S rodičmi a sestrou pána kaplána sme sa ešte predtým zoznámili, keď mu sťahovali z domu zariadenie a osobné veci. Ocenili sme ich starostlivoť a záujem vytvoriť mu také príjemné prostredie ako mal doma, aby mu tu nič nechýbalo. A snažili sme sa mu spoločne s nimi zútulniť faru. Oceňujeme aj to, že niektoré rodiny ponúkli zachovalý nábytok a iné veci do jeho pracovne, kde teraz prijíma návštevy pri rôznych udalostiach.. Už vykonal pohrebné rozlúčky s niekoľkými zosnulými v Pánu v Rožňavskom Bystrom a v Rakovnici.
Znova prináša medzi nás niečo nové, pretože je hlboko veriaci mladý človek. Mal dobré vzory vo svojej rodine, vo svojom cirkevnom zbore v Obišovciach, a ako nám hovoril, hlavne pána farára a básnika Ladislava Fričovského a zborového farára Mgr. Jaroslava Petra. Cítiť to z jeho brilantných kázní, v ktorých sa pridržiava čistoty Slova Božieho a rád odrecituje na začiatku alebo na konci kázní niektorú z básní spomenutého pána farára Fričovského.Aj keď je medzi nami iba niekoľko týždňov zistili sme, že je ochotný, rozvážny, rád počúva iných. Čo mu tu na Gemeri najviac chýba je podľa jeho slov málo ľudí, hlavne mladých, ktorí by si prišli vypočuť jeho príhovory v kázniach, alebo by prišli iba tak k nemu na rozhovor. Je to veľká škoda pre nich, lebo by bol pre nich veľkým vzorom.
Najskôr sa dajú formovať deti, ktoré chodia na detské besiedky a vo voľných chvíľach aj na faru zahrať sa rôzne hry, či na dvore, alebo v ich kútiku priamo na fare. Tu deti cítia, že sa im niekto venuje a niečomu ich aj naučí. Rady navštevujú spoločne s p. kaplánom aj klzisko v Rožňave. Tak vlastne pokračuje v tom, čo začal jeho predchodca pán farár Ján Gallo.
Pán kaplán vyučuje aj na základnej škole v Rožňavskom Bystrom náboženskú výchovu a v sobotu chodia na faru na konfirmačnú výučbu tiež niekoľkí žiaci.
My starší zase chodíme na biblické hodiny, ktoré prebiehajú tak v Rakovnici ako aj v Rožňavskom Bystrom každý týždeň vo štvrtok večer.
Prajeme pánovi kaplánovi, aby u nás čo najdlhšie vytrval, modlíme sa za jeho zdravie a trpezlivosť. Nech mu Pán Boh pomáha.
Marta Lajčáková
dozorkyňa CZ ECAV
v Rožňavskom Bystrom
Príhovor evanjelického kaplána Mgr. Petra Székelyho obyvateľom Rožňavského Bystrého a Rakovnice
Vážení obyvatelia obcí Rožňavské Bystré a Rakovnica, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Iste už mnoho z vás „domácich“ postrehlo, že v tej vašej obci stretávate nového človeka. Človeka, ktorého možno nepoznáte. No na druhej strane si určite niektorí z vás, keď vidia moju fotografiu povedia: aha, kto je na tejto stránke.
Niekomu známy, inému nie. Dovoľte mi teda, aby som sa vám predstavil. Volám sa Peter Székely a som kaplánom na mieste zborového farára Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku v Rožňavskom Bystrom. Ordinovaný za kňaza som bol v symbolický deň - 17. novembra 2012 v chráme Božom v Dolnom Kubíne. Sem na Gemer, k vám, na svoje prvé kaplánske miesto som nastúpil od 1. decembra 2012. V osobnom kontakte sa ma ľudia zvyčajne pýtajú odkiaľ pochádzam a prezradím to aj vám. Mojou rodnou obcou je Kysak, dedina známa ako dôležitý železničný uzol, kde som vyrástol. Mám dvoch starších súrodencov. Rád sa venujem prácam v záhrade, pozriem si dobrý film a mojím snom je mať zvieraciu minifarmu.
Jedným z mojich obľúbených veršíkov z Božieho slova je verš z 2 knihy Samuelovej 16. kapitoly, kde v 7. verši čítame: „Človek totiž hľadí na to, čo má pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“ Pri stretnutí s niekym koho nepoznáme, zvykneme dať na prvý dojem a toho človeka si zaškatuľkujeme. Pozeráme len na to, čo máme pred očami a čo môžeme svojím zrakom naplno vnímať. Hospodin však vidí ďalej. On vidí do nášho vnútra a pozná dokonale naše srdcia.
Želám všetkým obyvateľom Rožňavského Bystrého a Rakovnice veľa Božieho požehnania a všetko dobré v tomto novom roku.
{jcomments on}
































Po odchode pána farára Mgr. Jána Galla z nášho cirkevného zboru ECAV v Rožňavskom Bystrom v novembri minulého roka do Jasenovej na Orave, nastúpil na toto farárske miesto nový kazateľ Slova Božieho - Mgr. Peter Székely, a to už od 1. decembra 2012. Ani sme v to nedúfali, že nám niekoho tak skoro pošlú. Nepovažujte mi to za zlé, že píšem o ňom až teraz. Nebolo to pre nezáujem, práve naopak. Po určitom čase, čo sa ujal svojej úlohy, už môžeme o ňom povedať viac.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.