Regrutovať vyjadrovalo odvody brancov. Význam obidvoch slov vyjadruje povinné posúdenie zdravotnej schopnosti (spôsobilosti) mládencov po dovŕšení veku 18-tich rokov na absolvovanie základnej vojenskej služby. Túto posudzovala odborná komisia pod vedením povereného odborného lekára. V komickej podobe nám to môže priblížiť scénka z filmu Dobrý vojak Švejk.
Regrutovačky brancov mali v rôznom časovom období rôznu podobu, znaky a tradície takmer v každej dedine. V starších filmoch môžeme vidieť plné vozy (rebriňáky) s odvedenými brancami, ktoré ťahali ozdobené kone. V rukách brancov boli drevené kufre špeciálne zhotovené na tento účel s uvedeným menom branca. Boli aj vozy obsadené s cigánskou muzikou. Mládencov odprevádzala takmer celá dedina.
Aj v neskoršom časovom období bola rukovačka (nástup na vojenčinu) celoobecnou záležitosťou. V obecnom rozhlase boli oznamované mená brancov, ktorých na odvod do okresného mesta viedol predseda miestneho národného výboru. Branci, ktorí boli odvedení sa vracali domov s ozdobnou trikolórou pripnutou sa saku alebo košeli.
Deň pred narukovaním na základe obdržaného Povolávacieho rozkazu, kde bolo uvedené číslo a miesto vojenskej posádky, sa musel branec prihlásiť do 24 hodín. Účastníkmi odprevádzačky boli okrem rodičov branca, jeho blízki a najmä kamaráti. Väčšina z nich ho potom odprevádzala k vlaku do najbližšej železničnej stanice.
Tým, že v roku 2005 bol zrušený zákon o základnej vojenskej službe a tiež bolo postupne likvidované baníctvo na Slovensku, prevzaté slová používané v armáde i v baníckej činnosti stratili svoje opodstatnenie a význam aj v hovorovej reči. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že študentom vysokých škôl, ktorí počas štúdia na fakulte absolvovali predpísaný program na Katedre vojenskej prípravy, základná vojenská služba trvala len jeden a nie dva roky.
Odlúčenie mladého chlapca na dva roky vojenčiny nebolo jednoduché a ľahké, tak zo strany rodičov ako aj jeho blízkych. Svoje city zaľúbené dievčence (frajerky brancov) prejavovali najmä plačom a tiež sľubom, že budú počas vojenčiny verné svojim frajerom. Aj keď si počas tohto obdobia sľubovali dodržanie sľubu vzájomnej vernosti, nestalo sa tak v každom prípade. Treba priznať, že to bolo viackrát zo strany dievčiny.
V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať niekoľko spomienok na moju vojenčinu.
Počas štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove som absolvoval aj vojenskú prípravu, čo mi umožnilo realizovať vojenčinu v trvaní jedného roka. Aká bola moja regrútovačka a samotná vojenčina? Aj dnes môžem konštatovať, že tieto boli poznačené celým radom zvláštnych okolností a náhod. Tou prvou, a nie najmilšou skutočnosťou bolo, že na základnú vojenskú službu som nastúpil mesiac po uzavretí manželstva s terajšou manželkou. Samozrejme, že to nebolo pre nás nič očarujúce a príjemné. To nám na začiatok manželstva priniesol sám náš život. Prekonali sme to!
Moja odprevádzačka bola poznamenaná veselou náladou mojich príbuzných, priateľov, no samozrejme najmenej manželkou. Cigánska muzika vyhrávala od večera až do rána môjho odchodu k vlaku v Rožňave.
Za najväčšiu “čerešničku“ považujem nasledujúcu skutočnosť. Po príchode do posádky vojenského útvaru v Ružomberku nasledovalo “fasovanie vojenského mundúru“. Po jeho úprave a prispôsobení na vlastné postavy, nasledujúce ráno všetkých nováčikov čakala cesta do Michaloviec, do tzv. vojenského prijímača. Čo bolo zvláštne na tejto ceste a pre mnohých občanov našej obce, ale najmä pre moju manželku takmer neuveriteľné?
Keď som sa objavil doma vo dverách svojich rodičov. Najťažšie to predýchala manželka, zrejme z radostného prekvapenia.
