Hudbe som sa začala venovať ako sedemročná, keď som nastúpila na Základnú umeleckú školu v Rožňave. Moji rodičia si nemysleli, že nejaký talent mám. No po pár vystúpeniach, kde som spievala ľudové piesne, moja vtedajšia pani učiteľka hudobnej výchovy Mgr. Ľubica Birková presvedčila rodičov, nech to predsa len skúsia a zapíšu ma do hudobnej školy. Nikdy svoje rozhodnutie neoľutovali. Moji rodičia sú pre mňa najväčšou podporou, stoja za mnou a pomáhajú mi s hocičím, do čoho sa pustím.
Kto sa podieľal na vašom vzdelaní?
- Začala som študovať spev pod vedením pani učiteľky Heleny Pál-Balážovej, DiS. art. a hru na klavíri pod vedením pani učiteľky Márie Senglerovej, DiS. art. Začiatky boli pre mňa síce ťažšie, no od chvíle, čo som tomu prišla „na kĺb“, som sa toho už nepustila. Mám osem rokov základného vzdelania a aj ďalšie štyri roky druhého stupňa.
Vaše nadanie sa bohato prejavilo na verejných vystúpeniach. Kde ste sa prezentovali?
- V rámci ZUŠ-ky som absolvovala niekoľko súťaží v klasickom speve. Napríklad niekoľko ročníkov celoslovenskej súťaže Petra Dvorského, alebo súťaže Moyzesov slávik, v ktorých som vždy obsadila popredné miesta. Popritom mi poskytovala ZUŠ-ka mnoho príležitostí vystupovať takmer neustále. Spievala som napríklad na mnohých oceneniach alebo odovzdávaní diplomov a iných podujatiach organizovaných mestom Rožňava, alebo na podujatiach iných inštitúcií, ktoré oslovili ZUŠ-ku o kultúrny program. Jeden z najväčších úspechov počas môjho pôsobenia v ZUŠ bola návšteva Prahy, kde som reprezentovala Slovensko na medzinárodnom koncerte V4. V neskorších ročníkoch som pôsobila v školskej kapele Piacere a začala som sa venovať aj modernej hudbe. Absolvovala som pár súťaží, ako napr. Zemplín Pop alebo Dobšinská nota.
Komu vďačíte za svoj úspech?
- K modernej hudbe ma počas celej základnej školy viedla už spomínaná Mgr. Ľubica Birková, ktorá mi umožňovala taktiež vystupovať v trošku inej hudobnej sfére. Bola pre mňa, i stále je, neustálou podporou. Preto ju považujem za svoju „hudobnú mamu“.
Čo nám prezradíte o vašich skladateľských krokoch?
-
-
-
-
- V štrnástich rokoch som začala skladať svoje prvé vlastné piesne. Neskôr som spojila svoje dva najobľúbenejšie koníčky, písanie a hudbu. Prvé muzikály boli odohrané doma ako bábkové divadlo s mojou sestrou. Neskôr som v šestnástich napísala anglický muzikál Johana z Arku, ktorý vyhral celoslovenskú súťaž Jazykový kvet. Nasledoval muzikál Zo srdca Uhorska, ktorý mal obrovský úspech v medzinárodnom projekte Erazmus+, neskôr sme ho hrali pred kaštieľom Betliar v spolupráci so SNM Betliar. Bolo to krásne podujatie, ktoré sa tešilo neočakávanému úspechu. Prišlo nás podporiť mnoho ľudí. Na svoje si prišli všetci, od maličkých detí až po najstarších priaznivcov.
-
-
-
Vaša hudobná kariéra začala stúpať a získavať množstvo fanúšikov. Ktorá činnosť bola odrazovým mostíkom?
- Minulý rok som zavŕšila svoje štúdium v ZUŠ súkromným koncertom, na ktorom sa zúčastnilo cez stodvadsať ľudí. Koncert sa konal na Radnici v Rožňave, prišlo ma podporiť množstvo mojich spolužiakov, mojich učiteľov, priateľov, kamarátov a rodičov mojich kamarátov. Pôvodne malo ísť o komorný koncert, nakoniec sa ale povedomie o pripravovanom koncerte rozšírilo a prísť na koncert chcelo veľa ľudí. S radosťou som všetkým rozposlala pozvánky a vznikla z toho jedna z najkrajších akcií, na akých som kedy hrala. Práve tento koncert bol pre mňa prelomový, pretože sa o moju tvorbu začalo zaujímať omnoho viac ľudí. Záznamy z tohto koncertu dnes využívame pri ďalšej tvorbe. Svoju hudbu pridávam na platformy ako je Youtube a Instagram, vďaka ktorým získavam čoraz viac priaznivcov.
Ako ste pripravovali váš prvý obdivuhodný videoklip?
- Videoklip sa natáčal v zasneženom Slovenskom raji, niekoľko záberov bolo z môjho súkromného koncertu. Natáčanie vonku bola naozaj výzva, podvečer už silno mrzlo, fúkal vietor a ku koncu natáčania som si necítila prsty na rukách a nohách. Ale napriek tomu to bola naozaj zábava. Veľmi som si to užila. O video sa postaral Lukáš Ďurán, ktorý prišiel s myšlienkou vytvoriť tento videoklip prvý. O zvukovú réžiu Petra Bangoová. Spolupráca s nimi je stále príjemná, hudobne si rozumieme a práve oni mi pomohli moju pieseň Bosá zvizualizovať.
Aké máte plány do budúcnosti?
- Sama som zvedavá, čo budúcnosť prinesie. Stále píšem nové piesne a púšťam sa do nových projektov. Nechajte sa prekvapiť. Svojimi piesňami a muzikálmi chcem osloviť čo najviac ľudí a vyčarovať im nimi na tvári úsmev. Chcela by som odísť na univerzitu do Bratislavy, kde si myslím, že hudobná scéna je predsa o trošku otvorenejšia. Uvidíme, možno sa na mňa šťastena usmeje, no hlavné je neprestať na sebe neustále pracovať.
Fotografie: archív M.G.
Za rozhovor ďakujú RON.




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.