Bystrého, a v neposlednom rade prispieva aj k zachovaniu autentického odevu obce. Robí všetko preto, aby sa tieto skvosty zachovali aj pre ďalšie generácie, vytvára vzťah ku kultúre svojich predkov a svoju svojráznu kultúru šíri aj ďalej. Zúčastňuje sa na kultúrnych a spoločenských podujatiach v obci a regióne, bez Bysträniek sa nezaobíde temer žiadne folklórne podujatie, festival spevu a tanca, či oslavy rôznych výročí a udalostí na hornom Gemeri. Pravidelne vystupujú nielen v svojej obci (Dni obce, plesy rodákov, oslavy výročí) a okolí (napr. na Hrádku, v Kunovej Teplici a i.), ale ich meno je známe už aj na celom Slovensku. Zúčastňujú sa významných folklórnych podujatí, ako je Gemerský folklórny festival v Rejdovej, Rok na Gemeri v Slavošovciach a Rožňave, Folklórny večer v Brdárke, Hontianska paráda v Hrušove, Martinské matičné slávnosti v Martine, Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, Horehronské dni spevu a tanca v Heľpe, Folklórne slávnosti v Šenkviciach, vystupovali aj v Košiciach, Turni nad Bodvou, v Kluknave, v Klenovci, dvakrát v Maďarsku, v Kokave, v Bratislave, v Prešove, v Kúpeľoch Štós..., všetky miesta ich účinkovania sa ani nedajú vymenovať.
Pod názvom Bystränky začali účinkovať v roku 1989, a teda už 21 rokov ľudové piesne z Rožňavského Bystrého, ktoré sa dlhé stáročia spievali doma, v kostole, na pohreboch, svadbách, či pri každodennej práci, sa zásluhou ich ľúbozvučných hlasov nielen udržali až do dnešných dní, ale preniesli sa aj na folklórne pódiá a šíria sa do ďalekého okolia po celom Slovensku. A nielen to, piesne v ich podaní sa šíria aj audionahrávkami, na hudobné médium ich zachytil folklorista Štefan Lipták, nahral ich Slovenský rozhlas, okruh Regina v Banskej Bystrici, Národné osvetové centrum v Bratislave v rámci projektu Ľudové tance regiónu Gemer-Malohont zdokumentovalo ich tance Koleso, Tucstep, Čalógató, Na dva kroky, Čardáš (tanečníkov pri párových tancoch doprevádzala ľudová hudba FS Haviar z Rožňavy), dostali sa aj do televízneho vysielania s pásmom Po krstinách na víno v rámci ich vystúpenia na festivale Rok na Gemeri, pravidelne sa ich hlasy šíria éterom prostredníctvom internetového vysielania Rádia Gemer.
Okrem piesní a už spomínaných tancov, z ktorých najčastejšie uvádzajú tanec, ktorý sa tancoval na svadbách, ale aj pri iných tanečných príležitostiach a tancovali ho ženy a dievčatá v kolese - v kruhu bez hudobného doprovodu, len za spevu tanečníčok, súbor prezentuje aj ľudové zvyky v rôznom dramaticko-tanečno-speváckom programe, venovanom napríklad oslavám krstín Po krstinách na víno, vianočným zvykom v pásme Na oriašky (ide o zvyk, viažúci sa ku druhému dňu vianočnému – na Štefana, kedy sa mládenci schádzali u jednej z dievok „na oriašky“, keď najprv zavinšovali a mládenec, ktorému sa dievčina z tohto domu páčila priniesol aj nejaký ten vianočný darček), či pásmom V Bystrom vo felescimre, ktorými obohacuje aj vystúpenia Folklórneho súboru Haviar z Rožňavy, s ktorým začala ich užšia spolupráca v roku 2007. Veď napokon FS Haviar už od svojho vzniku (1985) čerpá a venuje sa spracovávaniu folklórneho materiálu z oblasti horného Gemera, konkrétne práve aj z obce Rožňavské Bystré.
V priebehu rokov sa členky tejto folklórnej skupiny menili, zo zakladajúcich členiek ich ostalo už len pár, ako to už býva, niektorí odchádzajú, ďalší prichádzajú. Patrili k nim napríklad aj Helena Gonosová, Zuzana Jančošeková, Helena Kerekesová, Marta Lajčáková, Mária Lengová, Mária Maliňáková, Mária Molnárová, Mária Padláková, Helena Šoltésová, harmonikár Igor Adler. Dlhoročnou vedúcou bola Helena Šoltésová, pod vedením ktorej sa Bystränky vypracovali na kvalitný súbor, dosiahli pozoruhodné výsledky a získali i spoločenské uznanie. S novým vedením i súčasným obsadením sa súbor úspešne rozvíja naďalej a rovnako úspešne napreduje. V súčasnosti spevácku a tanečnú skupinu tvoria: Mária Dovcová, Miroslava Fráková, Eliška Babičová, Marta Molnárová, Alica Simonová, Helena Sedláková, Magda Štefanová, Jarmila Tomková, Zuzana Tomková, Mária Uhrinová, Zuzana Urbanová, harmonikár Rudolf Hanuštiak a sólisti Stanislav Ďurský a Dominika Ďurská. Vedúcou súboru je Zuzana Tomková.
