Hudbe som sa začala venovať ako sedemročná, keď som nastúpila na Základnú umeleckú školu v Rožňave. Moji rodičia si nemysleli, že nejaký talent mám. No po pár vystúpeniach, kde som spievala ľudové piesne, moja vtedajšia pani učiteľka hudobnej výchovy Mgr. Ľubica Birková presvedčila rodičov, nech to predsa len skúsia a zapíšu ma do hudobnej školy. Nikdy svoje rozhodnutie neoľutovali. Moji rodičia sú pre mňa najväčšou podporou, stoja za mnou a pomáhajú mi s hocičím, do čoho sa pustím.
Kto sa podieľal na vašom vzdelaní?
- Začala som študovať spev pod vedením pani učiteľky Heleny Pál-Balážovej, DiS. art. a hru na klavíri pod vedením pani učiteľky Márie Senglerovej, DiS. art. Začiatky boli pre mňa síce ťažšie, no od chvíle, čo som tomu prišla „na kĺb“, som sa toho už nepustila. Mám osem rokov základného vzdelania a aj ďalšie štyri roky druhého stupňa.
Vaše nadanie sa bohato prejavilo na verejných vystúpeniach. Kde ste sa prezentovali?
- V rámci ZUŠ-ky som absolvovala niekoľko súťaží v klasickom speve. Napríklad niekoľko ročníkov celoslovenskej súťaže Petra Dvorského, alebo súťaže Moyzesov slávik, v ktorých som vždy obsadila popredné miesta. Popritom mi poskytovala ZUŠ-ka mnoho príležitostí vystupovať takmer neustále. Spievala som napríklad na mnohých oceneniach alebo odovzdávaní diplomov a iných podujatiach organizovaných mestom Rožňava, alebo na podujatiach iných inštitúcií, ktoré oslovili ZUŠ-ku o kultúrny program. Jeden z najväčších úspechov počas môjho pôsobenia v ZUŠ bola návšteva Prahy, kde som reprezentovala Slovensko na medzinárodnom koncerte V4. V neskorších ročníkoch som pôsobila v školskej kapele Piacere a začala som sa venovať aj modernej hudbe. Absolvovala som pár súťaží, ako napr. Zemplín Pop alebo Dobšinská nota.
Komu vďačíte za svoj úspech?
- K modernej hudbe ma počas celej základnej školy viedla už spomínaná Mgr. Ľubica Birková, ktorá mi umožňovala taktiež vystupovať v trošku inej hudobnej sfére. Bola pre mňa, i stále je, neustálou podporou. Preto ju považujem za svoju „hudobnú mamu“.
Čo nám prezradíte o vašich skladateľských krokoch?
-
-
-
-
- V štrnástich rokoch som začala skladať svoje prvé vlastné piesne. Neskôr som spojila svoje dva najobľúbenejšie koníčky, písanie a hudbu. Prvé muzikály boli odohrané doma ako bábkové divadlo s mojou sestrou. Neskôr som v šestnástich napísala anglický muzikál Johana z Arku, ktorý vyhral celoslovenskú súťaž Jazykový kvet. Nasledoval muzikál Zo srdca Uhorska, ktorý mal obrovský úspech v medzinárodnom projekte Erazmus+, neskôr sme ho hrali pred kaštieľom Betliar v spolupráci so SNM Betliar. Bolo to krásne podujatie, ktoré sa tešilo neočakávanému úspechu. Prišlo nás podporiť mnoho ľudí. Na svoje si prišli všetci, od maličkých detí až po najstarších priaznivcov.
-
-
-
Vaša hudobná kariéra začala stúpať a získavať množstvo fanúšikov. Ktorá činnosť bola odrazovým mostíkom?
- Minulý rok som zavŕšila svoje štúdium v ZUŠ súkromným koncertom, na ktorom sa zúčastnilo cez stodvadsať ľudí. Koncert sa konal na Radnici v Rožňave, prišlo ma podporiť množstvo mojich spolužiakov, mojich učiteľov, priateľov, kamarátov a rodičov mojich kamarátov. Pôvodne malo ísť o komorný koncert, nakoniec sa ale povedomie o pripravovanom koncerte rozšírilo a prísť na koncert chcelo veľa ľudí. S radosťou som všetkým rozposlala pozvánky a vznikla z toho jedna z najkrajších akcií, na akých som kedy hrala. Práve tento koncert bol pre mňa prelomový, pretože sa o moju tvorbu začalo zaujímať omnoho viac ľudí. Záznamy z tohto koncertu dnes využívame pri ďalšej tvorbe. Svoju hudbu pridávam na platformy ako je Youtube a Instagram, vďaka ktorým získavam čoraz viac priaznivcov.
Ako ste pripravovali váš prvý obdivuhodný videoklip?
- Videoklip sa natáčal v zasneženom Slovenskom raji, niekoľko záberov bolo z môjho súkromného koncertu. Natáčanie vonku bola naozaj výzva, podvečer už silno mrzlo, fúkal vietor a ku koncu natáčania som si necítila prsty na rukách a nohách. Ale napriek tomu to bola naozaj zábava. Veľmi som si to užila. O video sa postaral Lukáš Ďurán, ktorý prišiel s myšlienkou vytvoriť tento videoklip prvý. O zvukovú réžiu Petra Bangoová. Spolupráca s nimi je stále príjemná, hudobne si rozumieme a práve oni mi pomohli moju pieseň Bosá zvizualizovať.
Aké máte plány do budúcnosti?
- Sama som zvedavá, čo budúcnosť prinesie. Stále píšem nové piesne a púšťam sa do nových projektov. Nechajte sa prekvapiť. Svojimi piesňami a muzikálmi chcem osloviť čo najviac ľudí a vyčarovať im nimi na tvári úsmev. Chcela by som odísť na univerzitu do Bratislavy, kde si myslím, že hudobná scéna je predsa o trošku otvorenejšia. Uvidíme, možno sa na mňa šťastena usmeje, no hlavné je neprestať na sebe neustále pracovať.
Fotografie: archív M.G.
Za rozhovor ďakujú RON.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.