Sneh prišiel koncom novembra aj na horný Gemer trochu prekvapivo, aj keď mnohí z nás si na neho robili zálusk. Nemusím písať, že sa to týkalo najmä našej najmladšej generácie. Biela perina akoby bola prikryla i niekoľko doteraz neuverejnených príspevkov aj od nášho prispievateľa pána Dr. Jozefa Saba z Rakovnice. Rozhodol som sa uverejniť ich pod jedným titulkom, ale s viacerými medzitiulkami. Našiel si zaujímavé témy, preto by bolo na škodu si ich nevšimnúť. A nakoniec sa blíži -od-
Jablká naše
Tento rok bol v Rakovnici rekordne bohatý na úrodu jabĺk. Majitelia ovocných stromov ich zbierali, ponúkali tým čo jablká nemali. Ušlo sa aj cezpoľným, rodinám, známym, blízkym i vzdialeným. Dobre sa stalo aj zveri. Už si pochutila a ešte si, najmä lesná zver, pochutí. Poľovníci na nich nezabúdajú ani jeden rok. I napriek veľkej snahe, úsiliu sa všetkým hospodárom, gazdom, vlastníkom sadov nepodarilo zozbierať celú úrodu. Jablká ostali na stromoch. Niečo spadlo na zem. Sú k dispozícii vtákom, alebo zvieratám, ktoré si ich pozbierajú, skonzumujú zo zeme.
Nový plot
Súkromie si každý chráni. Je to normálne, prirodzené a mnohokrát i potrebné. K domu patrí oplotenie, ohrada. Pestrosť týchto stavieb je rôznorodá. Záleží veľa od polohy domu, hustoty osídlenia, ale najviac od zámeru a vkusu majiteľa nehnuteľností.Pred nedávnom sme písali a doložili fotografiami o zvláštnom sympatickom oplotení v Rakovnici. Teraz vám ponúkame pohľad na novovzniknutú ohradu, ktorá sa nám páči. Je vzdušná, vkusná. Dobre zapadá do prostredia. Za ohradou sa nachádza veľká predzáhradka s altánom.
Trnky
Vždy sa tešíme na rakovnickú jeseň. Je spojená s pestrými farbami, dozrievajúcimi plodmi. Pri potulke sme narazili na skupinu kríkov. Po obhliadke nás milo prekvapili farebné listy černíc. Cvak a fotoaparát ich krásu uložil na pamäťovú kartu. Popri černicových výhonkoch rástli trnky. Jejé, jejé, potešilo nás to. Boli krásne. Ich farba lákala. Ponúkali sa „zoberte si nás a ochutnajte“. Odtrhli a ochutnali sme ten starý, ba až prastarý, voľne rastúci plod jesene. Tú chuť i teraz máme na jazyku. Jemným mrazom poštípané, sladučké a na konci doladené s decentnou trpkou chuťou. A čo je hlavné, bohaté na vitamín C. Ani citrón toľko nemá. Dalo sa odolať? No, nedalo!
Nechtík
Nechtík lekársky. Známa liečivá rastlina. Používa sa celá rastlina, alebo iba kvety a z nich okvetné lístky. Pijú sa čaje, vyrábajú tinktúry, masti. Čo lieči? Tak napríklad prečisťuje a upravuje krvný obeh, ničí pleseň, zmierňuje opuchy, pomáha pri žalúdočných a črevných chorobách, chorobách pečene, vhodný je tiež na ťažko hojace sa rany, atď. Predpovedá aj počasie. Ak sa ráno o siedme hodine kvetné úbory zatvárajú, ešte v ten deň príde dážď. Pri návšteve našich známych sme našli v tomto období rozkvitnutý nechtík. Mal púčiky, rozvinuté kvety, semená. Bol ešte plný života, energie. Táto rastlina je tak silná, že právom môžeme veriť jej mimoriadnym liečivým účinkom. Čaj z nechtíka príjemne chutí a jednoducho sa pripravuje. Stačí jedna vrchovatá čajová lyžička byliny na štvrť litra prevarenej vody. Lúhuje sa 3 – 5 min.
