Osobitnou kategóriou je láska – všetky jej podoby. Tá však nerobí iba radosť, tá je obrazom celej škály bytia –preto je tak veľa ľúbostných a tak krásnych piesní.
Pre veky budúce priniesli odkaz radosti i Turíce. Sviatky svätodušné spájajú sa u nás so zvykom stavania májov ako posla jarnej radosti. Stavanie májov patrí medzi tie krajšie zvyky – postavený máj do dvora milovanej dával vedieť všetkým v dedine, že tu býva dievča súce na vydaj. Predzvesť novej rodiny, nového života. Tak ako vítanie jara – sadenia a novej úrody.
Máj bol najprv symbolom prejavu úcty, žičlivosti a lásky medzi ľuďmi, až neskôr sa stal i symbolom lásky chlapca k dievčine. Pre našich predkov Turíce boli predovšetkým sviatky svätodušné – prvá a druhá slávnosť svätodušná, zoslanie Ducha svätého na Zem. Prvky hmotnej kultúry predkov sa snažíme zachovať i v našej obci. Do dňa zdobeného májom i pekným želaním pripomíname zvyk prejavu lásky chlapca k dievčine v našej obci:
Sedem týždňov po Veľkej noci,
Turíce sa dostali k moci.
Sviatky svätodušné,
pri ktorých jar už neusne
a plnú náruč roztvorí pre srdcia čisté.
Symbolom turíčnym biela breza bola,
mája dostala každá rúča deva.
Mládenci za noci pod oknom sa zišli,
niekedy i jedličku postaviť prišli.
To už bola známosť vážna.
Posadali pod kmeň a krásne zaspievali,
od gazdinej výslužku čakali.
Chlapcova mať pantle nakúpila,
by sa breza či jedľa vyzdobila.
A dievčiny?
Pierka vili z rozmarínu, z pucpánu,
hantúšošky vyšívali dvanásť do tuctu.
Dievkina mať kuchen piekla,
Pierko naňho položila i vreckovky štyri.
Mládencom sa odvďačili.
I páleného ponúkli, hrdlá pomastili.
A dedinou krásne tóny ľúbosti zneli.
V každom dome s dievkou rušnú noc čakali.
Zaspomínajme si na svoju mladosť.
Každý ňou prešiel a má vlastnú skúsenosť.
1. jún 2010
Text: Mgr. Mária SABOVÁ, Rakovnica
Foto: Dr. Jozef SABO
FOTOGALÉRIA
{gallery}kultura/turice{/gallery}
{jcomments on}

































Sladký mesiac máj robí svojej povesti skutočne česť. Na jar sa prebúdza príroda a s ňou aj my. Odrazu sa každý cíti akosi lepšie a vďaka jarnej nálade pôsobia ľudia ako znovuzrodení. Človek ako súčasť prírody sa teší s jej prejavmi a reaguje na ňu piesňami, zvykosloviami a zvláštnymi slovami, ktoré vo svojom chotári znejú krásou ako jagavé perly na zelenej pažiti. A dôvod na radosť ukrývajú perly v sebe, len mať chuť ich zdvihnúť, ohriať v dlani a otvoriť srdce tým, s ktorými denne prichádzame do kontaktu a prežívame všedné dni.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a