Rovesníkov, ktorí sa v našej obci, aj napriek vojnovým podmienkam, narodili počas II. svetovej vojny bol veľmi slušný počet. Všetci sme chodili do školy, ktorej múry zakladali naši predchodcovia ešte za pôsobenia evanjelického farára Pavla Dobšinského. Aj keď v ťažkých časoch, školu sa predsa len podarilo postaviť spolu s jednou triedou, s bytom pre rechtora a hospodárskou časťou budovy. Aj keď sme základnú školskú dochádzku končili v iných náhradných priestoroch bývalej notárne, prežili sme v rodnej dedine najkrajšie roky svojej mladosti.
Náš rovesník Ondrej Gonos sa potom vydal na cestu murára. Práca spojená s týmto remeslom ho veľmi zaujímala a so svojimi kamarátmi postavil veru hodne domov, či bytov na okolí. Mal zo svojej roboty radostné chvíle. Viacero rodín aj v jeho rodnej obci si pochvaľovalo Ondrejov fortieľ i pracovitosť.
Aj keď sa mu v práci murára darilo, predsa len blízkosť baníckej práce tiež mala svojich obdivovateľov, ktorí šikovného murára lákali aj do tejto profesie. V blízkosti jeho rodného domu boli i dve banícke pracoviská a na jedno, kde sa už začali prejavovať moderné spôsoby dobývania, Ondrej nastúpil, aby postupne zvládal aj odbornejšie práce, ako bol predtým pripravovaný.
V roku 2016 vyšla v Rožňavskom Bystrom knižka pod názvom Baníckym chodníkom o bystränských baníkoch. Jedna kapitola je venovaná tragickým udalostiam, ktoré poznačili bystränských baníkov od roku 1871. Časť spomienok je venovaná aj mladému baníkovi Ondrejovi. Bolo iba 4 dní pred koncom roku 1976. Na začiatku zmeny pri pravidelnej prehliadke zistil v raziacej chodby na 21. obzore v strope puklinu, ktorá sa objavila po odstrele banskou trhavinou v predchádzajúcej smene. Aby neporušil banské predpisy, ako predák musel dodržať postup pri odstránení nebezpečnej situácie. A vtedy sa to stalo. Uvoľnilo sa väčšie množstvo horniny a ťažko zasiahlo i Ondreja. Následkom tejto nepríjemnej udalosti sa stal po roku práce v bani celkovým invalidom.
Na koho sa môže človek v ťažkej situácii oprieť, keď nie na najbližších. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Preto nie raz ostatným pripomínal, že oporou mu bola rodina jeho brata a sestry, ktrorí ho už skôr predišli do večnosti. Boli svojmu najmladšiemu bratovi vždy ochotní pomôcť. Neraz im v duchu za to po tejto ťažkej udalosti poďakoval.
Po tejto smutnej udalosti si neraz spomínal, že sa nemohol zúčastňovať na spoločenskom živote v obci. Bolo to pre neho ťažké obdobie. Stal sa uzavretým, napriek tomu, že Ondreja predtým sprevádzala veselosť a bol šťastným človekom. Neraz si spomínal, že svetlo do jeho života vniesli vnukovia Marcelko a Branko. Veľmi sa tešil najmä z ich úspechov a v ich prítomnosti vždy pookrial. Pri tejto smutnej udalosti môžem prezradiť, že aj jeho syn Slavko mu bol veľkou oporou. Prejavilo sa to i v poslednom období jeho života. Bez jeho pomoci by bol odkázaný len na nemocničné lôžko.
Od spomínaného nešťastia sa Ondrejovi premietala celá udalosť, stále si na ňu spomínal. Stále rovnako prežíval, všetko akoby dnes sa stalo a vždy mu bolo z toho veľmi smutno. Následkom takéhoto stavu s podlomeným zdravím sa odsťahoval s rodinou za pohodlnejším bývaním do mesta. Ale na svoju rodnú obec nikdy nezanevrel, stále sa do nej rád vracal. Aj preto chcel byť pochovaný vo svojom rodnom Bystrom, do hrobu na najvyššom bode cintorína.
A v tých najsmutnejších chvíľach sa však ukázala jeho nezlomná vôľa prekonávania prekážok. Aj keď pomocou protézy vedel byť užitočným najmä pre svoju rodinu. Ako sám potom neraz prízvukoval: „Chvalabohu, že sa to tak skončilo, ako sa skončilo. Mohlo to byť aj horšie. Koľkým baníkom sa stalo to najhoršie?!“
Náš zosnulý Ondrej bol obľúbený, čestný a spravodlivý človek. Mal zmysel pre krásu. Radosť mu robilo počúvanie ľudových piesní a šlágrov, ktoré mu pohládzali dušu v čase zhoršujúceho sa stavu.
Ondrej, životné osudy nás časom rozdelili ďaleko od seba. Aj keď nás mladosť spojila rôznymi možnosťami i príležitosťami, vždy som Ťa obdivoval ako budúceho gazdu, ktorý sa rozumie rôznym hospodárskym prácam na dvore, ale i na poli. Spájal nás aj šport a spomínam si, že keď sa mi v našom futbalovom klube Baník Rožňavské Bystré nedarilo dobre v bráne, vedel si ma zastúpiť a prejaviť tiež šikovnosť na ľavom krídle nášho mladého útoku.
Keď Tvoje telo budú 5. februára 2022 o 14. hodine ukladať na bystränskom cintoríne, rozlúčim sa predtým aj ja s Tebou, aj keď z veľkej diaľky, so želaním:
Nech Ti je zem bystränská ľahká! Odpočívaj v pokoji!
Tvoj rovesník Ondrej Doboš,
Bratislava


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a