Sneh prišiel koncom novembra aj na horný Gemer trochu prekvapivo, aj keď mnohí z nás si na neho robili zálusk. Nemusím písať, že sa to týkalo najmä našej najmladšej generácie. Biela perina akoby bola prikryla i niekoľko doteraz neuverejnených príspevkov aj od nášho prispievateľa pána Dr. Jozefa Saba z Rakovnice. Rozhodol som sa uverejniť ich pod jedným titulkom, ale s viacerými medzitiulkami. Našiel si zaujímavé témy, preto by bolo na škodu si ich nevšimnúť. A nakoniec sa blíži -od-
Jablká naše
Tento rok bol v Rakovnici rekordne bohatý na úrodu jabĺk. Majitelia ovocných stromov ich zbierali, ponúkali tým čo jablká nemali. Ušlo sa aj cezpoľným, rodinám, známym, blízkym i vzdialeným. Dobre sa stalo aj zveri. Už si pochutila a ešte si, najmä lesná zver, pochutí. Poľovníci na nich nezabúdajú ani jeden rok. I napriek veľkej snahe, úsiliu sa všetkým hospodárom, gazdom, vlastníkom sadov nepodarilo zozbierať celú úrodu. Jablká ostali na stromoch. Niečo spadlo na zem. Sú k dispozícii vtákom, alebo zvieratám, ktoré si ich pozbierajú, skonzumujú zo zeme.
Nový plot
Súkromie si každý chráni. Je to normálne, prirodzené a mnohokrát i potrebné. K domu patrí oplotenie, ohrada. Pestrosť týchto stavieb je rôznorodá. Záleží veľa od polohy domu, hustoty osídlenia, ale najviac od zámeru a vkusu majiteľa nehnuteľností.Pred nedávnom sme písali a doložili fotografiami o zvláštnom sympatickom oplotení v Rakovnici. Teraz vám ponúkame pohľad na novovzniknutú ohradu, ktorá sa nám páči. Je vzdušná, vkusná. Dobre zapadá do prostredia. Za ohradou sa nachádza veľká predzáhradka s altánom.
Trnky
Vždy sa tešíme na rakovnickú jeseň. Je spojená s pestrými farbami, dozrievajúcimi plodmi. Pri potulke sme narazili na skupinu kríkov. Po obhliadke nás milo prekvapili farebné listy černíc. Cvak a fotoaparát ich krásu uložil na pamäťovú kartu. Popri černicových výhonkoch rástli trnky. Jejé, jejé, potešilo nás to. Boli krásne. Ich farba lákala. Ponúkali sa „zoberte si nás a ochutnajte“. Odtrhli a ochutnali sme ten starý, ba až prastarý, voľne rastúci plod jesene. Tú chuť i teraz máme na jazyku. Jemným mrazom poštípané, sladučké a na konci doladené s decentnou trpkou chuťou. A čo je hlavné, bohaté na vitamín C. Ani citrón toľko nemá. Dalo sa odolať? No, nedalo!
Nechtík
Nechtík lekársky. Známa liečivá rastlina. Používa sa celá rastlina, alebo iba kvety a z nich okvetné lístky. Pijú sa čaje, vyrábajú tinktúry, masti. Čo lieči? Tak napríklad prečisťuje a upravuje krvný obeh, ničí pleseň, zmierňuje opuchy, pomáha pri žalúdočných a črevných chorobách, chorobách pečene, vhodný je tiež na ťažko hojace sa rany, atď. Predpovedá aj počasie. Ak sa ráno o siedme hodine kvetné úbory zatvárajú, ešte v ten deň príde dážď. Pri návšteve našich známych sme našli v tomto období rozkvitnutý nechtík. Mal púčiky, rozvinuté kvety, semená. Bol ešte plný života, energie. Táto rastlina je tak silná, že právom môžeme veriť jej mimoriadnym liečivým účinkom. Čaj z nechtíka príjemne chutí a jednoducho sa pripravuje. Stačí jedna vrchovatá čajová lyžička byliny na štvrť litra prevarenej vody. Lúhuje sa 3 – 5 min.
