Bystrom mali byť bohatšie o divadelné predstavenie a o vzájomné stretnutia sa ľudí.
S krásnym programom k nám pred začatím predstavenia zavítali koledníci Dobrej noviny zo širokej saleziánskej rodiny z Rožňavy. Slovom a piesňou voviedli všetkých prítomných do tajomstva narodenia Ježiša. Zároveň ich prítomnosť dala tomuto podujatiu aj pečať ekumenizmu, keď kresťania nehľadajú to, čo ich rozdeľuje, ale našli Toho, ktorý ich spája. Srdečné „ďakujeme“ posielame Saleziánom do Rožňavy.
Ale vráťme sa ešte trošku naspäť. Tuším na poslednom domácom futbalovom zápase sa mi od evanjelického kaplána v Rožňavskom Bystrom - Mgr. Jána Galla dostala do ruky malá pozvánočka na stretnutie. Účel stretnutia bol zahalený, malo to byť pre všetkých prekvapenie. Keďže sa „zvianocievalo“, tak som tušila o čo pôjde a potvrdili mi to aj šumy z okolia. Už sa presne nepamätám, koľkí sme sa prvýkrát stretli. Dôležitý bol súhlas všetkých prítomných, že sa chceme a budeme do Vianoc stretávať aj naďalej. V priebehu ďalších dvoch stretnutí sa vyprofilovala skupina ľudí, ktorí boli ochotní obetovať svoj čas, talent a um, aby tak ľuďom žijúcim v Rožňavskom Bystrom pomohli prežiť Vianoce hlbšie, dôstojnejšie a radostnejšie. Každé jedno spoločné stretnutie, či už na fare alebo na obecnom úrade, nás samých obohatilo výkladom a priblížením jednotlivých statí zo Svätého písma, vzájomným spoznávaním sa a humorom, ktorý bol pre nás akýmsi hnacím motorom J. Po čase sme začali tvoriť celok, ktorý mal 26.12.2010 o 16.00 v sále Kultúrneho domu v Rožňavskom Bystrom na chvíľu pootvoriť okienko medzi nebom a zemou a umožniť tak nahliadnuť divákom do anjelského sveta úvodným vstupom rozprávača takto:
„V anjelskom svete, tak ako v svete ľudskom, sú dni všedné, ale i sviatočné. Dni naplnené prácou i oddychom. Dni veselé i šťastné, no aj dni smutné, nečinné. A na niekoľko dní z ich života sa teraz spoločne pozrieme.“
Keďže traja mladí anjeli - Rafaela, Natanaela a Dominika pozabúdali, prečo sú vlastne stvorení, museli im ich starší kolegovia Gabriel a Michael pripomenúť ich poslanie v živote ľudí. Prvé poslanie „strážcu“ bolo priblížené cez udalosti v záhrade Eden, keď anjeli po vyhnaní Adama a Evy z raja majú strážiť Boží svet. Druhú úlohu „posla“ vyrozprával príbeh o Abrahámovi a Sáre, ako sa im zjavil anjel a zvestoval im potomstvo. Poslanie „vysloboditeľa“ sa sprítomnilo cez príbeh o prorokovi Danielovi, ktorý bol neoblomný vo svojej viere a odmietal sa klaňať iným Bohom. Radšej volil podstúpiť smrť, ako zradiť. Z pazúrov leva ho vyslobodili anjeli. V záverečnej scéne sa anjeli zjavili Márii a Jozefovi a zvestovali im narodenie Božieho syna – nádeje pre každého. Vrcholným poslaním anjela je teda úloha „zvestovateľa“. Tí odvážnejší herci zaujali publikum svojimi replikami zo života ľudí v obci, alebo pobavili prítomných dialógmi v nárečí. Tak, ako v reálnom živote aj v Anjelskom poslaní využil diabol každú svoju príležitosť v jednotlivých dejstvách, aby pokúšal ľudí a páchal zlo. Na záver však uznal svoju porážku a závidel anjelom, pretože zvestujú ľuďom tú najradostnejšiu správu o víťazstve Božieho Syna Ježiša. Kiežby aj v našich životoch počas dennodenných zápasov so zlom a s pokušením víťazila Láska, ktorá prišla na svet počas tichej noci v Betleheme. Pieseň Tichá noc spievali na záver predstavenia všetci ľudia dobrej vôle, herci aj diváci, veriaci aj neveriaci, malí aj veľkí.
