Regrutovať vyjadrovalo odvody brancov. Význam obidvoch slov vyjadruje povinné posúdenie zdravotnej schopnosti (spôsobilosti) mládencov po dovŕšení veku 18-tich rokov na absolvovanie základnej vojenskej služby. Túto posudzovala odborná komisia pod vedením povereného odborného lekára. V komickej podobe nám to môže priblížiť scénka z filmu Dobrý vojak Švejk.
Regrutovačky brancov mali v rôznom časovom období rôznu podobu, znaky a tradície takmer v každej dedine. V starších filmoch môžeme vidieť plné vozy (rebriňáky) s odvedenými brancami, ktoré ťahali ozdobené kone. V rukách brancov boli drevené kufre špeciálne zhotovené na tento účel s uvedeným menom branca. Boli aj vozy obsadené s cigánskou muzikou. Mládencov odprevádzala takmer celá dedina.
Aj v neskoršom časovom období bola rukovačka (nástup na vojenčinu) celoobecnou záležitosťou. V obecnom rozhlase boli oznamované mená brancov, ktorých na odvod do okresného mesta viedol predseda miestneho národného výboru. Branci, ktorí boli odvedení sa vracali domov s ozdobnou trikolórou pripnutou sa saku alebo košeli.
Deň pred narukovaním na základe obdržaného Povolávacieho rozkazu, kde bolo uvedené číslo a miesto vojenskej posádky, sa musel branec prihlásiť do 24 hodín. Účastníkmi odprevádzačky boli okrem rodičov branca, jeho blízki a najmä kamaráti. Väčšina z nich ho potom odprevádzala k vlaku do najbližšej železničnej stanice.
Tým, že v roku 2005 bol zrušený zákon o základnej vojenskej službe a tiež bolo postupne likvidované baníctvo na Slovensku, prevzaté slová používané v armáde i v baníckej činnosti stratili svoje opodstatnenie a význam aj v hovorovej reči. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že študentom vysokých škôl, ktorí počas štúdia na fakulte absolvovali predpísaný program na Katedre vojenskej prípravy, základná vojenská služba trvala len jeden a nie dva roky.
Odlúčenie mladého chlapca na dva roky vojenčiny nebolo jednoduché a ľahké, tak zo strany rodičov ako aj jeho blízkych. Svoje city zaľúbené dievčence (frajerky brancov) prejavovali najmä plačom a tiež sľubom, že budú počas vojenčiny verné svojim frajerom. Aj keď si počas tohto obdobia sľubovali dodržanie sľubu vzájomnej vernosti, nestalo sa tak v každom prípade. Treba priznať, že to bolo viackrát zo strany dievčiny.
V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať niekoľko spomienok na moju vojenčinu.
Počas štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove som absolvoval aj vojenskú prípravu, čo mi umožnilo realizovať vojenčinu v trvaní jedného roka. Aká bola moja regrútovačka a samotná vojenčina? Aj dnes môžem konštatovať, že tieto boli poznačené celým radom zvláštnych okolností a náhod. Tou prvou, a nie najmilšou skutočnosťou bolo, že na základnú vojenskú službu som nastúpil mesiac po uzavretí manželstva s terajšou manželkou. Samozrejme, že to nebolo pre nás nič očarujúce a príjemné. To nám na začiatok manželstva priniesol sám náš život. Prekonali sme to!
Moja odprevádzačka bola poznamenaná veselou náladou mojich príbuzných, priateľov, no samozrejme najmenej manželkou. Cigánska muzika vyhrávala od večera až do rána môjho odchodu k vlaku v Rožňave.
Za najväčšiu “čerešničku“ považujem nasledujúcu skutočnosť. Po príchode do posádky vojenského útvaru v Ružomberku nasledovalo “fasovanie vojenského mundúru“. Po jeho úprave a prispôsobení na vlastné postavy, nasledujúce ráno všetkých nováčikov čakala cesta do Michaloviec, do tzv. vojenského prijímača. Čo bolo zvláštne na tejto ceste a pre mnohých občanov našej obce, ale najmä pre moju manželku takmer neuveriteľné?
Keď som sa objavil doma vo dverách svojich rodičov. Najťažšie to predýchala manželka, zrejme z radostného prekvapenia.