V michalovskej posádke som absolvoval dve prekvapenia. Prvé, príjemné tým, že vojenským lekárom bol môj spolužiak z jedenásťročenky, Miro Malina z Dobšinej. To druhé bolo horšie ako nepríjemné! Jednu noc nás prekvapil hukot tankov v areáli posádky kde boli “naši brancovia“, sovietski vojaci s automatmi. Nejeden z vojakov v posádke mal zimomriavky na tele z toho, ako to celé dopadne. Naším veľkým šťastím bolo, že naši vojaci sa “pokorili“ pred neohlásenou návštevou bez akéhokoľvek odporu. Mojím šťastím aj v tomto prípade bolo, že vedľa posádky býval môj spolužiak z fakulty Laco Bidovský, odkiaľ som mal možnosť telefonicky komunikovať s manželkou. K nemu som sa dostával cez dieru v plote posádky.
Návrat do ružomberskej posádky nebol na pôvodnom mieste. Ten obsadili sovietski vojaci a útvar sa presťahoval do areálu vojenskej nemocnice. Tu boli na jednom poschodí veliteľskej budovy umiestnení okrem niekoľkých “mazákov“ aj nováčikovia, za účelom ich zdravotníckej prípravy pre jednotlivé vojenské útvary na Slovensku. Veliteľom útvaru bol mjr. Sovadina a odbornú prípravu mal kpt. Smetana. Ako veliteľ čaty som mal na starosti prípravu budúcich ochrancov hraníc na vode i na suchu. Boli to naozaj vynikajúci chlapci, zodpovední v príprave aj v správaní, bez žiadnych problémov. Boli medzi nimi aj muzikanti, ktorých som mal na starosti. Chodili sme po súťažiach, ale najmä hrávať na zábavách po okolitých dedinách.
Tento “kšeft“ nám vybavoval sám veliteľ, ktorý nám dal k dispozícii veľkú vojenskú sanitku tzv. UAZ. Odmeňovaní bol za túto ochotu fľaškou tvrdého alkoholu, ktorý mal rád. (Foto – skupina hudobníkov, v ktorej som sám hrával na harmonike/akordeóne).
Náhodou bolo aj to, že medzi nováčikmi bol aj môj najlepší kamarát a spolužiak z fakulty Arpi Bado, s ktorým som býval spolu tri roky na internáte. Preto, že neabsolvoval vojenskú prípravu počas štúdia, vojenčinu si “predĺžil“ na dva roky. Z nich som mu bol 6 mesiacov veliteľom čaty. Nemal sa zle!
Po ukončení zdravotníckeho kurzu nováčikmi, do útvaru nastúpili vojaci – záložáci. Ich úlohou bolo zo svojich rôznych vojenských odborností byť 
preškolení na zdravotníkov v zálohe pre jednotlivé vojenské útvary. Celú odbornú „zdravoťácku“ prípravu mali na starosti ukončení medici, mladí lekári, ako bol Ivan Rusnák z Ružomberka, Jano Hraško z Námestova či Jano Demčák z Trebišova. Nastúpení záložáci boli z celého Slovenska, medzi nimi aj z nášho Gemera, Jano Konček z Jelšavy, Vlado Hajduk z Vlachova, Jano Kováč z Betliara a ďalší. Ako ich veliteľ čaty som aj dnes presvedčený, že na udelené “opuštáky“ by si nemali sťažovať. Tie som v neprítomnosti velenia útvaru mal právo podpisovať a udeľovať ja, ako veliteľ prvej čaty.
Počas ročnej vojenčiny, som bol na tzv. “opušťáku“ pri manželke celé tri mesiace, čo nebolo tiež na zahodenie, no nie? Aj napriek “neočakávaným“ udalostiam v roku môjho nástupu na vojenčinu, môžem aj dnes konštatovať, že bolo počas nej pomerne fajn.
Nesplnený sľub
| Cez to Bystré potok tečie, moja milá doma plače. Plače, vzlyká a narieka, že ma vzali za vojaka. |
Čo si milá vykonala, že si na mňa nepočkala. Z lásky sme sa milovali, vernosť navždy sľubovali. |
|
| Neplač, milá, nenariekaj, za dva roky na mňa počkaj. A keď sa rôčky pominú, tak si Ťa vezmem za ženu. |
Ty si milý vinovatý, nepísal mi z vojny listy. Každý deň som ich čakala, ani jeden nedostala. |
|
|
Milá na mňa nepočkala, |
Listy nie sú pravou vinou, no ty si sa však stala inou. Ja som Ťa mal rovnako rád, teba si získal môj kamarát. |
|
Odpusť, milý, čo sa stalo,
srdce z toho ma zbolelo.
Teraz je v ňom smútok a bôľ,
v spomienkach si navždy len môj.
Mgr. Ján Dávid
Foto: rodinné archívy
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.