a prijímateľom nenávratnej finančnej pomoci mohli byť iba vodárenské spoločnosti. Z toho dôvodu bola nedokončená časť stavby postúpená na dokončenie Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti ako budúcemu prevádzkovateľovi, pretože to bol jediný spôsob, ako získať finančné prostriedky na dokončenie stavby. Po prepracovaní a aktualizácii projektovej dokumentácie bola v roku 2008 podaná žiadosť na Ministerstvo životného prostredia SR a po niekoľkonásobnom doplňovaní príloh bol na jar 2010 projekt schválený vo výške takmer 1milión 700 tisíc €. To je suma potrebná na dokončenie spoločného vodovodu a miestnych rozvodov v našej obci. Začiatkom mesiaca október sa uskutočnilo odovzdanie staveniska dodávateľovi stavby. Stavba by mala byť dokončená v nasledujúcich 18 mesiacoch, približne koncom roku 2011. Týmto sa ukončí jedna dlhá etapa výstavby skupinového vodovodu, stavby, ktorá ukázala, že stavby takého veľkého rozsahu sa môžu začať realizovať iba vtedy, ak budú zabezpečené nielen po technickej stránke, ale hlavne po stránke finančnej, teda ak bude zabezpečené financovanie stavby v celom rozsahu. Ukončením výstavby vodovodu sa zároveň vytvoria podmienky na ďalšie projekty ako je kanalizácia a čistička odpadových vôd a rekonštrukcia miestnych komunikácií a úpravy verejných priestranstiev.
Aj keď vyššie spomenuté projekty sú pre ďalší rozvoj obce najdôležitejšie, podmienky čerpania eurofondov sú nastavené tak, že každá obec ich nie vždy vie využiť na to, čo je najpotrebnejšie. Tak aj naša obec využila možnosť v rámci programu rozvoja vidieka zrekonštruovať budovu kultúrneho domu a obecného úradu. Projekt v celkovej výške 198 tisíc € bol úspešný a rekonštrukcia bude realizovaná v tomto roku.
V tomto volebnom období bol vypracovaný a obecným zastupiteľstvom schválený Územný plán Obce Rakovnica, ako základný dokument územného rozvoja obce a Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja Obce Rakovnica. Tieto dokumenty definujú reálny stav rozvoja obce a určujú výhľad a trendy všestranného rozvoja obce na najbližšie obdobie v nadväznosti na okolité obce, združenia obcí, ktorých je naša obec členom i v nadväznosti na rozvoj Košického samosprávneho kraja.
Súčasťou rozvoja obce sú nielen projekty veľkého rozsahu, ale aj projekty menších rozpočtových nákladov. Jedným z nich bolo zavedenie vysokorýchlostného internetového pripojenia v obci, ktoré v súčasnosti využíva takmer polovica domácností.
Taktiež bola zrealizovaná výmena svietidiel verejného osvetlenia, ktorá bola vykonaná v dvoch etapách a znamenala zníženie nákladov na spotrebu elektrickej energie o 50%.
Rovnakým spôsobom, na etapy, bola vykonaná aj rekonštrukcia obecného klubu. Boli vymenené drevené okná a dvere za plastové, obnovené odkvapové žľaby, vykonané odvodnenie múrov v prízemí budovy, splynofikovaná kuchyňa a uskutočnila sa výmena akumulačných kachlí za priamo výhrevné vykurovacie telesá, upravené okolie, obnovené autobusové zastávky.
Bol podaný aj projekt na rekonštrukciu miestneho rozhlasu, ale z dôvodu presmerovania finančných prostriedkov z Ministerstva financií SR na pomoc obciam poškodených povodňami, neboli na tieto účely vyčlenené ďalšie peniaze. Žiadosť je možné po aktualizácii projektu podať na MF SR na budúci rok.
Vážení spoluobčania,
končí sa volebné obdobie, končí sa moje pôsobenie vo funkcii starostu obce. Chcem sa preto poďakovať všetkým vám, spoluobčanom, poslancom, členom komisií, spolupracovníkom, ktorí ste akýmkoľvek spôsobom priložili ruku k dielu, ktoré sme počas uplynulých osem rokov spoločne budovali a šírili tak dobré meno našej obce.
Skúsenosti uplynulých rokov ukazujú, že podmienkou rozvoja obce sú dostatočné finančné zdroje. Keďže vlastné prostriedky obce na rozvoj nestačia, hlavnou úlohou vedenia obce, teda starostu a poslancov OZ, je zabezpečiť financovanie rozvojových projektov z iných zdrojov. Blížia sa komunálne voľby. Kandidáti na starostu obce a poslancov obecného zastupiteľstva v predvolebnej kampani zverejnia svoje predstavy a plány, ako by chceli vo vedení obce pokračovať ďalej. V minulom čísle RON bol pod názvom „Čo občania potrebujú, očakávajú“ uverejnený článok plný nápadov občanov, čo by sa mohlo a malo v obci realizovať. Je to takmer hotový volebný program, treba z neho odložiť stranou abstraktné a v podmienkach našej obce momentálne nerealizovateľné zámery a ostávajúce zoradiť podľa reálnych vecných a časových kritérií. A povedať občanom to podstatné, ako a odkiaľ na to získať zdroje. Verím, že z kandidátov na starostu obce bude najúspešnejší ten, ktorý dokáže presvedčiť občanov-voličov, že vie odkiaľ a akým spôsobom zabezpečí zdroje na ďalší rozvoj obce. K tomu potrebuje, okrem všeobecného rozhľadu, vzdelanie, skúsenosti v riadení, rozvážnosť v rozhodovaní, ale aj podporu spoluobčanov, nás všetkých, ktorým záleží na Rakovnici a jej ďalšom rozvoji.
Ing. Ondrej Lorko
starosta obce Rakovnica
{jcomments on}
Hodnotenie uplynulého volebného obdobia starostom obce Rakovnica Ing. Ondrejom Lorkom Doporučený
Napísal(a) Ing. Ondrej Lorko
Volebné obdobie samosprávy 2006 - 2010 v našej obci Rakovnica sa o niekoľko týždňov skončí. Uplynulé štyri roky boli z pohľadu napĺňania predstáv občanov rôznorodé. Hlavnou úlohou samosprávy, tak ako už niekoľko volebných období predtým, bola dostavba skupinového vodovodu. Za roky 2006 až 2008 sa nám podarilo z Envirofondu MŽP SR získať na túto stavbu spolu a preinvestovať 8 miliónov korún. Okrem toho sme žiadali na dokončenie tejto stavby ďalších 42 miliónov Sk. Rozhodnutie ministra životného prostredia SR László Miklósa z júna 2006 o pridelení nenávratného finančného príspevku nový minister spolu s ďalšími projektmi v zásobníku uznesením jednoducho zrušil. Zároveň sa zmenili podmienky čerpania finančných prostriedkov z EU
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.