Prejav starostky obce Rožňavské Bystré pani Želmíry Gonosovej
Vážení prítomní, matičiari, milí hostia!
Pripadla mi milá povinnosť pozdraviť a privítať Vás na spomienkovom stretnutí pri príležitosti 182. výročia narodenia a 155. výročia príchodu medzi našich predkov do Bystrého, jedného z najväčších dejateľov svojej doby na Slovensku evanjelického farára, národovca, spisovateľa, rozprávkara Pavla Emanuela Dobšinského.
Narodil sa 16.3.1828 v Slavošovciach. Neskoršie sa rodina presťahovala do Sirku a potom študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči. Tu, práve v tom čase, prekvitalo vzdelávanie v reči jeho rodnej - slovenskej. V týchto časoch začína i literárne tvoriť. V roku 1855 ho pozvala bystranská cirkev za svojho kazateľa a 2. júla toho roku prichádza do Bystrého. Bystré bolo v tom čase dedina, kde žilo 400 občanov. Ľudia tu žili skromne, no Bystrania boli aj vtedy ľudia pracovití, statoční, priateľskí. Zachovávali si svoje národné podvedomie, svoju reč, zvyky.

Dobšinský sa usadil v staručkej fare, ktorá stála pri kostole. Mal 27 rokov, bol slobodný a doniesol si so sebou pracovitosť, um, srdce a odhodlanie verne pomáhať nášmu ľudu. Napriek smutným úlohám (v tom čase obec bola postihnutá cholerou) našiel si čas i na literárnu činnosť, písal básne, venoval sa zbieraniu i písaniu piesní, porekadiel, obyčajov a povier. V Bystrom mal na to dobré podmienky, ale hlavne zdroje. Tu uzreli svetlo sveta rozprávky: Zakliata hora, Laktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, Radúz a Ľudmila, Hadogašpar, Dvanásti bratia a trinásta sestra. Sme hrdí na to, že časť z jeho rozprávok a povestí pochádza z ústneho podania našich predkov. Sú nám vzácne, blízke, je v nich kus bystranskej duše.
Dobšinský sa popri literárnej činnosti zaoberal aj hmotným zabezpečením cirkevného zboru. Gazdoval na farských pozemkoch, choval domáce zvieratá, zaoberal sa včelárstvom. Zabezpečil najnutnejšiu opravu fary a na jeho podnet sa cirkevníci rozhodli postaviť novú školskú budovu s bytom pre učiteľa. V roku 1857 zabezpečili stavebný materiál, na jar 1858 starú školu zbúrali a na jej základoch stavali pod organizáciou Dobšinského novú. O rok neskoršie sa už v nej po slovensky vyučovalo.
Z fary sa Dobšinský vysťahoval v januári 1859 do Banskej Štiavnice. V jeseni 1861 natrvalo zakotvil ako farár v Driečanoch. Tu pôsobil až do svojej smrti 22. októbra 1885 - dnes je tomu 125 rokov.
Toto je časť - veľmi malá časť púte jedného z tých, ktorý pomáhali našim predkom i nám, aby sme sa dostali k tomu čo dnes všetci máme, v čo dúfam všetci veríme, v slovenskú reč. Buďme hrdí, že máme možnosť dýchať ten istý vzduch, piť tú istú vodu, prechádzať sa po tej istej zemi, kde sa rád prechádzal Pavol Dobšinský a počúvať tú istú bystranskú reč, z ktorej mnoho je naveky napísané v jeho rozprávkach.
Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií detí a ešte mnoho, mnoho generácií príde, ustavične budú prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé čo dnes zvučí slávou, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč. Takým bol a zostal aj pre dnešok, pre prítomnosť ale aj pre budúcnosť. Jeho tvorba ubezpečuje nás, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia.
Dobšinský kázal: "Milovať slobodu, bojovať proti zlu v sebe a všade, bojovať o ľudskosť, to nech je našou alfou a omegou.“ A pri tejto príležitosti, ked' hovoríme o velikánovi Slovenska, o slovenskej reči, chcem pripomenúť, že dnes po skončení tohto slávnostného aktu obnovuje svoju činnosť miestny odbor Matice Slovenskej tu u nás v Rožňavskom Bystrom. Lebo aj Matica sa podieľa na rozvoji miestnej a regionálnej kultúry, upevňuje vzťah občanov k slovenskej štátnosti, k slovenskej reči a na to nesmieme zabúdať, musíme vychovávať aj našu mládež v duchu národných hodnôt. Vy rodičia, ale hlavne starí rodičia, učte svoje deti, vnúčatá k láske k Bystrému, k vlasti, k Slovensku, pestujete v nich úctu k materinskej reči a učte ich spievať slovenské piesne. Jeden z mnohých výrokov nášho predsedu vlády znie: “Dajte si všetci malý záväzok, že svoje deti aspoň raz za život vyvediete na Kriváň a odtiaľ im ukážete Slovensko ako raj na zemi.“
ZM
{gallery}obsah/bystre/matica/dobsinsky{/gallery}
{jcomments on}
































Malá spomienková slávnosť pri pamätnej tabuli Pavla Dobšinského na kostole ECAV v Rožňavskom Bystrom prerástla v sobotu 20. marca 2010 do prekrásnej akcie. Na úvod všetkých prítomných privítala Ing. Zlatica Halková, riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave. Po krásnej básni, ktorú zarecitovala Miroslava Fráková predniesla svoj príhovor starostka obce Želmíra Gonosová. Položením spomienkového venca k pamätnej tabuli sa len potvrdilo, že duch pamiatky na Dobšinského zostáva hlboko v nás a zanecháva klenoty aj pre budúce generácie.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-