Krása ľudovej piesne a tanca je neopakovateľná, čo preukázalo nedeľné popoludnie 11. mája 2014 v Rožňavskom Bystrom. Členky i členovia FSk Bystränky potvrdili, že im mnohí môžu závidieť ich lásku k folklóru, kde zachovávame naše tradície, oživujeme folklór. Folklór -jednoduché slovo, pod ktorým si každý predstaví niečo iné. Tí mladší niečo staré, minulosť, o ktorú sa zaujímajú možno len okrajovo, starší zase svoju mladosť, detstvo, ktoré sami zažili, zvyky, obyčaje, radosti i žiale. Táto pestrofarebná slávnosť je akousi poklonou, vzdaním úcty a vyslovením uznania kráse, ktorú dokázali vytvoriť naši predkovia, pretože v piesňach je duša, srdce - a Bystrania ich stáročia spievali. speváčky opäť potvrdili, že keď sú aj v menšom počte zahanbiť sa nedajú - či už spevom alebo aj žartovným slovom. No a vychovali si dobrých následníkov, ktorých nám mnohí závidia. V programe sa objavili piesne, z ktorých mnohé prítomných prekvapili, však ich nepočuli už strašne dávno a niektoré ani nepoznali, no a my mladší sme sa ich mohli aspoň naučiť. Diváci, ktorí jedným dychom sledovali program, odmenili účinkujúcich potleskom a myslím, že im padol ako balzam na dušu.
Bola pripravená aj výstavka ručných prác, výstavka krojov, šatiek, sukní, perín, veď posúďte sami podľa pripojených fotiek. Na výstavke svoje práce predstavili ženy, ale aj najmladší, ako Tonka Petrenková a verte, bolo sa na čo pozerať. Cieľom výstavy je pripomenúť odevy a tradície našich starých materí a starých otcov. Chcem sa poďakovať našim ženám, ktoré pripravili túto krásnu výstavku, strávili pri nej veľa času - celý týždeň znášali, žehlili, pripravovali, no a tento týždeň zase odnášajú. Je to práca na celé hodiny, ale ony sa nesťažujú, radi ukážu aj iným svoje práce. Musím povedať, že si ich boli pozrieť aj niektorí občania z Honiec a Rakovnice, ktorí prišli povzbudiť svojich rodinných príslušníkov v kultúrnom programe. Pozrieť výstavku si boli aj naše deti zo Základnej školy v Rožňavskom Bystrom.
Moje vrelé poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa zúčastnili a pripravili tento program a teším sa na ďalší. Verím, že budú pokračovať.
Aktivity v obci od konca roka 2013:
23. marca 2014 sme usporiadali v obci stolnotenisový turnaj - našu obec zastupoval len Lukáš Kvačan a ostatní boli hostia z Rakovnice a Honiec. Hoci som bola v tom čase chorá, bola som sa na nich pozrieť. Veľmi sa mi páčilo aj to, že pán Repiský pripomenul históriu našich bystranských stolných tenistov. Aj to bol dôvod, keď ma mladí oslovili, aby som podporila kúpu stolnotenisového stola a záujemcovia sa už aj schádzajú v priestoroch OÚ. Verím, že do budúcnosti, lebo odhodlanie majú, sa opäť oživí stolný tenis aj u nás.
Turistický výstup na chatu Zeme sa uskutočnil týždeň po Veľkej noci 26. apríla 2014, kde sa opäť stretli turisti z celého okresu. Počasie síce bolo mokré (lebo do rána pršalo), ale nálada a atmosféra bola fajn. Po obede a po občerstvení sa turisti pomaly rozchádzali. Medzi prítomnými nechýbali ani tí najmenší. Ako vidíte, na fotke je naša škôlkarka Tamarka Hlaváčová so starými rodičmi.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.