Napriek tomu, že prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1416, odborníkom – historikom, historikom umenia a reštaurátorom sa podarilo zistiť, že kostolík má za sebou takmer osem storočí trvajúcu históriu. Vznikol v prvej polovici 13. storočia, v období vlády panovníkov z rodu Arpádovcov. Postavili ho v chotári obce, ktorá tvorila niekdajšiu (pravdepodobne pôvodnú) osadu nad Rakovnicou ako malý, kamenný kostolík so svätyňou štvorcového pôdorysu. Kostolík sa vyznačuje pomerne jednoduchou vonkajšou, i vnútornou architektúrou. Kým svätyňa disponuje valenou klenbou, loď zastropuje rovný doskový strop a na osvetlenie interiéru slúžia tri vysokopostavené okná so štrbinovými výrezmi. Do kostola sa pôvodne vstupovalo bočným vstupom zo severnej strany lode. Aj túto pamiatku poznačili rôzne nešťastia. V roku 1658 bol kostol poškodený požiarom, ale na konci 17. storočia ho opravili. V tom období sem umiestnili nový, dodnes zachovaný oltár a fasády kostola nechali vyzdobiť maľbami s rastlinnými a figurálnymi motívmi a nárožným kvádrovaním. Drevená tribúna, ktorá bola pôvodne na západnom konci lode, už nebola obnovená.
Doposiaľ chýbajúce údaje o histórii kostola dopĺňa Historia domus – kronika, ktorú si viedli pátri Spoločnosti Ježišovej, pôsobiacej v Rožňave od roku 1656. Táto vzácna kronika odkrýva pre súčasníka množstvo zaujímavých informácií o pôsobení pátrov jezuitov v Rožňave, o ich bohatom misijnom živote, o stavebných aktivitách, ktoré významnou mierou poznačili vzhľad rožňavského námestia. Za rovnako cenné však môžeme považovať aj správy o činnosti náboženských kongregácií – bratstiev. V Rožňave to bolo Združenie Kristovej agónie, ktoré iniciovalo a po tri storočia praktizovalo procesie ku dnes už zaniknutým kaplnkám, ukrytým v lesoch Slovenského rudohoria.
V jezuitskej kronike sa ďalej dočítame, že okrem duchovnej správy Kaplnky Sv. kríža vo vtedajšom rožňavskom farskom kostole (neskoršej katedrále Nanebovzatia Panny Márie), sa starali aj o kaplnky sv. Anny a Navštívenia Panny Márie v lesoch nad Betliarom, ako aj o kaplnku sv. Márie Magdalény v Rakovnici. O nej sa jezuitskí kronikári prvýkrát zmienili v roku 1690 a podľa záznamov mala byť dlhé roky v opatere Spoločnosti Ježišovej, až ju koncom 17. storočia (okolo roku 1682 – pozn. autorky), postihlo plienenie povstalcov Imricha Thökölyho (Tököliho). Po tom, ako stála osem rokov poškodená, takmer v dezolátnom stave, podarilo sa ju za účinnej pomoci kardinála a uhorského prímasa Leopolda Kolonicha (Koloniča), ako aj za veľkej pomoci ľudí opraviť. K takejto zomknutosti a zapálenosti ľudí určite prispel aj miestny prameň, ktorý navštevovali obyvatelia blízkeho i vzdialenejšieho okolia, aby si z neho načreli liečivú vodu. Posviacka prameňa sa konala v roku 1698 a v tom istom roku pisateľ kroniky označil toto miesto za universalis devotionis loco, teda za miesto všeobecnej úcty. Listujúc v dvojzväzkovej kronike sa až do jej posledných záznamov dočítame o pravidelnej – každoročnej púti ku kostolu v deň sviatku patrónky kostola, sv. Márie Magdalény.
Pobožnosti trvali až do oficiálneho zrušenia jezuitskej rehole v roku 1773 a pokračovali aj ďalej, keďže za pútnické miesto bolo vyhlásené bulou pápeža Pia VI. z 22. mája 1796, v období pôsobenia rožňavského biskupa Antona Andrássyho.
Keďže pôvodný kostolík svojou kapacitou prestal vyhovovať narastajúcemu záujmu pútnikov, rozšírili ho o otvorenú predsieň. V roku 1970 nahradila pôvodnú šindľovú krytinu plechová strecha.
V ďalšej – novodobej kronike tohto kostolíka by mohla pokračovať tá najpovolanejšia, pani Leštáková, ktorá 50 rokov vykonávala poslanie kostolníčky, kedy sväté omše celebrovali správcovia rožňavskej farnosti, alebo ich kapláni.
Tohtoročná púť ku kostolu sv. Márie Magdalény bola výnimočná tým, že ju prvýkrát celebroval rožňavský diecézny biskup, Mons. Stanislav Stolárik. Vo svojej homílii priblížil život patrónky kostola, sv. Márie Magdalény, s posolstvom o nasledovaní Krista v pokání a pokore. Pri príležitosti 1. svetového dňa starých rodičov a seniorov osobitne vyzdvihol ich nezastupiteľnú úlohu pri zapaľovaní a odovzdávaní iskierok viery pre budúce generácie.
Na základe webstránok: apsida.sk, OZ Gotická cesta a archívnych dokumentov Archívu Biskupského úradu v Rožňave a Knižnice Univerzity Eötvösa Lóránda v Budapešti spracovala:
Mgr. Silvia Lörinčíková, PhD., archív a knižnica BÚ v Rožňave
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.