Rovesníkov, ktorí sa v našej obci, aj napriek vojnovým podmienkam, narodili počas II. svetovej vojny bol veľmi slušný počet. Všetci sme chodili do školy, ktorej múry zakladali naši predchodcovia ešte za pôsobenia evanjelického farára Pavla Dobšinského. Aj keď v ťažkých časoch, školu sa predsa len podarilo postaviť spolu s jednou triedou, s bytom pre rechtora a hospodárskou časťou budovy. Aj keď sme základnú školskú dochádzku končili v iných náhradných priestoroch bývalej notárne, prežili sme v rodnej dedine najkrajšie roky svojej mladosti.
Náš rovesník Ondrej Gonos sa potom vydal na cestu murára. Práca spojená s týmto remeslom ho veľmi zaujímala a so svojimi kamarátmi postavil veru hodne domov, či bytov na okolí. Mal zo svojej roboty radostné chvíle. Viacero rodín aj v jeho rodnej obci si pochvaľovalo Ondrejov fortieľ i pracovitosť.
Aj keď sa mu v práci murára darilo, predsa len blízkosť baníckej práce tiež mala svojich obdivovateľov, ktorí šikovného murára lákali aj do tejto profesie. V blízkosti jeho rodného domu boli i dve banícke pracoviská a na jedno, kde sa už začali prejavovať moderné spôsoby dobývania, Ondrej nastúpil, aby postupne zvládal aj odbornejšie práce, ako bol predtým pripravovaný.
V roku 2016 vyšla v Rožňavskom Bystrom knižka pod názvom Baníckym chodníkom o bystränských baníkoch. Jedna kapitola je venovaná tragickým udalostiam, ktoré poznačili bystränských baníkov od roku 1871. Časť spomienok je venovaná aj mladému baníkovi Ondrejovi. Bolo iba 4 dní pred koncom roku 1976. Na začiatku zmeny pri pravidelnej prehliadke zistil v raziacej chodby na 21. obzore v strope puklinu, ktorá sa objavila po odstrele banskou trhavinou v predchádzajúcej smene. Aby neporušil banské predpisy, ako predák musel dodržať postup pri odstránení nebezpečnej situácie. A vtedy sa to stalo. Uvoľnilo sa väčšie množstvo horniny a ťažko zasiahlo i Ondreja. Následkom tejto nepríjemnej udalosti sa stal po roku práce v bani celkovým invalidom.
Na koho sa môže človek v ťažkej situácii oprieť, keď nie na najbližších. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Preto nie raz ostatným pripomínal, že oporou mu bola rodina jeho brata a sestry, ktrorí ho už skôr predišli do večnosti. Boli svojmu najmladšiemu bratovi vždy ochotní pomôcť. Neraz im v duchu za to po tejto ťažkej udalosti poďakoval.
Po tejto smutnej udalosti si neraz spomínal, že sa nemohol zúčastňovať na spoločenskom živote v obci. Bolo to pre neho ťažké obdobie. Stal sa uzavretým, napriek tomu, že Ondreja predtým sprevádzala veselosť a bol šťastným človekom. Neraz si spomínal, že svetlo do jeho života vniesli vnukovia Marcelko a Branko. Veľmi sa tešil najmä z ich úspechov a v ich prítomnosti vždy pookrial. Pri tejto smutnej udalosti môžem prezradiť, že aj jeho syn Slavko mu bol veľkou oporou. Prejavilo sa to i v poslednom období jeho života. Bez jeho pomoci by bol odkázaný len na nemocničné lôžko.
Od spomínaného nešťastia sa Ondrejovi premietala celá udalosť, stále si na ňu spomínal. Stále rovnako prežíval, všetko akoby dnes sa stalo a vždy mu bolo z toho veľmi smutno. Následkom takéhoto stavu s podlomeným zdravím sa odsťahoval s rodinou za pohodlnejším bývaním do mesta. Ale na svoju rodnú obec nikdy nezanevrel, stále sa do nej rád vracal. Aj preto chcel byť pochovaný vo svojom rodnom Bystrom, do hrobu na najvyššom bode cintorína.
A v tých najsmutnejších chvíľach sa však ukázala jeho nezlomná vôľa prekonávania prekážok. Aj keď pomocou protézy vedel byť užitočným najmä pre svoju rodinu. Ako sám potom neraz prízvukoval: „Chvalabohu, že sa to tak skončilo, ako sa skončilo. Mohlo to byť aj horšie. Koľkým baníkom sa stalo to najhoršie?!“
Náš zosnulý Ondrej bol obľúbený, čestný a spravodlivý človek. Mal zmysel pre krásu. Radosť mu robilo počúvanie ľudových piesní a šlágrov, ktoré mu pohládzali dušu v čase zhoršujúceho sa stavu.
Ondrej, životné osudy nás časom rozdelili ďaleko od seba. Aj keď nás mladosť spojila rôznymi možnosťami i príležitosťami, vždy som Ťa obdivoval ako budúceho gazdu, ktorý sa rozumie rôznym hospodárskym prácam na dvore, ale i na poli. Spájal nás aj šport a spomínam si, že keď sa mi v našom futbalovom klube Baník Rožňavské Bystré nedarilo dobre v bráne, vedel si ma zastúpiť a prejaviť tiež šikovnosť na ľavom krídle nášho mladého útoku.
Keď Tvoje telo budú 5. februára 2022 o 14. hodine ukladať na bystränskom cintoríne, rozlúčim sa predtým aj ja s Tebou, aj keď z veľkej diaľky, so želaním:
Nech Ti je zem bystränská ľahká! Odpočívaj v pokoji!
Tvoj rovesník Ondrej Doboš,
Bratislava
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).