Samuel Klein (1847 – 1915)
Učiteľ, neskôr riaditeľ viacerých škôl v meste, pôsobil pri založení obchodnej a baníckej školy, prekladateľ, autor viacerých publikácií. Autor mimoriadne cenného diela z roku 1914 vydaného v Budapešti: „TOPSCHER GATSCHOLPER“. Je to zbierka ľudových piesní, poviedok, rozprávaní a humoristických básní písaných v jazyku nemeckých prisťahovalcov, v tzv. buleenerštine. Predslov ku knihe „Topscher Gatscholper“ napísal v Budapešti Rudolf Weber v máji v roku 1914. Uvádza v ňom príchod nemeckej komunity do oblasti Dobšinej v roku 1326 a vyslovuje vysoké ocenenie publikácii, napísanej v nemeckom nárečí – buleenerštine. Pochovaný je v Dobšinej, na evanjelickom cintoríne. Dobšinské nárečie je od začiatku 20. storočia pre viaceré príčiny na zániku. Medzi súčasnými nositeľmi nárečia sú známe mnohé „bulinerské“ ľudové piesne. Ide o verzie zaznamenané Samuelom Kleinom v jeho spomínanom diele.

Zo starších dejín školstva v Dobšinej
Dejiny školstva, napriek tomu, že v histórii mali významnú úlohu, nie sú dosiaľ spracované komplexne, a to nielen z hľadiska mesta, ale aj vo všeobecnosti. I keď neexistujú vo väčšine prípadov priame dôkazy, možno povedať, že v dejinách mesta malo svoje významné postavenie. Prvé písomné pamiatky, z ktorých možno usudzovať aj o pomeroch v tejto oblasti, pochádzajú zo 14. storočia (spoľahlivými prameňmi sú výsadné listiny mestečiek napr. Diploma Impopulationis Topschensibus z roku 1326), ale zo 16. storočia sú už známe aj historické pramene, ktoré zachycujú aj stav školstva. Napriek uvedenému vo viacerých prípadoch niektoré údaje nie sú známe (napr. existencia farskej školy v meste).
Presný rok vzniku školy v meste nepoznáme. Niektorí autori predpokladajú, že existovala už v predmoháčskom období (L. Szombathy: Gömör – Kishont vármegye népoktatásügyének története, Debrecen,1909) a vyučovalo sa v drevenej budove. Iný autor spomína rektora dobšinskej školy Žigmunda Petschelia, ktorý túto funkciu vykonával v rokoch 1582 – 1584 (J. Rezik – S. Matthaeides: Gymnaziológia. Dejiny gymnázií na Slovensku, Bratislava, 1971).
Protokol dobšinskej ev. a. v. cirkvi s odvolaním sa na staršie pramene udáva jestvovanie školy od roku 1584. Vtedy existovala nielen základná škola pre chlapcov a dievčatá, ale aj stredná latinská škola, kde sa vyučovala rétorika, syntax, gramatika a donátus (donáta – klasická stredoveká učebnica latinského jazyka od rímskeho gramatika a učiteľa rečníctva A. Donata).
Prvá písomná správa z domácich zdrojov potvrdzujúca existenciu školy, pochádza z roku 1595 a spomína sa v nej rektor školy. Obsahovo bohatšie správy pochádzajú zo 17. storočia, napr. záznam z roku 1620 je písomným prehlásením rektora školy Pavla Antoniho, ktorý sľubuje vernosť bratstvu, poslušnosť a úctu voči svojmu farárovi. Tieto pramene tiež dokazujú, že mesto Dobšiná venovalo veľkú pozornosť škole a učiteľovi, a preto škola svojou úrovňou a organizáciou predstihla okolité školy. Záznam z návštevy fary a školy napísaný dňa 9. 2. 1637 svedčí o existencii „vyššieho oddelenia“ a o tom, že žiaci preukázali dobré znalosti z gramatiky a dialektiky. V roku 1670 mala dobšinská škola troch učiteľov: rektora, organistu a kantora. Ďalšie pramene z rokov 1697, 1698, 1699 a 1700 uvádzajú, čo sa v škole vyučovalo, aký bol počet žiakov a aká bola organizácia školy. V škole aj naďalej pôsobili traja učitelia, z ktorých jeden zastával funkciu rektora, druhý funkciu konrektora. V polovici 17. storočia mala škola tri triedy: I. trieda – rétoristi, syntaxisti a gramatisti, II. trieda – legentisti a sylabisti, III. trieda – dievčatá. V prvej triede si pod vedením rektora Juraja Gotthardta získaval vedomosti značný počet žiakov. V druhej triede mal učiteľ Juraj Lang 60 chlapcov a učiteľ tretej triedy Matej Lehotský vyučoval 60 dievčat.