V michalovskej posádke som absolvoval dve prekvapenia. Prvé, príjemné tým, že vojenským lekárom bol môj spolužiak z jedenásťročenky, Miro Malina z Dobšinej. To druhé bolo horšie ako nepríjemné! Jednu noc nás prekvapil hukot tankov v areáli posádky kde boli “naši brancovia“, sovietski vojaci s automatmi. Nejeden z vojakov v posádke mal zimomriavky na tele z toho, ako to celé dopadne. Naším veľkým šťastím bolo, že naši vojaci sa “pokorili“ pred neohlásenou návštevou bez akéhokoľvek odporu. Mojím šťastím aj v tomto prípade bolo, že vedľa posádky býval môj spolužiak z fakulty Laco Bidovský, odkiaľ som mal možnosť telefonicky komunikovať s manželkou. K nemu som sa dostával cez dieru v plote posádky.
Návrat do ružomberskej posádky nebol na pôvodnom mieste. Ten obsadili sovietski vojaci a útvar sa presťahoval do areálu vojenskej nemocnice. Tu boli na jednom poschodí veliteľskej budovy umiestnení okrem niekoľkých “mazákov“ aj nováčikovia, za účelom ich zdravotníckej prípravy pre jednotlivé vojenské útvary na Slovensku. Veliteľom útvaru bol mjr. Sovadina a odbornú prípravu mal kpt. Smetana. Ako veliteľ čaty som mal na starosti prípravu budúcich ochrancov hraníc na vode i na suchu. Boli to naozaj vynikajúci chlapci, zodpovední v príprave aj v správaní, bez žiadnych problémov. Boli medzi nimi aj muzikanti, ktorých som mal na starosti. Chodili sme po súťažiach, ale najmä hrávať na zábavách po okolitých dedinách.
Tento “kšeft“ nám vybavoval sám veliteľ, ktorý nám dal k dispozícii veľkú vojenskú sanitku tzv. UAZ. Odmeňovaní bol za túto ochotu fľaškou tvrdého alkoholu, ktorý mal rád. (Foto – skupina hudobníkov, v ktorej som sám hrával na harmonike/akordeóne).
Náhodou bolo aj to, že medzi nováčikmi bol aj môj najlepší kamarát a spolužiak z fakulty Arpi Bado, s ktorým som býval spolu tri roky na internáte. Preto, že neabsolvoval vojenskú prípravu počas štúdia, vojenčinu si “predĺžil“ na dva roky. Z nich som mu bol 6 mesiacov veliteľom čaty. Nemal sa zle!
Po ukončení zdravotníckeho kurzu nováčikmi, do útvaru nastúpili vojaci – záložáci. Ich úlohou bolo zo svojich rôznych vojenských odborností byť preškolení na zdravotníkov v zálohe pre jednotlivé vojenské útvary. Celú odbornú „zdravoťácku“ prípravu mali na starosti ukončení medici, mladí lekári, ako bol Ivan Rusnák z Ružomberka, Jano Hraško z Námestova či Jano Demčák z Trebišova. Nastúpení záložáci boli z celého Slovenska, medzi nimi aj z nášho Gemera, Jano Konček z Jelšavy, Vlado Hajduk z Vlachova, Jano Kováč z Betliara a ďalší. Ako ich veliteľ čaty som aj dnes presvedčený, že na udelené “opuštáky“ by si nemali sťažovať. Tie som v neprítomnosti velenia útvaru mal právo podpisovať a udeľovať ja, ako veliteľ prvej čaty.
Počas ročnej vojenčiny, som bol na tzv. “opušťáku“ pri manželke celé tri mesiace, čo nebolo tiež na zahodenie, no nie? Aj napriek “neočakávaným“ udalostiam v roku môjho nástupu na vojenčinu, môžem aj dnes konštatovať, že bolo počas nej pomerne fajn.
Nesplnený sľub
| Cez to Bystré potok tečie, moja milá doma plače. Plače, vzlyká a narieka, že ma vzali za vojaka. |
Čo si milá vykonala, že si na mňa nepočkala. Z lásky sme sa milovali, vernosť navždy sľubovali. |
|
| Neplač, milá, nenariekaj, za dva roky na mňa počkaj. A keď sa rôčky pominú, tak si Ťa vezmem za ženu. |
Ty si milý vinovatý, nepísal mi z vojny listy. Každý deň som ich čakala, ani jeden nedostala. |
|
|
Milá na mňa nepočkala, |
Listy nie sú pravou vinou, no ty si sa však stala inou. Ja som Ťa mal rovnako rád, teba si získal môj kamarát. |
|
Odpusť, milý, čo sa stalo,
srdce z toho ma zbolelo.
Teraz je v ňom smútok a bôľ,
v spomienkach si navždy len môj.
Mgr. Ján Dávid
Foto: rodinné archívy

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-