Že kedy, keď nie teraz, prišiel ten správny čas skúsiť spoznať to NAŠE SLOVENSKO a pritom nájsť v prítomnosti a slobodne odpovede ohľadne svojej budúcnosti.
Tak som sa rozhodol urobiť rozhodnutie neovplyvnené strachom a vydať sa na svoju ŽIVOTNÚ CESTU, pre ktorú som si vybral Cestu hrdinov SNP.
Pre ozrejmenie. Cesta hrdinov SNP je najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku, ktorá začína v Duklianskom priesmyku, kde je vedená dôležitá cestná spojnica medzi Slovenskom a Poľskom a končí na západe Slovenska, pri Devínskom hrade. Cesta prechádza horstvami, ale na určitých úsekoch zachádza aj do obývaných kotlín a tamojších sídel, do miest, kde sa odohrali významné udalosti počas Slovenského národného povstania alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945.
Plánovanie som veľmi neriešil. Nakúpil som potrebnú výbavu a už som len čakal, kedy mi to kuriér prinesie. Večer pred odchodom batoh vážil 25 kg, tak muselo začať znižovanie váhy odstraňovaním možno nepotrebných vecí. Vo výbave batohu nakoniec skončili: stan pre dve osoby, spacák, karimatka, lekárnička, 2 krátke tričká, 1 dlhé a 1 krátke nohavice, spodné prádlo a ponožky, funkčné prádlo, trekingové palice, horák, ešus, príbor, čelovka, nožík, kresadlo, solárna nabíjačka, vak na vodu a jedlo na 2-4 dni.
Cestu som sa rozhodol absolvoval sám, a to bez nejakých predošlých skúseností. Čo ovplvynilo aj moju prvú noc v stane, ktorá v prostredí lesa nebola jednoduchá. Zo strachu čo to vonku prasklo a z rannej zimy, keď som mal oblečené všetky veci, som aj tak nespal ani minútu.
No východ slnka ma vždy upokojil, a tak som sa stále mohol zbaliť a vyraziť na cestu.
Každé ráno som plánoval, lebo som sa musel spoliehať iba na seba a na obsah batoha, ktorý som celú cestu niesol na chrbte. Zamýšľal som sa, kde si doplním zásoby jedla či vody a kde si nájdem miesto a postavím stan, keďže kvôli opatreniam boli zatvorené všetky ubytovne a reštaurácie.
Večera bola hlavný prísun živín. Na raňajky som mal oriešky, müsli, kávu. Obed nebol každý deň, ale chlebík alebo rýchla polievka pomohla. Večera bola najlepšia. Hotová polievka, ktorú som si ohrial po postavení stanu, založení ohňa a celého rituálu.
Prvý týždeň mi počasie prialo. No keď som sa dostal do Nízkych Tatier, tak vtedy som zistil svoje limity a sily. Ale ani dážď, hmla, krúpy, blesky, ba ani sneh a neskutočná zima, ma nepresvedčili o tom, aby som to vzdal a išiel domov. Už ma veľa ľudí sledovalo a držalo mi palce. Bol deň, keď mi zmokol spacák a všetky veci v batohu, pončo sa roztrhlo a chlieb čo som mal mať na večeru bol ako špongia. Ani to ma nezlomilo a išiel som ďalej.
Postupne ako sa začali zmierňovať opatrenia, mohol som si dopriať teplú posteľ, sprchu či výdatný obed. Boli dni ťažké, ale veľa dní bolo fantastických. Mnohé z nich sa mi hlboko zaryli do pamäte a vynárajú sa mi ako nevšedné okamihy spojené s krásami prírody, ktorá nás obklopuje, ale aj s ľuďmi, ktorí sú jej súčasťou a ktorých som cestou stretol. Lebo práve oni ma ubytovali aj keď nemuseli. Nabalili jedlom na cestu. Rozospievali pri gitare a dobrom jedle. Ukázali správny smer, kúpili obed alebo sa so mnou iba rozprozprávali. Aj keď iba nie je iba. -:)
Celá cesta mi trvala 27 dní so vzdialenosťou 750 km. Ale nebolo to o zdolaní cieľa, ale o samotnej ceste.
Priniesla mi pokoj na duši. Ale odnášam si z nej aj väčší rešpekt k slobode a pocit, že budem takým človekom, akým chcem byť. Lebo ŽIVOT JE CESTA a treba ho prežívať každým dňom v prítomnosti.
Je to nádherný pocit večer zaspávať a povedať si že „dnešný deň stál za to“.
Život nie je ľahký, tak isto ako táto cesta. Ale dá sa zvládnuť! Chce to najmä silu a podporu rodiny a kamarátov.
Pre mňa určite nebola posledná. Budúci rok sa určite vrátim a zopakujem si to. No tentoraz už nepôjdem sám, vďaka VÁM. :)
P. Š.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.