V súčasnosti žije, tvorí a pôsobí ako rezidenčný umelec v galérii Rooftop Arts Centre (UK), kde založila a vedie výtvarné kurzy pre deti.
Vo svojej tvorbe sa venuje najmä maľbe, inštalácii a práci s materiálom. Vystavovala na Slovensku a aktívne sa zúčastňuje skupinových výstav vo Veľkej Británii, Švajčiarsku.
Poprosila som ju o rozhovor...
Vaša tvorba je pre nás zobrazením iných svetov, ktoré sú skryté nášmu tradičnému vnímaniu reality. Kde beriete svoju inšpiráciu?
Sú v podstate všade. Témy a inšpirácie nachádzam v kolobehu každodenného života v triviálnych situáciách a taktiež vychádzam z osobného pozorovania, skúmania.
Kde pramenia začiatky Vašej práce a čo Vás priviedlo k štúdiu výtvarného umenia?
Výtvarným umením žijem od malička. Dalo by sa povedať, naozaj od útleho detstva, keďže moja mamka je tiež výtvarníčkou a zároveň bola a aj stále je skvelou učiteľkou momentálne v SZUŠ Artiana. Keďže ZUŠ-ky fungujú na báze popoludňajšieho vyučovania, detstvo som trávila práve tu. Priamo vo výtvarnej „kuchyni“. A keďže svet umenia bol po každej stránke pre mňa neskutočne ohromujúci, relatívne skoro bolo rozhodnuté, ktorým smerom povedú ďalšie moje kroky.
Čo bolo najväčšou výzvou pri vytváraní Vášho umenia v cudzej krajine?
Ja som človek, ktorý mal odjakživa sedemmíľové čižmy a teda bolo len otázkou času, kedy vycestujem za hranice ☺. V cudzine je fascinujúce, že tam prichádzate najskôr inkognito, ako nepopísaný papier a s prvým hlbokým nádychom začínate odznova. To máte presne ako s každým novým obrazom. Je to síce dlhá cesta, ale na konci každej cesty je cieľ. No a práve táto cesta za cieľom ma neskutočne baví, pretože je to proces, ktorý vás obohacuje, napĺňa a posúva vpred. Je to také skúšanie a prekračovanie vlastných limitov.
Aké techniky, postupy maľby, materiály a nástroje najčastejšie využívate ?
Byť umelcom je naozaj veľkou výhodu, pretože vo svojej práci neustále bádate, hľadáte, experimentujete, vymýšľate. Primárne pracujem s maľbou. Ale občas si odskočím aj k inštalácii ☺. V maľbe pracujem s kombinovaním rozličných techník, základom je maľba akrylom, pretože akryl je rýchla technika a keďže rýchlo schne, tak môžete pracovať súbežne s rozličným materiálom. Zvyknem využívať fixky, rôzne rydlá, ostré predmety, ale aj sklo, obrazy tiež šijem a tak rôzne. Užívam, vychutnávam si vlastne každý jeden krok od zmontovania rámu, napnutia plátna, nanesenia šepsu (šeps je náterová hmota používaná pre prípravu plátna) až po posledný ťah štetca. No a pri inštaláciách sa koncentrujem na materiál, ktorý má určitú výpovednú hodnotu, skúsenosť, vlastnú históriu, niečo zažité.
Je niečo, čo vytvárate najradšej a akým záľubám sa venujete vo voľnom čase?
Ja celkovo som veľmi rada kreatívna a stále rada niečo robím. Nedokážem sedieť len tak. Niekedy keď sa stane, že nemám čo na práci, ma to štve, že nemám do čoho pichnúť. Ale to je naozaj minimálne, lebo tých činností je dosť. Keď nie som v ateliéri, tak som vo svojej pracovni doma a pracujem na ručne maľovaných taškách, tričkách a budujem vlastnú designovú fashion značku. Potrpím si na dobrom a kvalitnom jedle, tak tvorím aj v kuchyni. No a keďže mám psíka, tak veľmi rada s ním trávim čas a spolu s manželom relaxujeme všetci v prírode alebo záhrade.
Robíte umenie aj na zákazku podľa priania niekoho iného?
