Prejav starostky obce Rožňavské Bystré pani Želmíry Gonosovej
Vážení prítomní, matičiari, milí hostia!
Pripadla mi milá povinnosť pozdraviť a privítať Vás na spomienkovom stretnutí pri príležitosti 182. výročia narodenia a 155. výročia príchodu medzi našich predkov do Bystrého, jedného z najväčších dejateľov svojej doby na Slovensku evanjelického farára, národovca, spisovateľa, rozprávkara Pavla Emanuela Dobšinského.
Narodil sa 16.3.1828 v Slavošovciach. Neskoršie sa rodina presťahovala do Sirku a potom študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči. Tu, práve v tom čase, prekvitalo vzdelávanie v reči jeho rodnej - slovenskej. V týchto časoch začína i literárne tvoriť. V roku 1855 ho pozvala bystranská cirkev za svojho kazateľa a 2. júla toho roku prichádza do Bystrého. Bystré bolo v tom čase dedina, kde žilo 400 občanov. Ľudia tu žili skromne, no Bystrania boli aj vtedy ľudia pracovití, statoční, priateľskí. Zachovávali si svoje národné podvedomie, svoju reč, zvyky.

Dobšinský sa usadil v staručkej fare, ktorá stála pri kostole. Mal 27 rokov, bol slobodný a doniesol si so sebou pracovitosť, um, srdce a odhodlanie verne pomáhať nášmu ľudu. Napriek smutným úlohám (v tom čase obec bola postihnutá cholerou) našiel si čas i na literárnu činnosť, písal básne, venoval sa zbieraniu i písaniu piesní, porekadiel, obyčajov a povier. V Bystrom mal na to dobré podmienky, ale hlavne zdroje. Tu uzreli svetlo sveta rozprávky: Zakliata hora, Laktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, Radúz a Ľudmila, Hadogašpar, Dvanásti bratia a trinásta sestra. Sme hrdí na to, že časť z jeho rozprávok a povestí pochádza z ústneho podania našich predkov. Sú nám vzácne, blízke, je v nich kus bystranskej duše.
Dobšinský sa popri literárnej činnosti zaoberal aj hmotným zabezpečením cirkevného zboru. Gazdoval na farských pozemkoch, choval domáce zvieratá, zaoberal sa včelárstvom. Zabezpečil najnutnejšiu opravu fary a na jeho podnet sa cirkevníci rozhodli postaviť novú školskú budovu s bytom pre učiteľa. V roku 1857 zabezpečili stavebný materiál, na jar 1858 starú školu zbúrali a na jej základoch stavali pod organizáciou Dobšinského novú. O rok neskoršie sa už v nej po slovensky vyučovalo.
Z fary sa Dobšinský vysťahoval v januári 1859 do Banskej Štiavnice. V jeseni 1861 natrvalo zakotvil ako farár v Driečanoch. Tu pôsobil až do svojej smrti 22. októbra 1885 - dnes je tomu 125 rokov.
Toto je časť - veľmi malá časť púte jedného z tých, ktorý pomáhali našim predkom i nám, aby sme sa dostali k tomu čo dnes všetci máme, v čo dúfam všetci veríme, v slovenskú reč. Buďme hrdí, že máme možnosť dýchať ten istý vzduch, piť tú istú vodu, prechádzať sa po tej istej zemi, kde sa rád prechádzal Pavol Dobšinský a počúvať tú istú bystranskú reč, z ktorej mnoho je naveky napísané v jeho rozprávkach.
Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií detí a ešte mnoho, mnoho generácií príde, ustavične budú prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé čo dnes zvučí slávou, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč. Takým bol a zostal aj pre dnešok, pre prítomnosť ale aj pre budúcnosť. Jeho tvorba ubezpečuje nás, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia.
Dobšinský kázal: "Milovať slobodu, bojovať proti zlu v sebe a všade, bojovať o ľudskosť, to nech je našou alfou a omegou.“ A pri tejto príležitosti, ked' hovoríme o velikánovi Slovenska, o slovenskej reči, chcem pripomenúť, že dnes po skončení tohto slávnostného aktu obnovuje svoju činnosť miestny odbor Matice Slovenskej tu u nás v Rožňavskom Bystrom. Lebo aj Matica sa podieľa na rozvoji miestnej a regionálnej kultúry, upevňuje vzťah občanov k slovenskej štátnosti, k slovenskej reči a na to nesmieme zabúdať, musíme vychovávať aj našu mládež v duchu národných hodnôt. Vy rodičia, ale hlavne starí rodičia, učte svoje deti, vnúčatá k láske k Bystrému, k vlasti, k Slovensku, pestujete v nich úctu k materinskej reči a učte ich spievať slovenské piesne. Jeden z mnohých výrokov nášho predsedu vlády znie: “Dajte si všetci malý záväzok, že svoje deti aspoň raz za život vyvediete na Kriváň a odtiaľ im ukážete Slovensko ako raj na zemi.“
ZM
{gallery}obsah/bystre/matica/dobsinsky{/gallery}
{jcomments on}































Malá spomienková slávnosť pri pamätnej tabuli Pavla Dobšinského na kostole ECAV v Rožňavskom Bystrom prerástla v sobotu 20. marca 2010 do prekrásnej akcie. Na úvod všetkých prítomných privítala Ing. Zlatica Halková, riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave. Po krásnej básni, ktorú zarecitovala Miroslava Fráková predniesla svoj príhovor starostka obce Želmíra Gonosová. Položením spomienkového venca k pamätnej tabuli sa len potvrdilo, že duch pamiatky na Dobšinského zostáva hlboko v nás a zanecháva klenoty aj pre budúce generácie.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.