Dňa 12. mája 2012 o 21.00 hodine sa aj v obci Rožňavské Bystré, v lokalite "pod Baňou" rozhorela vatra pri príležitosti ukončenia 2. svetovej vojny a osláv 8. mája - Dňa víťazstva nad fašizmom v roku 1945. O túto akciu sa postarali mládežníci z občianskeho združenia SLZA priateľstva (tak ako po minulé roky) v spolupráci s miestnym urbariátom a starostkou obce. Táto vatra bola asi najdlhšie postavenou vatrou - stála celý týždeň, nakoľko počasie nedovolilo ju zapáliť v čase postavenia a ešte na dôvažok ju niekto z večera na ráno z 11. mája zbúral, ale naši mládežníci sa nedali odradiť a 12. mája ju zase postavili (takže neprajníci vatry máte smolu). Pri tejto príležitosti sa chcem mládežníkom poďakovať, že ich neodradila ani táto skutočnosť a večer 12. mája sa zúčastnili zapálenia vatry. Počasie síce opäť veľmi neprialo a fúkal silný vietor, nálada bola aj napriek tomu dobrá, hrala aj hudba z „reprákov“. Len zase účasť starších bola slabá, a potom sa to kritizuje...
Veľmi prospešnou akciou, do ktorej sa zapojili mnohí občania, bolo čistenie obce
pri príležitosti Dňa Zeme. V čase od 22. apríla do 30. apríla 2012 občania v spolupráci s aktivačnými pracovníkmi vyčistili obec - okolie Základnej školy, Materskej školy, školskej jedálne, cintorína, okolie Domu smútku, okolie autobusových zastávok, školskej záhrady, bane a v neposlednom rade osadu "Kopolt", kde z celej obce boli vyvezené 4 veľkokapacitné kontajnery. Tu sa chcem veľmi poďakovať spoločnosti Brantner Gemer, s.r.o., Rimavská Sobota, ktorá nám s touto akciou pomohla a viem, že nie je to jej jediná akcia, kde sa pri takýchto príležitostiach zúčastňuje. Patrí im za toto veľké ďakujeme.
Na tento deň si spomenuli aj žiaci z tunajšej Základnej školy a to priamo pobytom v prírode - smer Dolina, kde sa vybrali s odpadkovými vrecami, hrabličkami, aby vyčistili, upratali, vyzbierali odpadky, smeti, plasty, ktoré nechávajú tzv. turisti v lese. Mladší žiaci vyčistili nielen okolie školy, ale aj studničky v blízkosti obce - Biely potok, Lazy, Dolina.
Je nutné si uvedomiť, a to nielen v takýto deň, ale po celý rok, že sme všetci ľudia závislí na cenných daroch poskytovaných zemou (zem, voda a v neposlednej miere aj vzduch...). Je nutné si uvedomiť, že tieto zemské zdroje sú bohužiaľ vyčerpateľné, a preto je dôležité ich chrániť pre budúce generácie.
Ešte v marci (30.3.2012) starostka obce v spolupráci s miestnym odborom Matice slovenskej v Rožňavskom Bystrom pozvala členov MS do priestorov Obecnej knižnice v Rožňavskom Bystrom na
netradičnú spomienku na Pavla Emanuela Dobšinského pod názvom: "Zvyky a obyčaje na Gemeri".
Posledný marcový týždeň sa niesol v znamení slovenských knižníc, a práve preto sme chceli využiť aj spomienku na slovenského rozprávkara Pavla Emanuela Dobšinského. Prítomných privítala vedúca knižnice pani Marta Lajčáková, ktorá oboznámila o histórii, ale aj o súčasnosti knižnice. Síce konštatovala, že teraz je čitateľov omnoho menej ako keď začínala, ale každý piatok sa ich pár nájde a príde do knižnice.
Ako sami vidíte na fotkách, objavili sa aj práce našej pani Moniky Cmierovej - postavičky z rozprávok Janko Hraško, Ježibaba, princezná, ktoré vlastnoručne ušila. Potom z Obecnej knižnice sme prešli do školskej jedálne, kde sme nezáväzne v rozhovore prešli práve k slovenskému rozprávkarovi P. E. Dobšinskému, ktorý pôsobil aj v našej obci v rokoch 1855 - 1859 ako evanjelický farár a učiteľ. Precíznym plnením roly kazateľa získava si srdcia ľudu, vidiac jeho neutešené položenie, myslí na budúcnosť, najmä na deti. Presvedčí ľud o potrebe postaviť pre deti chrám vedomostí, pretože škola do tej doby v obci nemala vlastný stánok. Zámer sa podarilo uskutočniť ešte za jeho pôsobnosti, teda do roku 1859 školská budova bola postavená. Bola to škola evanjelická augsburského vyznania. Ľud ju postavil z vlastných prostriedkov. Bola pevne stavaná z kameňa, umiestnená v cirkevnej záhrade za kostolom. Takto sa základné vzdelanie stalo prístupnejším pre širšie vrstvy. Dobšinský počas pôsobenia v našej obci zbieral texty piesní, zaznamenával zvyky a obyčaje. Práve z tohto obdobia pochádza aj jeho prvý zväzok Slovenských povestí. V Bystrom mal na písanie dobré podmienky, ale hlavne zdroje. Tu uzreli svetlo sveta rozprávky Zakliata hora, Laktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, Radúz a Ľudmila, Hadogašpar, Dvanásti bratia a trinásta sestra. Sme hrdí na to, že časť z jeho rozprávok a povestí pochádza z ústneho podania našich predkov. Sú nám vzácne, blízke, je v nich kus bystranskej duše. A kus bystranskej duše je aj v diele: Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery. Keď si spomínate na činnosť našej DFS Bystränky, ich aktivity a ich program, napr. krstiny, ktoré mali zahrnuté v akcii "Stavanie májov" - práve toto sa dá porovnať s dielom tohto spisovateľa.
Želmíra Gonosová,
starostka obce
{gallery}obsah/bystre/matica/dobsinsky/2012{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.