Úžasný pocit, ktorý sa po predstavení usadil v srdci každého z nás, nás presvedčil o tom, že čas príprav nebol časom zbytočným. A čo by malo prísť teraz? Možno repríza v okolitých obciach, možno nové predstavenie, ale hlavne pokora, že všetko to, čo sa nám podarilo, bolo z Božej moci a pomoci. A položme Ježiškovi do jasličiek aj chyby, aj výpadky textu, aj veci, ktoré by sme druhýkrát možno urobili inak – lepšie.
Osoby a obsadenie:
Ten, kto zapálil iskru Anjelského poslania a udržal jeho plameň: Ján Gallo
Rozprávač: Paťka Šoltésová
Anjel Rafaela: Maťka Sirkovká (hosťovanie z Rožňavy)
Anjel Natanaela: Radka Kučerová
Anjel Dominika: Dominika Ďurská
Anjel Gabriel: Silvia Lengová
Anjel Michael: Ľubka Ďurská
Adam: Maťo Gonos
Eva: Janka Molčíková
Pokušiteľ: Mirka Macková
Abrahám: Tibko Gonos
Sára: Julka Koláriková
Satrap: Janko Gonos
Kráľ Dárius: Jarko Gonos
Daniel: Lucka Šimková
Lev: Peťo Bradáč (hosťovanie z Rožňavy)
Jozef: Tomáš Gonos
Alžbeta: Danka Compelová
Mária: Zuzka Rudnayová
Tajomný hlas za plentou: Robko Bezek
A všetci tí, ktorí akokoľvek prispeli a pomáhali počas nácvikov a predstavenia: Peťo Urban, Andrejka Rudnayová, Vierka Dobošová z Rakovnice, Miška Hlaváčová, Marek Šoltés.
Vďaka Ti Bože za ľudí, ktorí Ťa chceli takto osláviť, vďaka Ti aj za tých mnohých divákov, ktorí prišli na predstavenie a neváhali po dospievaní piesne vstať a tlieskať. Toto bol náš prvý standing ovation, ktorý Ti s láskou k Tvojim narodeninám venujeme.
Silvia Lengová
Foto: Marek Šoltés
FOTOGRAFIE Z PREDSTAVENIA ANJELSKÉ POSLANIE
{gallery}kultura/divadlo/anjel{/gallery}
FOTOGRAFIE ANTÓNIE HLAVÁČOVEJ
{gallery}kultura/divadlo/anjel/2{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 27 december 2010 15:00
Tichú noc spievali na záver predstavenia v Rožňavskom Bystrom všetci ľudia dobrej vôle, herci aj diváci Doporučený
Napísal(a) Silvia Lengová
Vianoce. Pre jedných sviatky pokoja, spolupatričnosti, lásky..., pre druhých oslava narodenia Ježiša Krista naplnená všetkým tým, čo k veľkolepej oslave najlepšieho priateľa patrí, teda čisté srdce, radosť, pokoj, spolupatričnosť, láska...
Rok čo rok, už viac ako 2000 rokov, človek oslavuje narodenie svojho spasiteľa. Príprava na takúto veľkú oslavu netrvá jeden, alebo dva dni. Pre kresťanov je prípravou obdobie adventu. Počas neho sme si mali pripraviť naše srdcia na sprítomnenie betlehemských udalostí, keď sa v noci, v chlade a v chudobe narodil Syn Boží. Štyri nedele sa míňali jedna za druhou a prišiel čas Vianoc. Čas, keď Vianoce v Rožňavskom
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.