Nie. Vyskúšala som to, ale nenašla som sa v tom. Mala som pocit, že to čo robím, nerobím ja, ale niekto iný. Ja sa snažím robiť umenie, ktoré si ma samo nájde, osloví diváka alebo potenciálneho majiteľa.
Stalo sa Vám, že keď ste už s prácou bola skoro hotová, a po bližšom zadívaní sa Vám to znepáčilo a začali ste znova, kým to nebolo to „pravé“?
Jasné. Je to prirodzený vývoj tvorby. Absolútne sa tomu nebránim. Niekedy obraz zvesím nedokončený zo steny, odložím a on si tak pomaly oddychuje. Neskôr v ten „ pravý čas“, kedy sa dostaví nutkanie opäť sa k nemu vrátim a pokračujem. Niekedy sa zase naštvem a zrecyklujem ho. Každý obraz má vlastnú identitu, auru a musí dozrieť v správny čas.
Využívate pri maľovaní techniku tzv. color blocking (použitie troch a viacerých kontrastných farieb na jednom obraze s cieľom rozbiť jednotu priestoru)?
Úprimne? Ja som sa nikdy vo svojich dielach nesnažila o tento systém, i keď na aktuálnej výstave to môže v niektorých dielach evokovať. Ale nie, môj zámer to nie je.
Keďže, už máte za sebou nemalé množstvo úspechov, ktoré pokladáte za svoje najväčšie?
Myslím, že najväčšiu radosť som mala z toho, keď som dostala email a v ňom bolo potvrdenie, že moje práce boli vybrané na výstavu do Londýna, do „Mekky umenia“. Vlastne asi každú pozitívnu správu ohľadom tvorby, aj vo svojom živote všeobecne, pokladám za úspech, lebo potom Vám dochádza, že to čo robíte, má zmysel.
Zažili ste počas Vášho tvorenia aj niečo nevšedné, čo Vám utkvelo v pamäti?
Nevšedných zážitkov bolo niekoľko. Raz som pracovala na inštalácii, ktorá pozostávala asi zo 4000 drobných kúskov drievok. Tie kúsky boli vlastne drevené lišty, časti nábytkov, podláh, proste materiálu z konkrétnych, ale mne neznámych domácností. Materiál, ktorý pôvodne slúžil, ale svoj účel už splnil a tak bol pri rekonštrukcii domov surovo vyhodený do technických kontajnerov. No a ja som chodila po sídliskách a v sutinách, v troskách a kontajneroch som tento materiál zbierala pre svoju inštaláciu do vriec. Potom som s tým vykračovala sama, krásne vyobliekaná, cez celé staré mesto v Bratislave pešo až do školy, sprevádzaná užasnutými pohľadmi okoloidúcich.
Ako často navštevujete Vašu rodinu, Vaše rodisko? Je Vám niekedy smutno? Vaše plány do budúcnosti?
Niekedy to bolo častejšie, no s pribúdajúcimi aktivitami a povinnosťami je to o dosť zložitejšie, takže iba dvakrát do roka. Ale samozrejme na dlhšie. Určite by som si priala, aby to mohlo byť častejšie. Moje plány do budúcnosti sú aj naďalej na sebe pracovať. A keďže v súčasnosti robím výtvarné kurzy pre deti, ktoré sa tešia popularite a dobrej návštevnosti, tak možno časom to rozšíriť a dopracovať sa k vlastnej škole v zahraničí.
Máte obľúbený citát, myšlienku či rituál, ktorý Vás sprevádza pri Vašej tvorbe?
Konkrétny citát nemám. Ale vždy si ateliér musím upratať, keď začínam nový cyklus tvorby. ☺
Krása, premenlivosť, koníček v podobe autorkinej práce s umením – to je to, čo nám obdivovateľom umenia ponúka výstava našej rodáčky Daniely R. Laboš, na ktorú Vás srdečne pozývame a želáme Vám príjemný umelecký zážitok.
Výstava tvorby výtvarníčky je nainštalovaná v podkroví Múzea Prvého slovenského gymnázia v Revúcej od 7.2.2020 do 13.3.2020.
Text: V. K., Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ Revúca – TIC
Foto: K. Molnárová, E. Kochjarová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-