Dosiaľ posledným miestom ich vystúpenia bol 18. Festival ľudového spevu a tanca vo Vlachove, konaný 14. augusta 2010, kde sme sa s nimi v príjemnej atmosfére tohto podujatia chvíľu porozprávali.
Pani Zuzana Tomková nám povedala, že spievajú piesne len z Rožňavského Bystrého, ktoré tam buď kedysi dávno vznikli, alebo sa spievávali pri rôznych príležitostiach, svoj repertoár neustále dopĺňajú a pri každom vystúpení spievajú stále iné. Keď sme sa začudovali odkiaľ ich berú, či ich je toľko, pani Tomková s úsmevom povedala: „Piasne, mojo piasne, velé vás jä poznám, šitki si vás rada v priaškrinku odkladám,“ a doplnila: „Veľa piesní poznám už od môjho detstva. U nás bolo zvykom, že pri rôznych rodinných či iných oslavách sa pozývali aj ďalší príbuzní i s deťmi, pretože aj toto bol spôsob, akým sa prejavovala úcta celej blízkej i vzdialenej rodine. A na takýchto oslavách pravdaže nikdy nechýbal ani spev. Ja som mala sesternice aj o 30 rokov staršie, ktoré poznali veľa piesní, a tak som sa ich od nich naučila. Veľa ma ich naučila aj moja stará mama a veru ešte aj teraz sa nájdu ženy i muži, ktorí si pospomínajú na ďalšie. Rady prezentujeme rôzne piesne, medzi nimi aj svadobné, ktoré sa spievali nielen v minulosti, ale ešte aj dnes sa pri svadbách ozývajú dedinou.“
Ešte sme sa dozvedeli, že sa pravidelne schádzajú a nacvičujú raz do týždňa v budove Obecného úradu aj vďaka starostky Želmíre Gonosovej a že sa tešia, že sa k nim pridáva aj mládež. Pospomínali na svoje rôzne vystúpenia a skonštatovali: „Veľmi sa nám páčilo na festivale v Šenkviciach, pretože tam sme boli dva dni a okrem vystúpenia sme mali čas a možnosť bližšie sa spoznať a porozprávať sa s ostatnými účastníkmi a členmi iných súborov. Páčila sa nám súdržnosť súborov, priateľská nálada, a ak aj slová a reč bola iná, veľmi sme si so všetkými porozumeli.“
Potom sa už rozozneli ich podmanivé piesne, ktorých melódie sa doširoka niesli spod vlachovskej Skavky. Krása ľudského hlasu nás očarila a zaujala, ich úspešné vystúpenie bolo odmenené srdečným potleskom početných divákov. Ich prianie „našimi vystúpeniami sa snažíme vytvoriť príjemné ovzdušie a dobrú náladu pre všetkých, ktorí nás počúvajú,“ sa naplnilo do bodky. Určite budú mať rovnaký úspech aj na ich najbližšom vystúpení na Gemerskom folklórnom festivale 26.-28. augusta v Rejdovej, kde vystúpia v programe Vôňa Gemera – Žriedla nevysychajú.
Bystränkám do ich ďalšej práce prajeme veľa zdravia, elánu, nových inšpirácií, úspechov a veľa spokojných poslucháčov a divákov!
Pre Maj Gemer napísala: Marta Mikitová
{gallery}kultura/bystre{/gallery}
{jcomments on}
štvrtok, 19 august 2010 17:50
Folklórna skupina Bystränky prispieva k oživovaniu a uchovávaniu piesní, tancov i zvykov nielen v obci Doporučený
Napísal(a) Marta Mikitová
Horný Gemer oplýva nielen prírodnými krásami, historickými a kultúrnymi pamiatkami, ale je veľmi bohatý aj na ľudové umenie a kultúru. Ľudové piesne, tance, hudba, kroje sú veľmi rozmanité, odlišné takmer v každej obci, majú v sebe ukrytú históriu, zvyky a tradície, poéziu i životný rytmus. Zárukou zachovania tejto tradičnej ľudovej kultúry sú aj folklórne súbory a skupiny, ktorých je, chvalabohu, aj na hornom Gemeri pomerne dosť.
Jedným z nich sú Bystränky - folklórna skupina Miestneho odboru Matice slovenskej v Rožňavskom Bystrom, ktorá sa venuje oživovaniu a uchovávaniu piesní, tancov i zvykov z Rožňavského
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.