prezentovalo skupinu i obec, z ktorej pochádzajú. konštatovanie, teda nechaj tú vetu takto: Preto sa aj predstavitelia Obecného úradu v Rožňavskom Bystrom potešili, keď sa v týchto dňoch takéto reprezentačné video objavilo v prevedení DVD. Vďaka starostke pani Želmíre Gonosovej som sa mohol potešiť z neho aj ja, keď mi prišlo poštou. Takto som sa prostredníctvom neho mohol kochať krásnymi dedinskými krojmi, peknou prírodou, v ktorej sa obec nachádza, ale najmä mne známymi i menej známymi tvárami účinkujúcich žien. Dokonca mi bol dosť známy aj spoločný dvor u Ďurskej, kde som aj ja v rannom detstve trávil spokojné dni dospievania. Pripomínala mi to aj plachta, ktorá slúžila na uspávanie malých detí zavesená na hräde v rodnom dome mojej bývalej spolužiačky Mariky Lengovej, postavenom ešte v roku 1873, v dome, v ktorom nahrávali časť videa. Po celý čas zneli pekné bystränské piesne v rôznych podaniach žien, dievčat i mládenca pripomínajúce pestrý život na dedine. Či to boli letné práce na dvore, počas krstu, svadieb, chodenia mládenca s dievčaťom, alebo pri iných spoločenských udalostiach. Nedá sa všetko vymenovať len tak, najlepšie je video vidieť a započúvať sa do známych i neznámych melódií pesničiek spievaných v bystränskom nárečí.
Starostka obce pani Želmíra Gonosová mi k videu napísala: „Konečne sa nám podarilo zvečniť a hlavne uchovať tieto naše tradície aj prostredníctvom tohto média. Zábery na ňom sú aj z kostola, dediny i z nášho kultúrneho domu, ktorý si členky skupiny vykrášlili starodávnymi predmetmi. Som rada, že tieto ženy - speváčky aj spevák nezanevreli na folklór, ale sú hrdé, že môžu reprezentovať obec a tak uchovávať staré obyčaje a zvyky. Hoci ich z pôvodnej dedinskej folklórnej skupiny zostalo iba pár (zostali iba tie, ktoré chceli reprezentovať obec), ale na ich prednese, na ich speve to nebolo necítiť. Jasné, že by bolo treba zapojiť viacero aj mladších, ale akosi sa im do folklóru nechce.“
Moja vďaka preto patrí všetkým, ktorí sa o toto prvé video pričinili, najmä Obecnému úradu v Rožňavskom Bystrom a Folklórnej skupine Bystränky a budem na toto prvé DVD z mojej rodnej obce hrdý tiež.
Ondrej Doboš
{jcomments on}
streda, 18 január 2012 19:50
Prvé kompletné video s bystränskými piesňami a zvykmi Doporučený
Napísal(a) Ondrej Doboš
Folklórna skupina Bystränky z Rožňavského Bystrého existuje od roku 1989. Za ten čas naspievali bystränské ženy z tejto malej dedinky na hornom Gemeri pekný počet ľudových pesničiek. Aj keď vystupovali dosť skromne a zo začiatku málokto na okolí o nich vedel, predsa sa im podarilo niekoľkokrát vystupovať na niektorých významnejších folklórnych podujatiach. Účinkovali napríklad na Gemerskom folklórnom festivale v Rejdovej, na festivale spevu a obyčají Gemera-Malohontu Rok na Gemeri v Slavošovciach i v Rožňave, na folklórnych slávnostiach v Detve, v Heľpe, v Jelšave a na okolí, ale aj v Maďarsku. Doteraz sa však nemali možnosť pochváliť vlastnými videonahrávkami, ktoré by
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.