Farba jesene
Prešli sme sa po obci Rakovnica. Zaujala nás jedna ulica. Len tak na okraj. Ulice v obci máme, ale nie sú pomenované. Nie sme tak veľká obec, aby tu človek poblúdil, alebo nenašiel toho, koho hľadá. Čo nás na prvý pohľad zaujalo? Bol to taký malý romanticko- jesenný pohľad. Strom zrezaný na ker nachádzajúci sa v prírodnom plote a vedľa neho drevená brána. Zastavili sme sa. Pokochali pohľadom na prírodnú krásu a výtvor človeka. Ostatné zaznamenal fotoaparát.
Starý dom
Obdivujeme architektúru v mestách, ale i v obciach. Každá je poznačená vekom. Najkrajšie, podľa nás sú sakrálne stavby a potom hrady, zámky, kúrie, mestské domy atď. Všetko to nesie jedinečnú pečať doby, v ktorej vznikli. Je to úžasné, keď sa to všetko zachová. Nás oslovil jeden z domov v našej obci Rakovnica. Je to dom tiež poznačený svojou dobou. Klasický, pre obec typický dom s „gankom“. Urobil ho pre nás neznámy majster – stolár. Určite pochádzal z našej dediny. Veď voľakedy temer všetky remeslá boli v obci zastúpené. Budovu dotvára studňa, nachádzajúca sa pred domom. Je to starý drevený zrub ošľahaný slnkom, vetrom, dažďom, snehom, mrazom. Pokochajme sa pohľadom na šikovnosť a um tých, čo žili pred nami.
Šípky
Šípky sú plody ruže šípovej, voľne rastúcej. To na úvod. Voľakedy sa zbierali, vykupovali a spracovávali na džemy, čaje. Často sa vyvážali do zahraničia a bol o ne veľký záujem. Pochádzali z čistej horskej prírody. Nie je to nostalgia za niečím, čo už nie je. Šípky rastú bez toho, čo sa s nimi urobí alebo neurobí. Škoda snáď môže byť len v tom, že mnoho ľudí by si i dnes mohlo privyrobiť zberom lesných plodov, vrátane šípok. V súčasnosti si starší ľudia pre vlastnú potrebu nazbierajú a usušia plody na čaj. Obsahujú veľa prírodného vitamínu C. V Rakovnici sme si vybrali ker obsypaný týmito užitočnými plodmi. Rástol spolu s iným krom. Urobili sme zopár záberov, ktoré vám ponúkame. Prečo? Lebo plody šípok sú ozaj krásne.
Húsky
Gá, gá, gága gá. Hovorí vám to niečo? Možno áno a možno nie. Tak akosi gágajú husi. Náš sused v Rakovnici ich chová niekoľko. Pri návšteve u neho sme ho požiadali o možnosť nafotografovať si teraz len dvojčlenný kŕdeľ. Medzi nami, aj oni majú radi husacinu, preto sa ich kŕdeľ zmenšil. Husi nás privítali riadnym gagotom. Najmä gunár. Ten sa postavil do pózy strážcu dvora. Aj zasyčal na nás ako had. Bránil svoje teritórium. Hospodár Pavel mal pre nich urobené romantické exkluzívne jazierko, v ktorom sa radi kúpali, čistili, plávali. Pri fotografovaní nám to aj predviedli. Husi pán domu choval kvôli svojmu vnukovi, aby poznal živé domáce zvieratá. Mal aj zopár kúr – kohútov. Vidieť niečo v televízii, zoologickej záhrade, alebo doma na vlastné oči, to je veľký rozdiel. Pre rastúceho chlapca jedinečným nezabudnuteľným zážitkom. Veď čo neurobí šťastný dedko pre milovaného vnuka. Všetko. A tak by to malo byť všade. Okrem husí nás zaujal upravený exteriér. Netreba veľa opisovať. Fotografie to vyjadria stručne, jasno, zrozumiteľne, názorne.
Text a fotografie Dr. Jozef Sabo
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).