Škola začínala „prekvitať“ v 18. storočí, a to najmä v jeho druhej polovici. Mala k dispozícii novú budovu s dvomi posluchárňami a knižnicou. V školskom roku 1741/1742 žiaci prvej triedy robili skúšky z biblie, katechizmu a svetských náuk (ako sú rétorika, gramatika syntax, logika, aritmetika). Reformy štátu v druhej polovici 18. storočia, týkajúce sa oblasti školstva a narúšajúce monopol cirkvi vo výchove a vyučovaní, prinútili protestantskú cirkev zaoberať sa školskými problémami separátne na seniorálnych konventoch. V roku 1742 boli prijaté zákony rektorov a učiteľov (Leges rectorum ac praeceptorum), ktoré boli záväzné aj pre školu v Dobšinej. Cirkev nimi záväzne určila odbory a poznatky, ktoré sa na škole majú preberať. Škola mala vtedy dve oddelenia. Vyššie oddelenie tvorili rétoristi, syntaxisti a gramatisti, nižšie tvorili donatisti. Vo vyššom oddelení vyučoval rektor, v nižšom konrektor. Z nižšieho oddelenia do vyššieho boli žiaci zaraďovaní na základe odpovedí pri skúškach. Do ročníkov zaraďovali žiakov nie podľa veku, ale podľa vedomostí. Štúdium vo vyššom oddelení trvalo obyčajne tri roky, v nižšom oddelení jeden až dva roky. Počet žiakov v triedach vyššieho oddelenia sa v rokoch 1777 – 1820 pohyboval od 82 do 203.
Vyučovanie v dobšinskej strednej škole v 18. storočí sa začínalo náboženským spevom a modlitbou. Ťažisko vyučovania bolo v latinskom jazyku, ktorý sa žiaci učili každý deň. V staršom oddelení zákony povinne nariaďovali bibliu a katechizmus a z orientálnych jazykov gréčtinu a hebrejčinu. Pozoruhodné je, že na dobšinskej škole sa od roku 1742 vyučoval jazyk nemecký a slovenský. Z ostatných predmetov sa vyučovala rétorika, poetika, história cirkvi a vlasti, aritmetika, geometria, latinská poézia, krasopis, latinská gramatika a pravopis. Žiaci maďarskej a nemeckej národnosti sa učili katechizmus vo svojich materinských jazykoch. Všetky učebnice okrem katechizmu boli latinské.
Hodnotenie žiakov sa spočiatku nevyjadrovalo známkou, ale slovne, čo súčasne charakterizovalo žiaka aj zo stránky pracovnej a osobnostnej. V školskom roku 1812 – 1813 to bolo napr.: – usilovný a poriadny mladík (adolescens probus et sedulus), alebo – ťažko sa učiaci a hrubý (indocilis et rudis) a pod.
Mnohí zo žiakov tejto školy sa neskôr stali v dejinách významnými osobnosťami. V Dobšinej študovali okrem iných: Ján Čaplovič (1777), Štefan Fábry (1777), Daniel Lauček (1777), Pavel Magda (1777), Samuel Kollár (1784), Juraj Palkovič (1784), Pavel Tomášik (1784), Pavel Jozef Šafárik (1803), Karol Kuzmány (1816/1817, 1819/1820) a Pavel Dobšinský st.
Definitívny koniec strednej škole v Dobšinej urobil štát roku 1850 vydaním nariadenia (Entwurf der Organisationen der Gymnasien und Realschulen).
Okrem strednej školy jestvovala v Dobšinej aj základná škola, v ktorej vyučovali dvaja učitelia, kantor a preceptor. V nej boli žiaci rozdelení na chlapcov a dievčatá. Po zániku strednej školy bola táto elementárna škola rozšírená o vyššiu chlapčenskú. Zrušenú strednú školu čiastočne nahradzovala výučba latinského jazyka na všeobecnej škole pre tých žiakov, ktorí sa pripravovali na gymnázium.
V súvislosti so zrušením tejto školy vznikla u predstaviteľov mesta myšlienka, že požiadajú ministerstvo náboženstva, vzdelávania a školstva o udelenie súhlasu na založenie štátnej občianskej chlapčenskej školy, a to za predpokladu, že mesto bude hradiť všetky výdavky na jej založenie a prevádzku v budúcnosti a okrem toho preberie na seba zodpovednosť, ďalej zriadi a bude prevádzkovať dievčenskú školu. Po udelení súhlasu bola v septembri 1892 otvorená dvojtriedna štátna meštianska chlapčenská škola.
Vedením štátnej občianskej chlapčenskej školy bol od jej začiatku až do roku 1902 poverený Štefan Rőczey (Rőczey István). Počas jeho vedenia mala škola ročne 150 – 180 žiakov. V roku 1897 sa škola presťahovala do novej účelovej budovy. Riaditeľom školy od roku 1903 bol J. Eduard Hanvai (Hanvai J. Ede). Škola úspešne vychovávala mládež v duchu vtedajších predstáv.
