zriedka chodilo oddychovať, odreagovať a nadýchať sa lepšieho ostrejšieho vzduchu, ale sa chodilo tam robiť. V roku 1934 naši predkovia odkúpili z veľkostatku Brzotínskeho spolu s predkami obce Kőreš (terajšia Kružná) cca asi 300 ha lúk, lesa a vtedy aj ornej pôdy. Rekenčanom pripadla polovica, t. j. 150 ha. Na výlety Hvara sa využívala len pre školské deti pred prázdninami na koncoročné výlety v mesiaci jún. Chodilo sa výlučne peši. Vývozy sa uskutočňovali len po roku 1960 a to na motorkách, neskôr na traktoroch Zetor super – 50, na pásovom traktore DT – 54, a cca od roku 1970 začalo sa jazdiť na nákladných terénnych autách V3S, T111 a osobných Gaz 69 a Aro. Už to nebola pešia turistika, ale mototuristika. Rekeni (Rakovnici) pripadli lúky s nasledovným názvom:
Kosné lúky: Bujáková (tam sa kosilo pre obecného býka), Pri Jeklu: (Gašparova) tam v minulosti sa aj sialo žito, Pri Studni: Bola to malá plocha v strede so studňou. Voda bola zo snehu a dažďa. V lete vyschla. Mlynárocká: Je to lúka severne od Vlčieho (farkaš) bercu. Jesenskyová: Malá lúka medzi Mlynárockou a Čékušovou, Čékušová: Je to veľká parcela asi s 5 závrtmi, Michalovecká: Južne od Čékušovej, Rechtorová jamka: Malá lúka medzi lesom, Brezina: Lúka o rozlohe cca 1,5 ha ešte na južnejšej strane s malým nestálym prameňom (v lete vyschol), Lápa: Je to hraničná lúka s Kružňanským chotárom.
Na kosných lúkach, na spomínaných lokalitách, sa nazbierali desiatky, ba stovky vozov sena. Jedna časť sena sa v lete zvozila do dediny a jedna časť sa skladala do kôp. Kopa, to bola stoh s kruhovým základom v strede s kolíkom. Seno z kôp sa vozilo v zime na saniach, alebo tzv. vlašuhách. V roku 1944 nemeckí vojaci pobrali a zvozili seno na vozoch ťahaných tzv. štajerskými koňmi.
Už ako som skôr opísal, na Planinu sa chodilo zásadne peši. Na občerstvenie od smädu sa nosila voda z domu a z u Gonosa studni, alebo zo studničiek: na Kopanu, zo Studni, z Petermanovej doliny, z Lősegu (stretný uhol – Kružňanský chotár) zo Šinárovej doliny, z Bučiny, z Lazoch, alebo z Bystrianskej studni, (ktorá je najvyššie vyvierajúci prameň pod Plešiveckou planinou).
Z dediny sa chodilo cez Zachráskou – Veršinok - Kopan - Póšovu – Riganovský otrován – Lőseg – na Strosík (tam sa tradovalo, že z brala sa zabil u Kochana kôň – žriebä - táto cesta vyústila na Kéreckej jamke). Touto trasou sa chodilo peši, alebo s prázdnymi vozmi – rebriňákmi. Z tejto cesty v Pošovej odbočovala aj cesta západným smerom, tzv. bočná, ktorá sa spojila s cestou vychádzajúcou zo studne a na Planinu vyústila na Bujakovú lúku. Ďalšou cestou bola cez studňu na capáš, alebo Šinárovou dolinou cez Lackou laz a capáš.
Veľmi obtiažne sa chodilo cez Šinárovú dolinu, potom cez Blatnú dolinku v Bučine (tam je stály prameň) a tiež vyústi na capáš a na severnú stranu planiny na lúku (odtiaľ je pekný výhľad na štíty Vysokých Tatier).
Ďalšia možnosť výstupu je cez Šinárovu dolinu v Bučine, zvážnicou smerom na západ, kde sa dá dostať aj cez horu a potom pokračovať cez Bystriansku studňu. Tu sa dá vyjsť aj na planinu, alebo miernejším stúpaním napojiť sa na zvážnicu z Honiec, ktorá vyúsťuje na planinu východne od Gerlašských skál.
