Keďže obec mala aj svojich futbalistov, ktorí hrali futbalové zápasy s okolitými obcami, pani Mišurdová sa objavovala na nich takmer vždy. Ja si ju pamätám už ako žiak Národnej školy v Rožňavskom Bystrom a potom aj neskoršie, keď som dospel a hral futbal za bystränský klub. Naša doktorka, ako ju jej spoluobčania oslovovali, bola známa okrem iného i tým, že vždy mala so sebou na pleci zavesenú brašnu Červeného kríža. Keď bolo treba, poskytla s jej využitím aspoň prvú pomoc, či malé ošetrenie postihnutému.
Po niekoľkých rokoch činnosti redaktora v Rožňave som zmenil bydlisko i pracovisko a o pani Mišurdovej som stratil všetky informácie. Nahradil mi ich, aspoň čiastočne, spomínaný článok o jej vysokom vyznamenaní. Článok je vhodné spomenúť aj teraz, keď si v Rakovnici niekoľkí občania zaumienili využiť tento nevšedný príklad pani Mišurdovej aj niekoľko rokov od jej smrti tak, aby aj súčasníkom i ďalším generáciám túto nevšednú ženu pripomínala pamätná tabuľa. Tabuľu v Rakovnici odhalia na stene Denného stacionára v týždni, keď si pripomenieme 77. výročie Slovenského národného povstania. Veď udalosť za ktorú obdržala pani Helena Mišurdová striebornú medailu sa viaže práve na SNP. Aby som však neodďaľoval obsah článku, tak ho uvádzam v plnom znení:
R a k o v n i c a (gr) – Na VI. Celoslovenskom zjazde Čs. Červeného kríža odovzdali Helene MIŠURDOVEJ z Rakovnice za oddanosť a obetavosť, ktorú prejavila v druhej svetovej vojne, medailu F. Nightingalovej. Týmto vysokým medzinárodným vyznamenaním sa v našej republike môže pochváliť len niekoľko občanov. Helena Mišurdová ju obdržala za ošetrovanie a prechovávanie dvoch anglických letcov z lietadla, ktoré sa za Slovenského národného povstania zrútilo pri Gemerskej Polome. Okrem toho je od vojny dobrovoľnou zdravotnou sestrou ČSČK a za rok ošetrí v Rakovnici okolo 300 občanov, pričom sú s jej prácou spokojní aj lekári.
Pripomeňme si, že Helena Mišurdová sa narodila 1. septembra 1920 v obci Rakovnica. Zomrela vo svojej rodnej obci 30. januára 1990. Spolu so svojím manželom Michalom vychovali dcéru Zuzanu. Po ukončení školy pracovala v oblasti poľnohospodárstva. Po absolvovaní sanitárskeho kurzu jej bol v roku 1937 udelený diplom dobrovoľnej sanitárky. Počas svojho života pôsobila ako aktívna funkcionárka a dobrovoľníčka ČSČK. Počas 2. svetovej vojny pracovala vo viacerých nemocniciach, kde sa ako dobrovoľná zdravotná sestra starala o ranených partizánov.
Bližšie sa o skutkoch Heleny Mišurdovej dozviete na podujatí v rámci osláv 77. výročia SNP 29. augusta 2021 v Rakovnici – popoludní o 14-ej hodine v obecnom parku pri kladení vencov k pomníku a od 15-ej hodiny v kultúrnom dome pri udelení Ceny obce Helene Mišurdovej, in memoriam, za účasti predstaviteľov obce a jej vnučky MUDr. H. Potockej, tiež v prednáške PhDr. Mareka Koltáša, PhD. pri príležitosti stého výročia narodenia a 30. výročia úmrtia Heleny Mišurdovej.
Ondrej Doboš
Foto: archív H. P.
Kto bola Florence Nigtingaleová?
Florence Nightingale sa narodila 12. mája 1820 v Taliansku. Zomrela 12. augusta 1910 v Anglicku. Spomína sa predovšetkým ako priekopníčka v ošetrovateľstve a reformátorka sanitárnych metód. Nightingaleová väčšinu svojich deväťdesiatich rokov presadzovala reformu britského vojenského systému zdravotnej starostlivosti, a tým si povolanie sestry začalo získavať rešpekt, ktorý si zaslúžilo.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.