Dobšinská obecná občianska dievčenská škola vznikla v roku 1888, keď správa mesta ju založila ako vyššiu dievčenskú školu. Jej prvá trieda bola otvorená v školskom roku 1888 – 1889. V prvých rokoch školy niektoré hodiny zabezpečoval učiteľský zbor obecnej základnej školy. V školskom roku 1889 – 1890 bola otvorená druhá trieda vyššej dievčenskej školy, kedy ustanovili aj dvoch učiteľov so zodpovedajúcim vzdelaním a jednu učiteľku ručných prác. V školskom roku 1890 – 1891 preorganizovali vyššiu dievčenskú školu na štvortriednu občiansku školu. Až do školského roku 1895 – 1896 učitelia vyššej občianskej dievčenskej školy podliehali pod základnú školu. Školský rok 1901 – 1902 znamenal zmenu v živote školy, keďže bola zoštátnená a rozšírená o piatu a šiestu triedu. Riaditeľmi školy boli:
v rokoch 1888 – 1892 Gejza Nemeš (Nemes Géza); v rokoch 1892 – 1895 Ján Ulreich (Ulreich János); v rokoch 1895 – 1898 Henrik Erhardt (Erhardt Henrik); rokoch 1898 – 1901 Samuel Klein (Klein Samu) a v rokoch 1902 – 1903 Eugen Halaši (Halasi Jenő).
(Spracované na základe: J. Gallo: Dejiny stredných škôl v Gemeri do polovice 19. storočia, Osveta Martin, 1977, s. 58-66 a S. Borovszky (ed): Magyarország Vármegyei és Városai, Gömör – Kishont Vármegye, Budapešt 1903, s. 356-357.)
Možno teda konštatovať, že vzdelávanie zaujímalo v živote obyvateľstva Dobšinej popredné miesto, škola a kostol sa stali prvoradými nositeľmi kultúry.
Na základe historických údajov, možno orientačne zostaviť tieto historické medzníky v dejinách miestneho školstva:
– v rokoch tureckého vpádu v roku 1584 bola osobitná chlapčenská a dievčenská trieda základnej školy a následne aj stredná škola
– na mieste pôvodnej drevenej školy postavila cirkev v rokoch 1800 až 1803 novú školskú budovu
– predstavitelia mesta poskytli v roku 1851 pomerne veľký finančný príspevok na založenie mestskej materskej škôlky
– v roku 1853 bola založená detská opatrovňa – óvoda ako jedna z prvých v Uhorsku (zoštátnená v roku 1900)
– v roku 1854 sa zaviedlo v nedeľu poobede povinné vyučovanie rysovania pre učňov
– v roku 1859 mala chlapčenská škola štyri a dievčenská škola tri triedy
– v rokoch 1860 – 1895 bola v Dobšinej mestská banícka škola
– od roku 1864 neplatili miestni žiaci školné a zápisné platili iba majetnejší občania
– v roku 1870 sa evanjelická škola stala obecnou
– v roku 1875 mesto postavilo novú školskú budovu s ôsmimi triedami na Letnej ulici pre dievčatá
– v roku 1885 bola v meste zriadená obecná učňovská škola
– v roku 1889 bola založená štvortriedna dievčenská meštianska škola, na prevádzku ktorej prispievala evanjelická cirkev a. v.
– v roku 1892 bola otvorená štátna šesťtriedna chlapčenská meštianska škola
– v rokoch 1896 – 1897 bola postavená nová budova školy (dnes Gymnázium)
– v školskom roku 1901 – 1902 boli v meste tieto školy: šesťtriedna štátna základná chlapčenská a dievčenská škola, nedeľná „opakovacia“ štátna chlapčenská a dievčenská škola, štátna materská škôlka, štátna základná jednotriedka na Dobšinskej Maši a v Rakovci, základná rímskokatolícka škola, ktorá už od roku 1763 mala osobitného učiteľa – kantora, štvortriedna mestská priemyslová škola, štvortriedna mestská meštianska dievčenská škola, šesťtriedna štátna meštianska chlapčenská škola a dvojtriedna banícka škola
– v roku 1909 bola na mieste starej základnej školy postavená nová školská budova s priečelím k evanjelickému kostolu (dnes národná kultúrna pamiatka)
Obdobie školstva po druhej svetovej vojne je spracované v knihe „Bola raz jedna chýrečná škola“, ktorej zostavovateľom je MVDr. Gustáv Husár a bola vydaná v roku 2018 ako publikácia mesta Dobšiná.
Je samozrejmé, že v priebehu času dochádzalo aj v školstve k rôznym zmenám. Uvedenými údajmi chceme iba poukázať na pozoruhodnú starostlivosť mesta pri sústavnom vzdelávaní svojich občanov.
V ďalšej časti príspevku uvádzame preklad „Vestníka“, napísaného v maďarskom jazyku s príslušnými poznámkami aj v nemčine a niekedy i v nemeckom dobšinskom dialekte.
(POKRAČOVANIE)
Zostavili: RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-