
Poznáte aspoň časť nášho chotára ako vyzeral ešte v nedávnej minulosti? Foto: Dr. Ondrej Doboš
Dnešnej mladej generácii sú pomenovania jednotlivých častí chotára obce, čoraz menej známe, až nepoznané. Z našej strany (starších) im to vytýkať by bolo nespravodlivé, ponižujúce. Je predsa dané aj tým, že v dnešnej dobe nemajú možnosť to týmto spôsobom spoznávať.
Pre niekoho je možno nepodstatnou potrebou spoznať túto oblasť existencie našej obce. Aj napriek tomuto ich videniu, rozhodne poslúži v prospech poznania jej histórie.
Pre lepšiu informáciu občanov, chotár našej obce, podľa pomenovania výskytu ornej pôdy, lúk a pasienkov je rozdelený na časť JUŽNÚ a SEVERNÚ. Deliacou čiarou je štátna cesta č. 565 od Rožňavy smerom na Štítnik. Na južnej strane je 15 chotárov, na severnej 20 chotárov.
JUŽNE OD ŠTÁTNEJ CESTY SMEROM K PLEŠIVECKEJ PLANINE
Prečo ZA JÄRKOM, keď predtým úzkou cestou pre vozy bol,
neskôr slúžil ako smetisko dedine, od hora až nadol.
Miesto PRI MLÝNE pod dedinou susediace s Rakovnicou,
tam sú dnes lúky zarastené kríkmi a burinou.
KAPUSTNICA, najúrodnejšia pôda v chotári bystrianskom,
dlhé roky neobrábaná, dnes leží úhorom.
Na PORVAZE nielen zemiaky a zeleninu pestovali,
ale aj nové rodinné domy sa postavili.
POD VINNOU JABLOŇOU zvláštne ovocné stromy rástli,
rodili jablká, ktoré však vínovú chuť mali.
Zo strmého ŠÍKOŠA, kde kvalitné trávy rástli,
ťažko gazdovia seno domov zviezli.
Južná strana chotára pod dedinou našou,
začína BIELYM POTOKOM a končí PLEŠIVECKOU PLANINOU.
V čistej vode tečúcej potokom POD ULICOU,
chytať raky a ryby holou rukou nebolo žiadnou výnimkou.
Vyjsť na DOLINKU, by nás dnes iste nohy boleli,
tam predtým každý rok partizánske vatry horeli.
Časti nášho chotára DLÚHÁ a KRÁTKA,
na úrodu neboli vždy lakomé, ako macocha dáka.
VÁPÄNIŠKA, od dediny malým potokom oddelená,
no na druhej strane, vysokým kopcom obdarená.
Na hladkých bukoch sme mená a srdiečka vyrezávali,
na dlhých a vysoko položených LAZOCH volky pásavali.
V MOSTE, kde sa nachádza aj futbalové ihrisko,
sa na mokrine kosila tráva veľmi ťažko.
Malá časť chotára obce pod Lazmi – KNOLA,
žiaľ, len málo úrodná jej pôda bola.
Aj ZA VÁPENOU PECOU je na výmeru chotár malý,
jeho vlastníci na ňom len malé úrody mali.

Prešlo od dátumu fotografovania časti bystränskyho chotára 50 rokov. Odvtedy najmä starší občania Rožňavského Bystrého iste zaznamenali, ako náš chotár získal dnešnú podobu. Vyznáte sa v nej? Foto: Dr. Ondrej Doboš
SEVERNE OD ŠTÁTNEJ CESTY SMEROM K TURECKEJ
PASEKA, obrábaná pôda hneď nad dedinou,
aj tá je dnes zarastená vysokou burinou.
Chotár TERNIA, nebol tŕnistý, sem tam skala dáka,
boli v ňom rokmi vychodené chodníky baníka.
ROVIANKA, aj keď len na malej ploche rovná,
na pestovanie ovocia bola celkom vhodná.
POD MNÍCHOM sa dva chotáre stretávajú,
na jeho kopci už stáročia mnísi sídlo nemajú.
Malú výmeru LIPUŠOVSKÁ mala,
s inými plochami, takmer úplne zanikla.
Na pekné zemiaky boli dobroprajné ŠPÁDY,
bohaté aj na dar prírody – železnej rudy.
A čo tie nad dedinou naše STRÁNY strmé a slnečné?
tam zasadené ovocné stromy neboli nikdy ošetrené.
ŠERVENÁ VODA nie je preto červená, že je niekým farbená,
ale výskytom železnej rudy, ktorá bola nad ňou nájdená.
Nad dedinou, pod STRÁŇAMI je HVARKA malá,
kríkmi zarastená, obrábaná nikdy nebola.
Z pod TURECKEJ tečie čistá voda dlhou DOLINOU,
jej priezračnosť ale končí nad našou dedinou.
Plánovaná očista od konania niektorých našich občanov,
je v súčasnosti, žiaľ, len nedosiahnuteľnou vidinou.
ZÁHUMNIA – najbližšia úrodná pôda nad rodinnými domami,
na úrodu bohatá, neskôr rozdelená malými záhumienkami.
Aj keď bola pomenovaná MALOU ZEMIŠKOU,
dávala veľkú úrodu obilia aj zemiakov.
POD BAŇOU, či POD HVAROU, kde bol ovos zasiaty,
domov málo zvezený, viac zverinou užitý.
Do BREZÄ chodili mládenci dievčencom na máje,
aby mali v každom dome na frajerov nádeje.
Vysoké žitko rástlo na poli POD ZÁVOZOM,
bolo problémom zvážať jeho snopy gazdovským vozom.
Na južnej strane máme 2 chotáre – DLÚHÁ a KRÁTKÁ,
na severnej sa k nim pridáva chotár s matematický rozmerom ŠIROKÁ.
MÁŤAŠE, MÁŤAŠE, úrodné bystranské pole naše,
dnes sa na vašej tráve súkromné stádo oviec pasie.
ROŠTÄRKA, kus malého poľa poorané,
pre vysoký kopec, si bolo ťažko obrábané.
Chodiť do PRÍDELA, z neho pekný výhľad bol paráda,
tam si občania pásli kravy, kozy, veru celé stáda.
ZEME, najvyššie miesto obcou obrábanej pôdy,
sa mohli ľudia tešiť z požehnanej úrody.
Neskôr bolo miesto rozsiahlej lesnej škôlky,
v nej pestovaním vyrastali pekné lesné stromky.
Zo všetkých chotárov obce je nespomenutý dáky?
Veru, áno! Máme tu predsa aj naše známe ŽLABKY!
Povinnosťou obce musí byť zachovanie veľkosti svojho chotára,
tak by to malo byť aj dnes, ako sa robilo za čias richtára.
Autor: Mgr. Ján Dávid
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-