Bystrom mali byť bohatšie o divadelné predstavenie a o vzájomné stretnutia sa ľudí.
S krásnym programom k nám pred začatím predstavenia zavítali koledníci Dobrej noviny zo širokej saleziánskej rodiny z Rožňavy. Slovom a piesňou voviedli všetkých prítomných do tajomstva narodenia Ježiša. Zároveň ich prítomnosť dala tomuto podujatiu aj pečať ekumenizmu, keď kresťania nehľadajú to, čo ich rozdeľuje, ale našli Toho, ktorý ich spája. Srdečné „ďakujeme“ posielame Saleziánom do Rožňavy.
Ale vráťme sa ešte trošku naspäť. Tuším na poslednom domácom futbalovom zápase sa mi od evanjelického kaplána v Rožňavskom Bystrom - Mgr. Jána Galla dostala do ruky malá pozvánočka na stretnutie. Účel stretnutia bol zahalený, malo to byť pre všetkých prekvapenie. Keďže sa „zvianocievalo“, tak som tušila o čo pôjde a potvrdili mi to aj šumy z okolia. Už sa presne nepamätám, koľkí sme sa prvýkrát stretli. Dôležitý bol súhlas všetkých prítomných, že sa chceme a budeme do Vianoc stretávať aj naďalej. V priebehu ďalších dvoch stretnutí sa vyprofilovala skupina ľudí, ktorí boli ochotní obetovať svoj čas, talent a um, aby tak ľuďom žijúcim v Rožňavskom Bystrom pomohli prežiť Vianoce hlbšie, dôstojnejšie a radostnejšie. Každé jedno spoločné stretnutie, či už na fare alebo na obecnom úrade, nás samých obohatilo výkladom a priblížením jednotlivých statí zo Svätého písma, vzájomným spoznávaním sa a humorom, ktorý bol pre nás akýmsi hnacím motorom J. Po čase sme začali tvoriť celok, ktorý mal 26.12.2010 o 16.00 v sále Kultúrneho domu v Rožňavskom Bystrom na chvíľu pootvoriť okienko medzi nebom a zemou a umožniť tak nahliadnuť divákom do anjelského sveta úvodným vstupom rozprávača takto:
„V anjelskom svete, tak ako v svete ľudskom, sú dni všedné, ale i sviatočné. Dni naplnené prácou i oddychom. Dni veselé i šťastné, no aj dni smutné, nečinné. A na niekoľko dní z ich života sa teraz spoločne pozrieme.“
Keďže traja mladí anjeli - Rafaela, Natanaela a Dominika pozabúdali, prečo sú vlastne stvorení, museli im ich starší kolegovia Gabriel a Michael pripomenúť ich poslanie v živote ľudí. Prvé poslanie „strážcu“ bolo priblížené cez udalosti v záhrade Eden, keď anjeli po vyhnaní Adama a Evy z raja majú strážiť Boží svet. Druhú úlohu „posla“ vyrozprával príbeh o Abrahámovi a Sáre, ako sa im zjavil anjel a zvestoval im potomstvo. Poslanie „vysloboditeľa“ sa sprítomnilo cez príbeh o prorokovi Danielovi, ktorý bol neoblomný vo svojej viere a odmietal sa klaňať iným Bohom. Radšej volil podstúpiť smrť, ako zradiť. Z pazúrov leva ho vyslobodili anjeli. V záverečnej scéne sa anjeli zjavili Márii a Jozefovi a zvestovali im narodenie Božieho syna – nádeje pre každého. Vrcholným poslaním anjela je teda úloha „zvestovateľa“. Tí odvážnejší herci zaujali publikum svojimi replikami zo života ľudí v obci, alebo pobavili prítomných dialógmi v nárečí. Tak, ako v reálnom živote aj v Anjelskom poslaní využil diabol každú svoju príležitosť v jednotlivých dejstvách, aby pokúšal ľudí a páchal zlo. Na záver však uznal svoju porážku a závidel anjelom, pretože zvestujú ľuďom tú najradostnejšiu správu o víťazstve Božieho Syna Ježiša. Kiežby aj v našich životoch počas dennodenných zápasov so zlom a s pokušením víťazila Láska, ktorá prišla na svet počas tichej noci v Betleheme. Pieseň Tichá noc spievali na záver predstavenia všetci ľudia dobrej vôle, herci aj diváci, veriaci aj neveriaci, malí aj veľkí.
