Malá spomienková slávnosť pri pamätnej tabuli Pavla Dobšinského na kostole ECAV v Rožňavskom Bystrom prerástla v sobotu 20. marca 2010 do prekrásnej akcie. Na úvod všetkých prítomných privítala Ing. Zlatica Halková, riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave. Po krásnej básni, ktorú zarecitovala Miroslava Fráková predniesla svoj príhovor starostka obce Želmíra Gonosová. Položením spomienkového venca k pamätnej tabuli sa len potvrdilo, že duch pamiatky na Dobšinského zostáva hlboko v nás a zanecháva klenoty aj pre budúce generácie.Prejav starostky obce Rožňavské Bystré pani Želmíry Gonosovej
Vážení prítomní, matičiari, milí hostia!
Pripadla mi milá povinnosť pozdraviť a privítať Vás na spomienkovom stretnutí pri príležitosti 182. výročia narodenia a 155. výročia príchodu medzi našich predkov do Bystrého, jedného z najväčších dejateľov svojej doby na Slovensku evanjelického farára, národovca, spisovateľa, rozprávkara Pavla Emanuela Dobšinského.
Narodil sa 16.3.1828 v Slavošovciach. Neskoršie sa rodina presťahovala do Sirku a potom študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči. Tu, práve v tom čase, prekvitalo vzdelávanie v reči jeho rodnej - slovenskej. V týchto časoch začína i literárne tvoriť. V roku 1855 ho pozvala bystranská cirkev za svojho kazateľa a 2. júla toho roku prichádza do Bystrého. Bystré bolo v tom čase dedina, kde žilo 400 občanov. Ľudia tu žili skromne, no Bystrania boli aj vtedy ľudia pracovití, statoční, priateľskí. Zachovávali si svoje národné podvedomie, svoju reč, zvyky.
Dobšinský sa usadil v staručkej fare, ktorá stála pri kostole. Mal 27 rokov, bol slobodný a doniesol si so sebou pracovitosť, um, srdce a odhodlanie verne pomáhať nášmu ľudu. Napriek smutným úlohám (v tom čase obec bola postihnutá cholerou) našiel si čas i na literárnu činnosť, písal básne, venoval sa zbieraniu i písaniu piesní, porekadiel, obyčajov a povier. V Bystrom mal na to dobré podmienky, ale hlavne zdroje. Tu uzreli svetlo sveta rozprávky: Zakliata hora, Laktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, Radúz a Ľudmila, Hadogašpar, Dvanásti bratia a trinásta sestra. Sme hrdí na to, že časť z jeho rozprávok a povestí pochádza z ústneho podania našich predkov. Sú nám vzácne, blízke, je v nich kus bystranskej duše.
Dobšinský sa popri literárnej činnosti zaoberal aj hmotným zabezpečením cirkevného zboru. Gazdoval na farských pozemkoch, choval domáce zvieratá, zaoberal sa včelárstvom. Zabezpečil najnutnejšiu opravu fary a na jeho podnet sa cirkevníci rozhodli postaviť novú školskú budovu s bytom pre učiteľa. V roku 1857 zabezpečili stavebný materiál, na jar 1858 starú školu zbúrali a na jej základoch stavali pod organizáciou Dobšinského novú. O rok neskoršie sa už v nej po slovensky vyučovalo.
Z fary sa Dobšinský vysťahoval v januári 1859 do Banskej Štiavnice. V jeseni 1861 natrvalo zakotvil ako farár v Driečanoch. Tu pôsobil až do svojej smrti 22. októbra 1885 - dnes je tomu 125 rokov.
Toto je časť - veľmi malá časť púte jedného z tých, ktorý pomáhali našim predkom i nám, aby sme sa dostali k tomu čo dnes všetci máme, v čo dúfam všetci veríme, v slovenskú reč. Buďme hrdí, že máme možnosť dýchať ten istý vzduch, piť tú istú vodu, prechádzať sa po tej istej zemi, kde sa rád prechádzal Pavol Dobšinský a počúvať tú istú bystranskú reč, z ktorej mnoho je naveky napísané v jeho rozprávkach.
Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií detí a ešte mnoho, mnoho generácií príde, ustavične budú prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé čo dnes zvučí slávou, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč. Takým bol a zostal aj pre dnešok, pre prítomnosť ale aj pre budúcnosť. Jeho tvorba ubezpečuje nás, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia.
Dobšinský kázal: "Milovať slobodu, bojovať proti zlu v sebe a všade, bojovať o ľudskosť, to nech je našou alfou a omegou.“ A pri tejto príležitosti, ked' hovoríme o velikánovi Slovenska, o slovenskej reči, chcem pripomenúť, že dnes po skončení tohto slávnostného aktu obnovuje svoju činnosť miestny odbor Matice Slovenskej tu u nás v Rožňavskom Bystrom. Lebo aj Matica sa podieľa na rozvoji miestnej a regionálnej kultúry, upevňuje vzťah občanov k slovenskej štátnosti, k slovenskej reči a na to nesmieme zabúdať, musíme vychovávať aj našu mládež v duchu národných hodnôt. Vy rodičia, ale hlavne starí rodičia, učte svoje deti, vnúčatá k láske k Bystrému, k vlasti, k Slovensku, pestujete v nich úctu k materinskej reči a učte ich spievať slovenské piesne. Jeden z mnohých výrokov nášho predsedu vlády znie: “Dajte si všetci malý záväzok, že svoje deti aspoň raz za život vyvediete na Kriváň a odtiaľ im ukážete Slovensko ako raj na zemi.“
ZM
{gallery}obsah/bystre/matica/dobsinsky{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).