Napriek tomu, že prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1416, odborníkom – historikom, historikom umenia a reštaurátorom sa podarilo zistiť, že kostolík má za sebou takmer osem storočí trvajúcu históriu. Vznikol v prvej polovici 13. storočia, v období vlády panovníkov z rodu Arpádovcov. Postavili ho v chotári obce, ktorá tvorila niekdajšiu (pravdepodobne pôvodnú) osadu nad Rakovnicou ako malý, kamenný kostolík so svätyňou štvorcového pôdorysu. Kostolík sa vyznačuje pomerne jednoduchou vonkajšou, i vnútornou architektúrou. Kým svätyňa disponuje valenou klenbou, loď zastropuje rovný doskový strop a na osvetlenie interiéru slúžia tri vysokopostavené okná so štrbinovými výrezmi. Do kostola sa pôvodne vstupovalo bočným vstupom zo severnej strany lode. Aj túto pamiatku poznačili rôzne nešťastia. V roku 1658 bol kostol poškodený požiarom, ale na konci 17. storočia ho opravili. V tom období sem umiestnili nový, dodnes zachovaný oltár a fasády kostola nechali vyzdobiť maľbami s rastlinnými a figurálnymi motívmi a nárožným kvádrovaním. Drevená tribúna, ktorá bola pôvodne na západnom konci lode, už nebola obnovená.
Doposiaľ chýbajúce údaje o histórii kostola dopĺňa Historia domus – kronika, ktorú si viedli pátri Spoločnosti Ježišovej, pôsobiacej v Rožňave od roku 1656. Táto vzácna kronika odkrýva pre súčasníka množstvo zaujímavých informácií o pôsobení pátrov jezuitov v Rožňave, o ich bohatom misijnom živote, o stavebných aktivitách, ktoré významnou mierou poznačili vzhľad rožňavského námestia. Za rovnako cenné však môžeme považovať aj správy o činnosti náboženských kongregácií – bratstiev. V Rožňave to bolo Združenie Kristovej agónie, ktoré iniciovalo a po tri storočia praktizovalo procesie ku dnes už zaniknutým kaplnkám, ukrytým v lesoch Slovenského rudohoria.
V jezuitskej kronike sa ďalej dočítame, že okrem duchovnej správy Kaplnky Sv. kríža vo vtedajšom rožňavskom farskom kostole (neskoršej katedrále Nanebovzatia Panny Márie), sa starali aj o kaplnky sv. Anny a Navštívenia Panny Márie v lesoch nad Betliarom, ako aj o kaplnku sv. Márie Magdalény v Rakovnici. O nej sa jezuitskí kronikári prvýkrát zmienili v roku 1690 a podľa záznamov mala byť dlhé roky v opatere Spoločnosti Ježišovej, až ju koncom 17. storočia (okolo roku 1682 – pozn. autorky), postihlo plienenie povstalcov Imricha Thökölyho (Tököliho). Po tom, ako stála osem rokov poškodená, takmer v dezolátnom stave, podarilo sa ju za účinnej pomoci kardinála a uhorského prímasa Leopolda Kolonicha (Koloniča), ako aj za veľkej pomoci ľudí opraviť. K takejto zomknutosti a zapálenosti ľudí určite prispel aj miestny prameň, ktorý navštevovali obyvatelia blízkeho i vzdialenejšieho okolia, aby si z neho načreli liečivú vodu. Posviacka prameňa sa konala v roku 1698 a v tom istom roku pisateľ kroniky označil toto miesto za universalis devotionis loco, teda za miesto všeobecnej úcty. Listujúc v dvojzväzkovej kronike sa až do jej posledných záznamov dočítame o pravidelnej – každoročnej púti ku kostolu v deň sviatku patrónky kostola, sv. Márie Magdalény.
Pobožnosti trvali až do oficiálneho zrušenia jezuitskej rehole v roku 1773 a pokračovali aj ďalej, keďže za pútnické miesto bolo vyhlásené bulou pápeža Pia VI. z 22. mája 1796, v období pôsobenia rožňavského biskupa Antona Andrássyho.
Keďže pôvodný kostolík svojou kapacitou prestal vyhovovať narastajúcemu záujmu pútnikov, rozšírili ho o otvorenú predsieň. V roku 1970 nahradila pôvodnú šindľovú krytinu plechová strecha.
V ďalšej – novodobej kronike tohto kostolíka by mohla pokračovať tá najpovolanejšia, pani Leštáková, ktorá 50 rokov vykonávala poslanie kostolníčky, kedy sväté omše celebrovali správcovia rožňavskej farnosti, alebo ich kapláni.
Tohtoročná púť ku kostolu sv. Márie Magdalény bola výnimočná tým, že ju prvýkrát celebroval rožňavský diecézny biskup, Mons. Stanislav Stolárik. Vo svojej homílii priblížil život patrónky kostola, sv. Márie Magdalény, s posolstvom o nasledovaní Krista v pokání a pokore. Pri príležitosti 1. svetového dňa starých rodičov a seniorov osobitne vyzdvihol ich nezastupiteľnú úlohu pri zapaľovaní a odovzdávaní iskierok viery pre budúce generácie.
Na základe webstránok: apsida.sk, OZ Gotická cesta a archívnych dokumentov Archívu Biskupského úradu v Rožňave a Knižnice Univerzity Eötvösa Lóránda v Budapešti spracovala:
Mgr. Silvia Lörinčíková, PhD., archív a knižnica BÚ v Rožňave
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).