Úžasný pocit, ktorý sa po predstavení usadil v srdci každého z nás, nás presvedčil o tom, že čas príprav nebol časom zbytočným. A čo by malo prísť teraz? Možno repríza v okolitých obciach, možno nové predstavenie, ale hlavne pokora, že všetko to, čo sa nám podarilo, bolo z Božej moci a pomoci. A položme Ježiškovi do jasličiek aj chyby, aj výpadky textu, aj veci, ktoré by sme druhýkrát možno urobili inak – lepšie.
Osoby a obsadenie:
Ten, kto zapálil iskru Anjelského poslania a udržal jeho plameň: Ján Gallo
Rozprávač: Paťka Šoltésová
Anjel Rafaela: Maťka Sirkovká (hosťovanie z Rožňavy)
Anjel Natanaela: Radka Kučerová
Anjel Dominika: Dominika Ďurská
Anjel Gabriel: Silvia Lengová
Anjel Michael: Ľubka Ďurská
Adam: Maťo Gonos
Eva: Janka Molčíková
Pokušiteľ: Mirka Macková
Abrahám: Tibko Gonos
Sára: Julka Koláriková
Satrap: Janko Gonos
Kráľ Dárius: Jarko Gonos
Daniel: Lucka Šimková
Lev: Peťo Bradáč (hosťovanie z Rožňavy)
Jozef: Tomáš Gonos
Alžbeta: Danka Compelová
Mária: Zuzka Rudnayová
Tajomný hlas za plentou: Robko Bezek
A všetci tí, ktorí akokoľvek prispeli a pomáhali počas nácvikov a predstavenia: Peťo Urban, Andrejka Rudnayová, Vierka Dobošová z Rakovnice, Miška Hlaváčová, Marek Šoltés.
Vďaka Ti Bože za ľudí, ktorí Ťa chceli takto osláviť, vďaka Ti aj za tých mnohých divákov, ktorí prišli na predstavenie a neváhali po dospievaní piesne vstať a tlieskať. Toto bol náš prvý standing ovation, ktorý Ti s láskou k Tvojim narodeninám venujeme.
Silvia Lengová
Foto: Marek Šoltés
FOTOGRAFIE Z PREDSTAVENIA ANJELSKÉ POSLANIE
{gallery}kultura/divadlo/anjel{/gallery}
FOTOGRAFIE ANTÓNIE HLAVÁČOVEJ
{gallery}kultura/divadlo/anjel/2{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 27 december 2010 15:00
Tichú noc spievali na záver predstavenia v Rožňavskom Bystrom všetci ľudia dobrej vôle, herci aj diváci Doporučený
Napísal(a) Silvia Lengová
Vianoce. Pre jedných sviatky pokoja, spolupatričnosti, lásky..., pre druhých oslava narodenia Ježiša Krista naplnená všetkým tým, čo k veľkolepej oslave najlepšieho priateľa patrí, teda čisté srdce, radosť, pokoj, spolupatričnosť, láska...
Rok čo rok, už viac ako 2000 rokov, človek oslavuje narodenie svojho spasiteľa. Príprava na takúto veľkú oslavu netrvá jeden, alebo dva dni. Pre kresťanov je prípravou obdobie adventu. Počas neho sme si mali pripraviť naše srdcia na sprítomnenie betlehemských udalostí, keď sa v noci, v chlade a v chudobe narodil Syn Boží. Štyri nedele sa míňali jedna za druhou a prišiel čas Vianoc. Čas, keď Vianoce v Rožňavskom
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.