Farba jesene
Prešli sme sa po obci Rakovnica. Zaujala nás jedna ulica. Len tak na okraj. Ulice v obci máme, ale nie sú pomenované. Nie sme tak veľká obec, aby tu človek poblúdil, alebo nenašiel toho, koho hľadá. Čo nás na prvý pohľad zaujalo? Bol to taký malý romanticko- jesenný pohľad. Strom zrezaný na ker nachádzajúci sa v prírodnom plote a vedľa neho drevená brána. Zastavili sme sa. Pokochali pohľadom na prírodnú krásu a výtvor človeka. Ostatné zaznamenal fotoaparát.
Starý dom
Obdivujeme architektúru v mestách, ale i v obciach. Každá je poznačená vekom. Najkrajšie, podľa nás sú sakrálne stavby a potom hrady, zámky, kúrie, mestské domy atď. Všetko to nesie jedinečnú pečať doby, v ktorej vznikli. Je to úžasné, keď sa to všetko zachová. Nás oslovil jeden z domov v našej obci Rakovnica. Je to dom tiež poznačený svojou dobou. Klasický, pre obec typický dom s „gankom“. Urobil ho pre nás neznámy majster – stolár. Určite pochádzal z našej dediny. Veď voľakedy temer všetky remeslá boli v obci zastúpené. Budovu dotvára studňa, nachádzajúca sa pred domom. Je to starý drevený zrub ošľahaný slnkom, vetrom, dažďom, snehom, mrazom. Pokochajme sa pohľadom na šikovnosť a um tých, čo žili pred nami.
Šípky
Šípky sú plody ruže šípovej, voľne rastúcej. To na úvod. Voľakedy sa zbierali, vykupovali a spracovávali na džemy, čaje. Často sa vyvážali do zahraničia a bol o ne veľký záujem. Pochádzali z čistej horskej prírody. Nie je to nostalgia za niečím, čo už nie je. Šípky rastú bez toho, čo sa s nimi urobí alebo neurobí. Škoda snáď môže byť len v tom, že mnoho ľudí by si i dnes mohlo privyrobiť zberom lesných plodov, vrátane šípok. V súčasnosti si starší ľudia pre vlastnú potrebu nazbierajú a usušia plody na čaj. Obsahujú veľa prírodného vitamínu C. V Rakovnici sme si vybrali ker obsypaný týmito užitočnými plodmi. Rástol spolu s iným krom. Urobili sme zopár záberov, ktoré vám ponúkame. Prečo? Lebo plody šípok sú ozaj krásne.
Húsky
Gá, gá, gága gá. Hovorí vám to niečo? Možno áno a možno nie. Tak akosi gágajú husi. Náš sused v Rakovnici ich chová niekoľko. Pri návšteve u neho sme ho požiadali o možnosť nafotografovať si teraz len dvojčlenný kŕdeľ. Medzi nami, aj oni majú radi husacinu, preto sa ich kŕdeľ zmenšil. Husi nás privítali riadnym gagotom. Najmä gunár. Ten sa postavil do pózy strážcu dvora. Aj zasyčal na nás ako had. Bránil svoje teritórium. Hospodár Pavel mal pre nich urobené romantické exkluzívne jazierko, v ktorom sa radi kúpali, čistili, plávali. Pri fotografovaní nám to aj predviedli. Husi pán domu choval kvôli svojmu vnukovi, aby poznal živé domáce zvieratá. Mal aj zopár kúr – kohútov. Vidieť niečo v televízii, zoologickej záhrade, alebo doma na vlastné oči, to je veľký rozdiel. Pre rastúceho chlapca jedinečným nezabudnuteľným zážitkom. Veď čo neurobí šťastný dedko pre milovaného vnuka. Všetko. A tak by to malo byť všade. Okrem husí nás zaujal upravený exteriér. Netreba veľa opisovať. Fotografie to vyjadria stručne, jasno, zrozumiteľne, názorne.
Text a fotografie Dr. Jozef Sabo
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.