S rodičmi a sestrou pána kaplána sme sa ešte predtým zoznámili, keď mu sťahovali z domu zariadenie a osobné veci. Ocenili sme ich starostlivoť a záujem vytvoriť mu také príjemné prostredie ako mal doma, aby mu tu nič nechýbalo. A snažili sme sa mu spoločne s nimi zútulniť faru. Oceňujeme aj to, že niektoré rodiny ponúkli zachovalý nábytok a iné veci do jeho pracovne, kde teraz prijíma návštevy pri rôznych udalostiach.. Už vykonal pohrebné rozlúčky s niekoľkými zosnulými v Pánu v Rožňavskom Bystrom a v Rakovnici.
Znova prináša medzi nás niečo nové, pretože je hlboko veriaci mladý človek. Mal dobré vzory vo svojej rodine, vo svojom cirkevnom zbore v Obišovciach, a ako nám hovoril, hlavne pána farára a básnika Ladislava Fričovského a zborového farára Mgr. Jaroslava Petra. Cítiť to z jeho brilantných kázní, v ktorých sa pridržiava čistoty Slova Božieho a rád odrecituje na začiatku alebo na konci kázní niektorú z básní spomenutého pána farára Fričovského.Aj keď je medzi nami iba niekoľko týždňov zistili sme, že je ochotný, rozvážny, rád počúva iných. Čo mu tu na Gemeri najviac chýba je podľa jeho slov málo ľudí, hlavne mladých, ktorí by si prišli vypočuť jeho príhovory v kázniach, alebo by prišli iba tak k nemu na rozhovor. Je to veľká škoda pre nich, lebo by bol pre nich veľkým vzorom.
Najskôr sa dajú formovať deti, ktoré chodia na detské besiedky a vo voľných chvíľach aj na faru zahrať sa rôzne hry, či na dvore, alebo v ich kútiku priamo na fare. Tu deti cítia, že sa im niekto venuje a niečomu ich aj naučí. Rady navštevujú spoločne s p. kaplánom aj klzisko v Rožňave. Tak vlastne pokračuje v tom, čo začal jeho predchodca pán farár Ján Gallo.
Pán kaplán vyučuje aj na základnej škole v Rožňavskom Bystrom náboženskú výchovu a v sobotu chodia na faru na konfirmačnú výučbu tiež niekoľkí žiaci.
My starší zase chodíme na biblické hodiny, ktoré prebiehajú tak v Rakovnici ako aj v Rožňavskom Bystrom každý týždeň vo štvrtok večer.
Prajeme pánovi kaplánovi, aby u nás čo najdlhšie vytrval, modlíme sa za jeho zdravie a trpezlivosť. Nech mu Pán Boh pomáha.
Marta Lajčáková
dozorkyňa CZ ECAV
v Rožňavskom Bystrom
Príhovor evanjelického kaplána Mgr. Petra Székelyho obyvateľom Rožňavského Bystrého a Rakovnice
Vážení obyvatelia obcí Rožňavské Bystré a Rakovnica, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Iste už mnoho z vás „domácich“ postrehlo, že v tej vašej obci stretávate nového človeka. Človeka, ktorého možno nepoznáte. No na druhej strane si určite niektorí z vás, keď vidia moju fotografiu povedia: aha, kto je na tejto stránke.
Niekomu známy, inému nie. Dovoľte mi teda, aby som sa vám predstavil. Volám sa Peter Székely a som kaplánom na mieste zborového farára Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku v Rožňavskom Bystrom. Ordinovaný za kňaza som bol v symbolický deň - 17. novembra 2012 v chráme Božom v Dolnom Kubíne. Sem na Gemer, k vám, na svoje prvé kaplánske miesto som nastúpil od 1. decembra 2012. V osobnom kontakte sa ma ľudia zvyčajne pýtajú odkiaľ pochádzam a prezradím to aj vám. Mojou rodnou obcou je Kysak, dedina známa ako dôležitý železničný uzol, kde som vyrástol. Mám dvoch starších súrodencov. Rád sa venujem prácam v záhrade, pozriem si dobrý film a mojím snom je mať zvieraciu minifarmu.
Jedným z mojich obľúbených veršíkov z Božieho slova je verš z 2 knihy Samuelovej 16. kapitoly, kde v 7. verši čítame: „Človek totiž hľadí na to, čo má pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“ Pri stretnutí s niekym koho nepoznáme, zvykneme dať na prvý dojem a toho človeka si zaškatuľkujeme. Pozeráme len na to, čo máme pred očami a čo môžeme svojím zrakom naplno vnímať. Hospodin však vidí ďalej. On vidí do nášho vnútra a pozná dokonale naše srdcia.
Želám všetkým obyvateľom Rožňavského Bystrého a Rakovnice veľa Božieho požehnania a všetko dobré v tomto novom roku.
{jcomments on}


































Po odchode pána farára Mgr. Jána Galla z nášho cirkevného zboru ECAV v Rožňavskom Bystrom v novembri minulého roka do Jasenovej na Orave, nastúpil na toto farárske miesto nový kazateľ Slova Božieho - Mgr. Peter Székely, a to už od 1. decembra 2012. Ani sme v to nedúfali, že nám niekoho tak skoro pošlú. Nepovažujte mi to za zlé, že píšem o ňom až teraz. Nebolo to pre nezáujem, práve naopak. Po určitom čase, čo sa ujal svojej úlohy, už môžeme o ňom povedať viac.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-