Ing. Martin Genči, mladý občan Rakovnice, absolvent Technickej univerzity v Košiciach, sa orientuje na rozvíjanie vedomostí z oblasti počítačových sietí. V súčasnosti pracuje v priemysle informačných technológií. Okrem práce sa venuje rozličným športovým aktivitám a stavbe modelov z papiera alebo plastu. Nás upútalo jeho rozhodnutie zúčastňovať sa na vytrvalostných behoch. Zaujímalo nás, ako sa k tomu prepracoval.niekoľkých mesiacov striedal pravidelný bežecký tréning s cyklistikou.
+ Ktoré podujatia ste absolvovali a s akým výsledkom? K čomu Vás to motivovalo?
- Doteraz som sa zúčastnil Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach dvakrát – dňa 2.10.2011 na minimaratóne a dňa 7.10.2012 na štafete, pričom v roku 2013 som bol prihlásený na polmaratón Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, avšak krátko pred štartom som si zranil členok a nemohol som sa zúčastniť samotného štartu. Čo sa týka výsledkov, pri štafete sme skončili ako družstvo na 74. mieste. A hlavnou motiváciu bolo byť súčasťou bežcov z celého sveta, nie len organizátorom, ako tomu bolo niekoľko rokov predtým.
+ Paralelne sa aktívne zúčastňujete aj iných športových aktivít. Čo medzi nimi u Vás dominuje?
- Hlavnou športovou aktivitou, ktorej venujem najviac času, energie a s tým súvisiacimi financiami, je cyklistika. Dôvodom je najmä to, že za relatívne krátky čas sa dokážem presunúť na veľké vzdialenosti a tiež na miesta, ktoré sú dosť aj viac odľahlé a bežne neprístupné automobilom. Poriadnu dávku adrenalínu som mal počas letu v špeciálnom športovom lietadle, kde som pocítil poriadne preťaženie organizmu, krkolomné otočky, let dole hlavou a ďalšie špeciálne letecké akrobacie. Bol to mimoriadne silný zážitok, ktorému sa vyrovnal snáď už len tandemový zoskok padákom z výšky viac ako 4000 metrov, ktorý by som si taktiež rád ešte zopakoval. Ďalší nezabudnuteľný zážitok sme s partiou prežívali pri nočnom výstupe na Kráľovu hoľu, pretože sme sa dozvedeli, že v tejto oblasti sa hojne vyskytuje medveď hnedý a podľa každoročných správ sa s ním stretne niekoľko turistov, čo môže byť veľmi nepríjemné.
+ Máte svoj vzor?
- Žiaden vzor vo svojom živote nemám. Venujem sa všetkým činnostiam len preto, že ma bavia a pomáhajú mi prečistiť si hlavu od práce alebo od celkového stresu, ktorý v dnešnej dobe asi trápi väčšinu ľudí.
+ Čo je Vaším cieľom, métou?
- Ako som už spomínal, v roku 2013 som musel na poslednú chvíľu presunúť svoj štart na Medzinárodnom maratóne mieru kvôli zraneniu, takže mojím cieľom je zúčastniť sa v nastávajúcom roku a zabehnúť polmaratón Medzinárodného maratónu mieru v roku 2014 v čase lepšom ako hodina 45 minút.
+ Na ktorú akciu najradšej spomínate?
- Najradšej spomínam na akciu, ktorá však nemá nič spoločné s behom. Vlani na začiatku leta som sa zúčastnil časti Púte Svätého Jakuba v Španielsku (známa aj ako Trasa pútnikov do Santiago de Compostela), kde som prešiel pešo v priebehu jedného týždňa 160 km (celková trasa má 860 km, avšak z časových dôvodov nebolo možné absolvovať ju celú), pričom som stretol ľudí z celého sveta, počnúc Českom a Maďarskom, končiac krajinami, ako Severná Kórea alebo Nový Zéland. Bola to veľmi náročná, avšak zaujímavá akcia a niekedy v budúcnosti mám v pláne absolvovať celú trasu púte.
+ Zmenil sa Váš životný štýl, zdravotný stav pri vyššej športovej záťaži?
- Môj životný štýl sa rozhodne zmenil. Zlepšilo sa mi stravovanie a zlepšili sa mi aj návyky, takže po príchode z práce nesadnem automaticky za počítač ako pred pár rokmi, ale chodím von a využívam voľný čas, ktorý mám. A musím potvrdiť, že zdravotný stav sa mi tiež zlepšil. Cítim sa lepšie a tiež som odolnejší voči vonkajším vplyvom.
+ Čo odkážete rovesníkom, mládeži vo vzťahu k aktívnemu športu?
- Najdôležitejšie je rozhodnúť sa pre niektorý šport a aby to bolo z vlastného vnútra. Pokiaľ je motivácia vonkajšia, nebude to mať želaný efekt, pretože bez potešenia, ktoré nám daná aktivita prinesie, je to skôr trest. A začať sa dá aj maličkosťami, ktoré si vlastne niekedy neuvedomujeme. Napríklad: Ak je príležitosť chodiť pešo, namiesto automobilu, tak to využiť, alebo využívať namiesto výťahov schody. Nie je to nič veľké, ale aj to sa počíta. Ako som už spomenul, treba sa venovať športu, ktorý nás baví a máme z neho radosť
Za rozhovor ďakujeme.
Dr. J. Sabo
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.