Dobré zárobkové možnosti sa rukolapne prejavili na zvyšovaní životnej úrovne. Hmatateľným dôkazom boli novostavby rodinných domov, rekonštrukcie starých domov. Vstup techniky do života občanov. Rozvoj kultúry v celej šírke. Rast vzdelanosti. Činnosť spoločenských organizácií...
Banícka práca si vždy vyžadovala chlapov zdravých, šikovných, nebojácnych, smelých. Dominovala spolupatričnosť, priateľský vzťah, súdržnosť. Baníci si dobre uvedomovali, že bez vzájomnej pomoci, dôvery sa takáto náročná práca nedá vykonávať. Veď také razenie šachty, zvislých komínov, trhacie práce, či samotná ťažba železnej rudy si vyžadovali precíznu tímovú prácu. Akýkoľvek omyl, zaváhanie, vždy stálo veľakrát život. Aj v našej obci zahynulo niekoľko baníkov v bani.
Ťažká práca stmelila, zjednotila baníkov. Po útlme ťažby bývalí baníci sa spojili a vytvorili v Rakovnici Banícky spolok. Predsedom spolku je Ján Lindák. Funkciu berie zodpovedne a vyvíja nemalé úsilie na to, aby sa na baníkov nezabudlo a právom sa zapísali do histórie obce zlatými písmenami.
V mene občanov všetkých baníkov sa iniciatívy chytil starosta obce. V súčasnosti sa zameriava na zriadenie Baníckeho múzea na Železnej ceste. „Projekty máme vypracované, len ich treba naplniť. Veríme, že spolu s našou obcou to dokážeme,“ optimisticky vyjadril nádej na zrealizovanie zámeru.
Základom sú financie potrebné na zrealizovanie plánu. Ako vo svojom príhovore píše starosta obce, na základe výzvy Košického samosprávneho kraja bola podaná žiadosť o dotáciu. Veríme, že v druhom kole sa to podarí.
Malé banícke múzeum bude v budove obecného úradu. Obec ochotne poskytne priestory a po každej stránke pomôže pri jeho realizácii. „Obci záleží na tom, aby múzeum bolo zriadené a zariadené na patričnej úrovni. Na základe dlhoročnej tradície sa patrí uchovať to, čo sa ešte dochovalo. Nesmieme zabúdať na históriu, minulosť ktorá nás posunula dopredu,“ pripomenul starosta obce Ľ. Lešták. Sľúbil vynaložiť osobné úsilie na to, aby sa zámer splnil a tým sa zatraktívnila obec Rakovnica.
Spoločný názor na vytvorenie baníckeho múzea podporujú členovia spolku baníkov i ostatní občania. Dokazujú to aj oslovení občania. Najstarším žijúcim obyvateľom, baníkom je Peter Bradáč, ktorý 45 rokov pracoval v bani. Banícku prácu zažil „na vlastnej koži“. Jeho názor je jednoznačný. „Treba zachovať to, čo sme prežili, urobili, vybudovali i vďaka bani. Som rád, že sa na baníkov nezabúda.“
Ján Gonos v bani pracoval 40 rokov. Poukázal na ťažkú prácu v minulosti „Baníci za prácou chodili pešo do Rožňavského Bystrého, Rudnej, Rožňava Bani ... Dedina bola na nohách už o 4,30 hod., aby baníci stihli prísť načas do práce. Vytvorením múzea vzdáme hold práci a životu baníkom.“
Ján Molnár odpracoval 35 rokov v bani. „Bolo to ťažké remeslo, ale inej práce tu nebolo. Baníci žili súdržne. Svojpomocne si stavali domy a všemožne si navzájom pomáhali. Múzeum ukáže novým generáciám ako v minulosti žili ich predkovia a vytvorí u nich predstavu o práci baníka.“
Prof. Dr. h. c. Ing. Ján Fabián, CSc., profesor baníctva na TU v Košiciach: „ Baníctvo na Gemeri a konkrétne v Rožňave, Rakovnici a na okolí zohralo v minulosti významnú ekonomickú a sociálnu úlohu. Rakovnica bola viac ako 300 rokov centrom železorudného baníctva. Je to ozajstná tradícia na ktorú netreba zabúdať. To, čo bolo doteraz v baníctve vykonané, aby bolo v našom múzeu zachované.“
Emil Koltáš – člen Baníckeho spolku v Rakovnici: „Baníctvo v obci bolo vždy dobre zapísané. Na baníctve boli odchované celé generácie. I vzhľadom k tomu je žiaduce nezabúdať na baníkov.“
Alimak, cajchovňa, cindra, fáranka, hajcmany, obzor, okov, pinga, pufajka, sersám, šos – to je iba zopár slov, ktoré pomaly zanikajú. Používali ich baníci a rozumeli im. Svätá Barbora – patrónka baníkov je stále uctievaná. Baníci si ju ako patrónku vybrali pre jej vieru a zásadovosť, ktorá im pomáhala v neľahkom živote.
A čo ostáva nám? Zachrániť všetko, čo sa ešte dá. Mať na pamäti to, čo bolo, urobilo sa pre vtedajšiu i terajšiu generáciu. Zriadenie múzea bude prejavom úcty, vďačnosti baníctvu, ktoré právom patrí k najstaršiemu povolaniu človeka na miestnej, obecnej úrovni v rámci Železnej cesty.
Veríme, že nielen slovne, ale aj materiálne sa budeme spolupodieľať na vytvorení múzea každý svojím dielom. Múzeum je záležitosťou celej obce, lebo v každej rodine určite bol aspoň jeden člen baníkom.
Banícka hymna
Banícky stav buď vždy velebený.
Banícky stav, to je naša slasť.
Bárs postrádam slnečný jas denný,
robím to pre svoju drahú vlasť.
Refrén: Všetkým synom šachty hlbokých baní
Vrúcnu ruku k priateľstvu daj!
Len zdar vždy maj,
Len zdar vždy maj,
Len zdar maj, banícky stav!
Počujete zvonku jasné znenia?
Čujete klopačky známy hlas?
Nože bratia k baniam bez meškania,
Nech Zdar Boh zavolá každý z nás.
Refrén:
Keď je práca naša dokonaná,
Vyťažený tento vzácny kov,
Odmena nám za to bude daná,
Veniec slávy prizdobí náš rov.
Refrén:
Text a foto: Dr. Sabo
{gallery}obsah/rakovnica/muzeum{/gallery}
{jcomments on}

































Baníctvo v Rakovnici má dlhoročnú tradíciu. V historických dokladoch sa píše, že od počiatku bola usadlosť, neskôr dedina, uhliarska, pozdejšie banícka. Svedčí o tom aj pečať pochádzajúca zo začiatku 19. storočia, ktorá sa stala základom terajšieho erbu obce.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-