keď som začal chodiť dookola po byte, z izby do kuchyne, potom cez chodbu a zasa dookola, manželka na mňa iba pozrela a vedela, že ma to ťahá na Gemer!svojho rodného kraja, u mňa však ostalo a pretrváva to dodnes. Takže štartujeme! Keď vystihnem prázdnu cestu z Košíc do Rožňavy, ako je na snímke, čo je pomerne zriedkavé, moja pohoda a radosť z cesty je dvojnásobná.
Samozrejme pokochám sa aj výhľadom na ruiny Turnianskeho hradu,
a hneď vzápätí prichádza ďalšia krása, klenot Slovenského krasu - kaňon Zádiel, kde ma to taktiež zastaví. Keď aj nevojdem do samotného kaňonu, pristavím sa aspoň na jeho okraji a pokochám sa nádherou jeho mohutných brál.
Keď je dobrá viditeľnosť, už vopred sa teším na zastavenie sa na Soroške. Je to jeden z mojich obľúbených kopcov na Gemeri, odkiaľ je nádherný výhľad. V popredí sa vyníma Krásnohorské Podhradie so svojím prekrásnym hradom Krásna Hôrka. V pozadí sa črtá Rožňava a za ňou nádherné vrchy Slovenského Rudohoria, konkrétne Stolické a Volovecké vrchy. Celkom v pozadí sa rysujú končiare Nízkych Tatier s majestátnou Kráľovou hoľou. V týchto miestach relaxujem a pozorujem našu prekrásnu gemerskú diaľ.
Po Soroške nasleduje Krásnohorské Podhradie. Práve z tejto obce bývajú tie najkrajšie pohľady na samotný hrad, tak často fotené. Nuž, nezájdi si na to tvoje miesto, ktoré máš obľúbené a neurob si snímku, veď by to bol hriech! 
Míňam Rožňavu a neobvyklý pohľad na Stolicu pred Betliarom mi zasa nedá, aby som nezastavil a nezvečnil si tento okamžik jarnej prírody.
V Dobšinej je určitá prestávka, návšteva známych, príbuzných, a samozrejme tým aj prechádzka po meste. Aj keď Dobšiná na mnohých miestach chátra, nájdu sa však malebné zákutia, ktoré potešia dušu a vyvolajú spomienky na mladosť.
Je celkom neodmysliteľné pri návšteve týchto miest, aby som svoju cestu ďalej nepredĺžil na Dobšinský kopec, odkiaľ je podobne ako zo Sorošky nádherný výhľad, ale opačným smerom, teda južným, na náš prekrásny Gemer.
Cesta pokračuje cez malebnú obec Stratená, ktorá by si však zaslúžila úplne samostatné popisovanie a fotografické zdokumentovanie. Tam zastal čas, ale v tom dobrom slova zmysle. Ľudia tam majú svoje príbytky otvorené aj keď sú trebárs kdesi v zadnej časti v záhradke, auto odstavené pred domom s kľúčom v zapaľovaní, na pníčku sa v sklenenom pohári ohrieva med, aby sa roztopil a nikoho netrápi cudzí majetok, aby na neho siahol a podobné skutočnosti, ktoré som poznal v 50-tych rokoch v časoch môjho detstva. Keď má pani Erika Oravcová, starostka Stratenej, trošku času, zastavím sa u nej a poklebetíme spolu, napríklad o tom, ktoré historické fotky ešte kto nemá a kedy si čo zašleme. Možno aj vás zaujme historická snímka Stratenskej Píly od Viliama Rozložníka, keď ešte tieto miesta neboli zaliate vodou priehrady Palcmanská Maša. 
Prechádzajúc nádhernými zákutiami južnej časti Slovenského raja, cez Dobšinskú ľadovú jaskyňu, sa zastavím až na Pustom poli, kde práve začal kvitnúť Žltohlav európsky, miestnymi nazývaný aj Hnilecká ruža.
Zo Sorošky bolo vidieť v pozadí Kráľovu hoľu, a to je môj konečný cieľ cesty, kde zastanem ešte v dobšinskom chotári nad sedlom Besník, smerom na vrch Čuntavu. Z tých miest s výhľadom na Vysoké Tatry, alebo práve pred sebou sa týčiacou majestátnou Kráľovou hoľou, čerpám energiu na ďalší dlhší čas, pokiaľ nenavštívim znovu tieto miesta, ktoré sú iste nielen môjmu srdcu blízke.
Rudolf Pellionis
V Košiciach 30.5.2011
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.