
Poznáte aspoň časť nášho chotára ako vyzeral ešte v nedávnej minulosti? Foto: Dr. Ondrej Doboš
Dnešnej mladej generácii sú pomenovania jednotlivých častí chotára obce, čoraz menej známe, až nepoznané. Z našej strany (starších) im to vytýkať by bolo nespravodlivé, ponižujúce. Je predsa dané aj tým, že v dnešnej dobe nemajú možnosť to týmto spôsobom spoznávať.
Pre niekoho je možno nepodstatnou potrebou spoznať túto oblasť existencie našej obce. Aj napriek tomuto ich videniu, rozhodne poslúži v prospech poznania jej histórie.
Pre lepšiu informáciu občanov, chotár našej obce, podľa pomenovania výskytu ornej pôdy, lúk a pasienkov je rozdelený na časť JUŽNÚ a SEVERNÚ. Deliacou čiarou je štátna cesta č. 565 od Rožňavy smerom na Štítnik. Na južnej strane je 15 chotárov, na severnej 20 chotárov.
JUŽNE OD ŠTÁTNEJ CESTY SMEROM K PLEŠIVECKEJ PLANINE
Prečo ZA JÄRKOM, keď predtým úzkou cestou pre vozy bol,
neskôr slúžil ako smetisko dedine, od hora až nadol.
Miesto PRI MLÝNE pod dedinou susediace s Rakovnicou,
tam sú dnes lúky zarastené kríkmi a burinou.
KAPUSTNICA, najúrodnejšia pôda v chotári bystrianskom,
dlhé roky neobrábaná, dnes leží úhorom.
Na PORVAZE nielen zemiaky a zeleninu pestovali,
ale aj nové rodinné domy sa postavili.
POD VINNOU JABLOŇOU zvláštne ovocné stromy rástli,
rodili jablká, ktoré však vínovú chuť mali.
Zo strmého ŠÍKOŠA, kde kvalitné trávy rástli,
ťažko gazdovia seno domov zviezli.
Južná strana chotára pod dedinou našou,
začína BIELYM POTOKOM a končí PLEŠIVECKOU PLANINOU.
V čistej vode tečúcej potokom POD ULICOU,
chytať raky a ryby holou rukou nebolo žiadnou výnimkou.
Vyjsť na DOLINKU, by nás dnes iste nohy boleli,
tam predtým každý rok partizánske vatry horeli.
Časti nášho chotára DLÚHÁ a KRÁTKA,
na úrodu neboli vždy lakomé, ako macocha dáka.
VÁPÄNIŠKA, od dediny malým potokom oddelená,
no na druhej strane, vysokým kopcom obdarená.
Na hladkých bukoch sme mená a srdiečka vyrezávali,
na dlhých a vysoko položených LAZOCH volky pásavali.
V MOSTE, kde sa nachádza aj futbalové ihrisko,
sa na mokrine kosila tráva veľmi ťažko.
Malá časť chotára obce pod Lazmi – KNOLA,
žiaľ, len málo úrodná jej pôda bola.
Aj ZA VÁPENOU PECOU je na výmeru chotár malý,
jeho vlastníci na ňom len malé úrody mali.

Prešlo od dátumu fotografovania časti bystränskyho chotára 50 rokov. Odvtedy najmä starší občania Rožňavského Bystrého iste zaznamenali, ako náš chotár získal dnešnú podobu. Vyznáte sa v nej? Foto: Dr. Ondrej Doboš
SEVERNE OD ŠTÁTNEJ CESTY SMEROM K TURECKEJ
PASEKA, obrábaná pôda hneď nad dedinou,
aj tá je dnes zarastená vysokou burinou.
Chotár TERNIA, nebol tŕnistý, sem tam skala dáka,
boli v ňom rokmi vychodené chodníky baníka.
ROVIANKA, aj keď len na malej ploche rovná,
na pestovanie ovocia bola celkom vhodná.
POD MNÍCHOM sa dva chotáre stretávajú,
na jeho kopci už stáročia mnísi sídlo nemajú.
Malú výmeru LIPUŠOVSKÁ mala,
s inými plochami, takmer úplne zanikla.
Na pekné zemiaky boli dobroprajné ŠPÁDY,
bohaté aj na dar prírody – železnej rudy.
A čo tie nad dedinou naše STRÁNY strmé a slnečné?
tam zasadené ovocné stromy neboli nikdy ošetrené.
ŠERVENÁ VODA nie je preto červená, že je niekým farbená,
ale výskytom železnej rudy, ktorá bola nad ňou nájdená.
Nad dedinou, pod STRÁŇAMI je HVARKA malá,
kríkmi zarastená, obrábaná nikdy nebola.
Z pod TURECKEJ tečie čistá voda dlhou DOLINOU,
jej priezračnosť ale končí nad našou dedinou.
Plánovaná očista od konania niektorých našich občanov,
je v súčasnosti, žiaľ, len nedosiahnuteľnou vidinou.
ZÁHUMNIA – najbližšia úrodná pôda nad rodinnými domami,
na úrodu bohatá, neskôr rozdelená malými záhumienkami.
Aj keď bola pomenovaná MALOU ZEMIŠKOU,
dávala veľkú úrodu obilia aj zemiakov.
POD BAŇOU, či POD HVAROU, kde bol ovos zasiaty,
domov málo zvezený, viac zverinou užitý.
Do BREZÄ chodili mládenci dievčencom na máje,
aby mali v každom dome na frajerov nádeje.
Vysoké žitko rástlo na poli POD ZÁVOZOM,
bolo problémom zvážať jeho snopy gazdovským vozom.
Na južnej strane máme 2 chotáre – DLÚHÁ a KRÁTKÁ,
na severnej sa k nim pridáva chotár s matematický rozmerom ŠIROKÁ.
MÁŤAŠE, MÁŤAŠE, úrodné bystranské pole naše,
dnes sa na vašej tráve súkromné stádo oviec pasie.
ROŠTÄRKA, kus malého poľa poorané,
pre vysoký kopec, si bolo ťažko obrábané.
Chodiť do PRÍDELA, z neho pekný výhľad bol paráda,
tam si občania pásli kravy, kozy, veru celé stáda.
ZEME, najvyššie miesto obcou obrábanej pôdy,
sa mohli ľudia tešiť z požehnanej úrody.
Neskôr bolo miesto rozsiahlej lesnej škôlky,
v nej pestovaním vyrastali pekné lesné stromky.
Zo všetkých chotárov obce je nespomenutý dáky?
Veru, áno! Máme tu predsa aj naše známe ŽLABKY!
Povinnosťou obce musí byť zachovanie veľkosti svojho chotára,
tak by to malo byť aj dnes, ako sa robilo za čias richtára.
Autor: Mgr. Ján Dávid


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a