Pri tejto príležitosti sme nechali zhotoviť tabuľu s menami všetkých farárov, ktorí tu pôsobili od roku 1807. Tabuľa je umiestnená vo vchode do kostola. Zreštaurovaný oltár posvätila vznešená sestra farárka Mgr. Karmen Želinská, konseniorka Gemerského seniorátu. Slávnosti sa zúčastnil aj seniorátny presbyter Milan Molčan a členovia iných CZ z Gemerského seniorátu. Privítali sme aj našich milých rodákov, ktorí teraz bývajú v Košiciach, ale radi sa vracajú do rodnej obce a nevynechajú ani návštevu kostola. Privítali sme aj starostu obce Rožňavské Bystré Ing. Jána Gonosa, členov obecného zastupiteľstva a zástupcov miestnych organizácií, ako aj zástupcov zo združenia Gotická cesta. Program svojím vystúpením spestrila folklórna skupina Bystränky. V hojnom počte sme sa v kostole zišli aj my s inštalovaným bratom, zborovým farárom Mgr. Petrom Hlavatým, domácimi viery, presbytermi a presbyterkami z Rožňavského Bystrého i z filiálky Rakovnica.
O osadení oltára, národnej kultúrnej pamiatky, na svoje miesto po 8 rokoch reštauračných prác sme už dali vedieť na tejto stránke v júli tohto roka. Ide naozaj o krásnu a precíznu prácu reštaurátorov z Pamiatkového úradu Bratislava a Oblastného reštaurátorského ateliéru Bratislava. Patrí im naše veľké uznanie a vďaka. Vďaka patrí aj bratovi zborovému farárovi za doslova mravčiu prácu pri dokončovaní okolia oltára, ktorý bolo treba dotiahnuť do detailov, vrátane farbenia ohrádky okolo oltára, jeho osvetlenia a iných vecí.
Aby bol oltár osadený do vhodnejšieho a suchšieho prostredia než bol predtým, od roku 2013 v letných mesiacoch sme pracovali na odvodnení kostolných múrov z vonkajšej i vnútornej strany, to znamená osekanie a vynášanie zamokrenej omietky, starého betónu spod lavíc a terasolovej dlažby uprostred lavíc. Toho istého roku sme dali vymeniť staré zatekajúce okná za eurookná. Všetko sme nechali schnúť a až neskôr sme sa pustili do obnovy časti vnútornej i vonkajšej fasády. Služby Božie sme mávali v zborovej sieni a na veľké sviatky, ako sú Vianoce a Veľká noc, sme mali 
služby Božie pre väčší počet ľudí v sále kultúrneho domu. V r. 2019 sme kostol dali do finálnej podoby, ako je teraz. Taktiež sú vyrobené nové lavice s pôvodnou formou a nová podlaha s vykurovaním. Drina to bola poriadna, pracovali tu viaceré firmy, ale aj dobrovoľníci z obce a presbyterky. A ten výsledok je viditeľný. Pre všetky práce sme mali povolenia od Krajského pamiatkového úradu Košice, s ktorým sme mali dobrú spoluprácu. Kostol bol zaradený do Fondu národných kultúrnych pamiatok v roku 2016.
Financie na opravu kostola sme čerpali prevažne z niekoľkonásobných zbierok a milodarov od domácich obyvateľov, ale aj od rodákov z Rožňavského Bystrého. Finančnú pomoc sme dostali od obecného úradu Rožňavské Bystré, od Urbárskeho lesného a pasienkového spoločenstva Rožňavské Bystré a z Agrospol Honce. Vo veľkej miere nám pomohli milodary z mnohých cirkevných zborov na Slovensku, ale i z partnerskej cirkvi z Nemecka. Na dokončovacie práce v interiéri kostola sme dostali peniaze z grantov Ministerstva kultúry SR. Na reštaurovanie oltára – národnej kultúrnej pamiatky, sme každoročne na základe našich žiadostí dostali financie taktiež z MK SR, pričom z našich zdrojov sme hradili 5 % nákladov. S vďačnosťou sme prijali milodar z občianskeho združenia Gotická cesta.
Po skončení slávnosti boli hostia pozvaní na spoločný slávnostný obed do sály kultúrneho domu. Chcem sa poďakovať aj touto cestou všetkým spolusestrám zo zboru – presbyterkám i ostatným ženám, ktoré vytvorili výborný tím a spolupracovali, aby sa toto milé stretnutie mohlo uskutočniť k spokojnosti všetkých. Boli napečené i výborné zákusky a koláče, ktoré chutili pri podávanej kávičke, kedy sa rozprúdila priateľská debata a spomínanie s bývalými bratmi farármi na roky, ktoré s nami prežili. Ďakujem sestre Zuzane Hencelovej, našej šikovnej presbyterke z filiálky Rakovnica za roznášanie obeda pre hostí. Vyjadrujem vďaku sestre farárke Mgr. Ľubici Štefanidesovej a jej bývalej spolužiačke Ruth Khandlovej a bratovi farárovi Mgr. Ivanovi Klinkovi za výzdobu stolov, za pomoc pri príprave jedla na stoly, upratovanie a príjemnú spoločnosť. V neposlednom rade ďakujem obecnému úradu za poskytnutie priestorov pre hostí a za zakúpené občerstvenie.
Môžem len dodať, že sme Pánu Bohu vďační za všetkých ľudí, za požehnaný a dobre strávený nedeľný čas.
Napísala: Marta Lajčáková, zborová dozorkyňa
Foto: Lukáš Kvačan
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.