vysoké vyznamenanie Červenú zástavu, ktorú im v slávnostný deň prišiel do Rožňavy odovzdať vtedajší minister hutníckeho priemyslu a rudných baní Josef Reitmajer. Kým však k tejto udalosti prišlo, predstavili v dokumente spomínaných dvoch baníkov nielen pri práci v bani pri vŕtaní a plnení banských vozíkov železnou rudou, ale aj v domácnosti Ondreja Leštáka, ktorý v tom čase už býval v novom štvorcovom dome, aké si stavali v tom čase baníci nielen v Rakovnici a v Rožňavskom Bystrom, ale aj inde
. Kamera ich priblížila ako kamarátov a spolupracovníkov pri tom, ako sa radia nad ďalším postupom razenia štôlne na svojom pracovisku. Vedľa nich s manželkou vidieť i dvoch synov, ktorí spolu trávia voľné chvíle. Zaujímavosťou bolo, keď Ján Babič prevzal od ministra náramkové hodinky ako uznanie za jeho svedomitú prácu v bani.
Dnes už obidvaja predstavovaní baníci nie sú medzi živými. V ich vtedajších domoch dnes už bývajú iní ľudia. Je skutočne vzácne, že ostala po nich aj takáto spomienka a dokument o tom ako žili a pracovali v päťdesiatych rokoch naši ľudia. Zmenili sa samozrejme i pracovné nástroje, ale najhoršie je to, že tak, ako sa zmenil názov baní na Železorudné bane, tak sa zmenili i podmienky pre baníkov v tomto regióne a baníctvo pomaly zaniká. Vysoká nezamestnanosť v Gemeri, v okresoch Revúca, Rimavská Sobota a Rožňava sa prehlbuje a toto, kedysi spoločensky vysoko uznávané povolanie je úplne odsúdené na zánik.
Ondrej Doboš

































Gemerské železorudné bane v Rožňave. Tento názov už dnes málokomu čo povie. V minulosti to bol však banský podnik, ktorý zamestnával baníkov z celého regiónu. O skutočnosti, že patrili medzi tých, ktorí sa nebáli žiadnych ťažkostí a nástrah pod zemou, nás presvedčil aj krátky dokumentárny šot spred 60 rokov, ktorý nedávno odvysielala TA3 vo svojom seriáli Týždeň vo filme. Spozornel som, keď som pri jeho sledovaní počul dve mená - Ján Babič a Ondrej Lešták z bane v Rožňavskom Bystrom. Bol som zvedavý, veď na obidvoch si spomínam ešte ako chlapec. Ján Babič býval v rodinnom domčeku iba pár krokov neďaleko nás. Bol mladý, ale už mal aj svoju rodinku. Vynikal skromnosťou, bol pracovitý, ale nikdy som od starších nepočul, že by patril aj medzi vzorných baníkov a novátorov tej doby. Ondrej Lešták pochádzal z Rakovnice a do Bystrého na baňu dochádzal ako vedel i mohol. Peši, na bicykli, neskoršie i na motorke. Rakovnica totiž leží asi kilometer od Bystrého a tak po vojne mnohí baníci takto dochádzali do práce i z práce. Komentár dokumentu spomínal splnenie plánu Gemersko-železorudných baníkov za uplynulý rok (1953) a za svoju novátorskú prácu obdržali od vlády ČSR 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a