Baníctvo v Rakovnici má dlhoročnú tradíciu. V historických dokladoch sa píše, že od počiatku bola usadlosť, neskôr dedina, uhliarska, pozdejšie banícka. Svedčí o tom aj pečať pochádzajúca zo začiatku 19. storočia, ktorá sa stala základom terajšieho erbu obce.Dobré zárobkové možnosti sa rukolapne prejavili na zvyšovaní životnej úrovne. Hmatateľným dôkazom boli novostavby rodinných domov, rekonštrukcie starých domov. Vstup techniky do života občanov. Rozvoj kultúry v celej šírke. Rast vzdelanosti. Činnosť spoločenských organizácií...
Banícka práca si vždy vyžadovala chlapov zdravých, šikovných, nebojácnych, smelých. Dominovala spolupatričnosť, priateľský vzťah, súdržnosť. Baníci si dobre uvedomovali, že bez vzájomnej pomoci, dôvery sa takáto náročná práca nedá vykonávať. Veď také razenie šachty, zvislých komínov, trhacie práce, či samotná ťažba železnej rudy si vyžadovali precíznu tímovú prácu. Akýkoľvek omyl, zaváhanie, vždy stálo veľakrát život. Aj v našej obci zahynulo niekoľko baníkov v bani.
Ťažká práca stmelila, zjednotila baníkov. Po útlme ťažby bývalí baníci sa spojili a vytvorili v Rakovnici Banícky spolok. Predsedom spolku je Ján Lindák. Funkciu berie zodpovedne a vyvíja nemalé úsilie na to, aby sa na baníkov nezabudlo a právom sa zapísali do histórie obce zlatými písmenami.
V mene občanov všetkých baníkov sa iniciatívy chytil starosta obce. V súčasnosti sa zameriava na zriadenie Baníckeho múzea na Železnej ceste. „Projekty máme vypracované, len ich treba naplniť. Veríme, že spolu s našou obcou to dokážeme,“ optimisticky vyjadril nádej na zrealizovanie zámeru.
Základom sú financie potrebné na zrealizovanie plánu. Ako vo svojom príhovore píše starosta obce, na základe výzvy Košického samosprávneho kraja bola podaná žiadosť o dotáciu. Veríme, že v druhom kole sa to podarí.
Malé banícke múzeum bude v budove obecného úradu. Obec ochotne poskytne priestory a po každej stránke pomôže pri jeho realizácii. „Obci záleží na tom, aby múzeum bolo zriadené a zariadené na patričnej úrovni. Na základe dlhoročnej tradície sa patrí uchovať to, čo sa ešte dochovalo. Nesmieme zabúdať na históriu, minulosť ktorá nás posunula dopredu,“ pripomenul starosta obce Ľ. Lešták. Sľúbil vynaložiť osobné úsilie na to, aby sa zámer splnil a tým sa zatraktívnila obec Rakovnica.
Spoločný názor na vytvorenie baníckeho múzea podporujú členovia spolku baníkov i ostatní občania. Dokazujú to aj oslovení občania. Najstarším žijúcim obyvateľom, baníkom je Peter Bradáč, ktorý 45 rokov pracoval v bani. Banícku prácu zažil „na vlastnej koži“. Jeho názor je jednoznačný. „Treba zachovať to, čo sme prežili, urobili, vybudovali i vďaka bani. Som rád, že sa na baníkov nezabúda.“
Ján Gonos v bani pracoval 40 rokov. Poukázal na ťažkú prácu v minulosti „Baníci za prácou chodili pešo do Rožňavského Bystrého, Rudnej, Rožňava Bani ... Dedina bola na nohách už o 4,30 hod., aby baníci stihli prísť načas do práce. Vytvorením múzea vzdáme hold práci a životu baníkom.“
Ján Molnár odpracoval 35 rokov v bani. „Bolo to ťažké remeslo, ale inej práce tu nebolo. Baníci žili súdržne. Svojpomocne si stavali domy a všemožne si navzájom pomáhali. Múzeum ukáže novým generáciám ako v minulosti žili ich predkovia a vytvorí u nich predstavu o práci baníka.“
Prof. Dr. h. c. Ing. Ján Fabián, CSc., profesor baníctva na TU v Košiciach: „ Baníctvo na Gemeri a konkrétne v Rožňave, Rakovnici a na okolí zohralo v minulosti významnú ekonomickú a sociálnu úlohu. Rakovnica bola viac ako 300 rokov centrom železorudného baníctva. Je to ozajstná tradícia na ktorú netreba zabúdať. To, čo bolo doteraz v baníctve vykonané, aby bolo v našom múzeu zachované.“
Emil Koltáš – člen Baníckeho spolku v Rakovnici: „Baníctvo v obci bolo vždy dobre zapísané. Na baníctve boli odchované celé generácie. I vzhľadom k tomu je žiaduce nezabúdať na baníkov.“
Alimak, cajchovňa, cindra, fáranka, hajcmany, obzor, okov, pinga, pufajka, sersám, šos – to je iba zopár slov, ktoré pomaly zanikajú. Používali ich baníci a rozumeli im. Svätá Barbora – patrónka baníkov je stále uctievaná. Baníci si ju ako patrónku vybrali pre jej vieru a zásadovosť, ktorá im pomáhala v neľahkom živote.
A čo ostáva nám? Zachrániť všetko, čo sa ešte dá. Mať na pamäti to, čo bolo, urobilo sa pre vtedajšiu i terajšiu generáciu. Zriadenie múzea bude prejavom úcty, vďačnosti baníctvu, ktoré právom patrí k najstaršiemu povolaniu človeka na miestnej, obecnej úrovni v rámci Železnej cesty.
Veríme, že nielen slovne, ale aj materiálne sa budeme spolupodieľať na vytvorení múzea každý svojím dielom. Múzeum je záležitosťou celej obce, lebo v každej rodine určite bol aspoň jeden člen baníkom.
Banícka hymna
Banícky stav buď vždy velebený.
Banícky stav, to je naša slasť.
Bárs postrádam slnečný jas denný,
robím to pre svoju drahú vlasť.
Refrén: Všetkým synom šachty hlbokých baní
Vrúcnu ruku k priateľstvu daj!
Len zdar vždy maj,
Len zdar vždy maj,
Len zdar maj, banícky stav!
Počujete zvonku jasné znenia?
Čujete klopačky známy hlas?
Nože bratia k baniam bez meškania,
Nech Zdar Boh zavolá každý z nás.
Refrén:
Keď je práca naša dokonaná,
Vyťažený tento vzácny kov,
Odmena nám za to bude daná,
Veniec slávy prizdobí náš rov.
Refrén:
Text a foto: Dr. Sabo
{gallery}obsah/rakovnica/muzeum{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).