Najvyšší bod Plešiveckej planiny je Štít 851 m (Berc), ktorý sa nachádza južne od Gerlašských skál. Na južnej polovici planiny sú Ostré vŕšky, dnes už zalesnené. V minulosti bol zalesnený len západný (tam bola strážna búdka maďarských vojakov za II. svetovej vojny). Okolo búdky bola vykopaná priekopa pre strelcov. (V tejto priekope boli pochovaní vojaci, zrejme Nemci a bolo tam veľa munície).
V roku 1952 v jesenných mesiacoch september – október vznikol na planine v miestach severovýchodne od Ostrého vršku, kde nebol súvislý lesný porast, veľký požiar. Hasenia sa zúčastnilo veľa ľudí z okolia Planiny. Pri likvidácii komplikovali práce výbuchy zvyšných výbušnín, ktoré boli pohádzané v kríkoch. Keď sa požiar priblížil ku kríkom, ľudia utekali do bezpečia, pretože v každom staršom kríku boli náboje, alebo aj míny. Vtedy sa požiar priblížil až ku Zvonivej jame.
Plešivecká planina v letných miestach bola plná života. Pásal sa tam mladý hovädzí dobytok, niekedy až 5 – 6 čried. Črieda sa volala gula. Je to slovo z maďarčiny, ktoré sa používalo na Hornohágyi (Hortolsaď). Oviec bolo až na 6 – 7 košiaroch, ktoré mali Plešivec, Slavec, Kružná, Rakovnica, Rožňavské Bystré, Honce a Vidová. V každej čriede dobytka sa páslo 50 – 100 kusov. Ovce boli na košiari po 300 – 500 kusoch. Boli to dojnice, járky a barany. Každý týždeň v utorok sa vozil na voze do dediny syr, ktorý potom odvážali na autách do syrárne. Na salaši sa okrem syra varila žinčiča a na menej hodnotnej žinčiči (servátky) sa chovali prasatá. Hygiena z titulu nedostatku vody bola na nízkej úrovni. Dobytok a ovce sa napájali na cisterny a vzdialenejšie čriedy dobytka a oviec sa napájali na Rakovníckom prameni v Studni. Keď sa dobytok a ovce napili, kým sa dostali naspäť na planinu, boli zase smädné.
V minulosti sme s partiou chodili takmer každý týždeň v sobotu v podvečer na Planinu. Na noc sme išli len po postavení drevenej chatky „Lajoška“ v roku 1963. Kým táto chatka neexistovala, chodili sme na planinu len v nedeľu a to najmä v mesiaci február, marec na kvety, ktoré sú už dnes chránené. Pri našich potulkách sme mali možnosť vidieť aj niekoľko čried jeleníc a jeleňov. Tieto zvieratá neboli plaché, lebo si boli vedomé a isté, že sú v tomto období chránené. Čo už dnes nevidieť. Ako milovníci prírody sme sa zúčastňovali pri naplňovaní sena v krmítkach a na plnení soli s hlinou v drevených žľaboch.
Častými návštevami na planine som dosť dobre poznal najmä severnú a západnú časť planiny. V zime sme chodili na lyžiach, alebo vo veľkom snehu na chate zhotovených stupačkách.
Známi bačovia na rakovnickom košiari boli: Béla Belányi a jeho brat Kalmán, Ondrej Manko Popálený, Ján Máťaš, Jozef Krištofčo, Ondrej Kravec, Modoroši.
Pastieri dobytka: Šinglar – z Rožňavy, Modoroši, Ladislav Miškovič, Milan Fabián, Jozef Čapó.
Bača spával v kolibe. Na salaši boli dve drevené koliby. Jedna pracovná a jedna na odpočinok. Zakrýval sa baraňou kožou (vyrobenou), šubou, alebo kabanicou.
Valasi (juhási) spávali pri košiari v tzv. šáriku. Bola to prenosná búdka, ktorá sa každý deň prenášala na druhé miesto, aby bola stále blízko košiara. Košiar sa tiež denne prestavoval a takto hnojil kosné lúky. Košiar bol trojdielny: pre – dojky, jahňatá – jarky a barany. Pri dobre prosperujúcom družstve už bola len pracovná koliba. Na odpočinok slúžili dvojkolesové maringotky, kde sa spávalo už na posteli a prikrývalo sa paplónom. Podobne spávali aj pastieri mladého dobytka. Aj oni vymenili drevenú kolibu za maringotku.
Neodmysliteľným zvieraťom na salaši, ako aj pri pasení dobytka, boli strážne psi.
Ovce pásli valasi (juhási). V povojnových rokoch skoro každý mal pri sebe pušku. Pušky sa dali nájsť na každom kroku. Stávalo sa aj to, že ovce z čriedy ukradli valasi zo susedného košiara. Potom medzi bačami a valachmi panovala veľká nezhoda a nevraživosť, ktorá mohla skončiť aj smrťou.
Ovce – dojky sa dojili z jari do konca mája, alebo aj do 15. júna trikrát denne. Prvé dojenie bolo zavčas z rána, tak okolo 3. hodiny, potom na obed okolo 11. hodiny a večer okolo 18. hodiny.
Mlieko sa dojilo do tzv. geletiek. Boli to drevené nádoby valcovitého tvaru o obsahu 10 – 15 litrov. Neskôr geletky už boli hliníkové. Do vydojeného mlieka sa pridávalo syridlo (tekutina, ktorá mala schopnosti spájať v mlieku na tvorbu syra – táto tekutina v minulosti bola robená z teľacieho žalúdka - držky). Keď sa syr oddelil od mlieka, tento sa uložil do čistej utierky a prebytočná tekutina z neho odkvapkávala - tzv. servátka. Ostatné mlieko sa v medenom kotle varilo na žinčicu. Keď mlieko v kotle 3 krát puklo, žinčica bola uvarená. Zobrala sa hustejšia časť, a redšia bola servátka na kŕmenie psov a prasiat. Odkvapovaný syr na policiach zrel a zároveň sa aj zaúdil. Dym z dreva v kolibe bol spod kotla, kde sa varila žinčica. Uvarená žinčica sa dala do tzv. putiny – to bol drevený sud o obsahu 25 – 50 litrov. V kolibe boli dve putiny: na sladkú a kyslú žinčicu. Dobrý bača mal drevené črpáky a na oštiepky drevené formy.
Napájanie dobytka a oviec sa vyriešilo postavením a daním do prevádzky vodovodu v roku 1960 z čerpačky v Rakovnici. Vtedy sa zlepšila aj hygiena pri výrobe syra a žinčice. Syr sa už nevozil v neupravenom prostredí na voze, ale uzavretý na traktorovej vlečke.
V posledných rokoch po skrachovaní JRD ovce už na planine sa nepasú a ani sa nekosí, čo sa prejavuje v poľnohospodárstve, najmä v živočíšnej výrobe tým, že veľmi chýba kvalitné horské seno. Ovce aj dobytok sa pasie len v doline. Planina je zase bez pitnej vody. Vodovodu sa nevenovala náležitá pozornosť a údržba, čo zapríčinilo havarijný stav a nefunkčnosť. Určitá časť vodného hospodárstva sa časom znehodnotila a žiaľ - aj rozkradla. Nevážime si to, čo nám zanechali naši predkovia.
Máme sa s čím pochváliť s takmer znedevastovanou prírodou na Hvare. Len my ľudia sa chovajme k tomuto pokladu tak, aby to, čo sa na Hvare urobilo, niektorí úmyselne neznehodnocovali, nerozbíjali a nerozkrádali.
6. júl 2010
Text: Ján G. Rekenský
Foto: autorov archív
{gallery}obsah/rakovnica/hvara{/gallery}
{jcomments on}
Plešivecká planina - ako som ju ponímal v minulosti a dnes Doporučený
Napísal(a) Ján G. Rekenský
Ideme, alebo lepšie povedané, vyvezieme sa z Rakovnice na Plešiveckú planinu. V minulosti sa tento názov Plešivecká planina v rekenskom (rakovnickom) nárečí takmer nepoužíval. Hovorilo sa o výstupe na planinu. Ideme na Hvaru (Horu). Slovo Plešivecká planina, alebo len Planina, sa používa len asi od 60. rokov dvadsiateho storočia (1960). Hvara, to bola pre Rekenčanov bývajúcich v dolnej časti dediny ako pre Grékov Olymp, pre Slovákov Vysoké Tatry, pre Rožňavčanov Volovec. Kým my v dedine sme zbožňovali Hvaru, ľudia žijúci na Hostinci viac inklinovali k Magdaléne – Tureckej a Zimnej vode. Na Hvaru sa len
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-