V zápisnici mesta z júna 1878 je evidovaná žiadosť väčšiny obyvateľov, aby sa mesto stalo patrónom nad vznikajúcim hasičským spolkom. Mesto vo svojom uznesení vyhlásilo, že ak vznikne hasičský spolok, s radosťou sa stane jeho patrónom. O mesiac neskôr dňa 18. júla 1878 sa uskutočnila zakladajúca schôdza Dobrovoľného hasičského spolku v Revúcej, na ktorej už boli prijaté stanovy, ktoré poslali na schválenie ministerstvu. Spolok bol založený na základe dobrovoľnosti, vzájomnej pomoci a podpory. Senátor mesta mu poskytol veľkú miestnosť v novopostavenom mestskom hostinci. Veliacou rečou bola maďarčina. Novovytvorený revúcky hasičský zbor mal názov „Nagyröczei önk tüzoltó egyesulet“ (Veľkorevúcka dobrovoľná ohňohasičská jednota).
Hlavným veliteľom sa stal Jozef Nierensee. Do funkcie námestníka hlavného veliteľa zvolili Gustáva Floriána Nandrássyho.
Na schôdzi sa rokovalo o zabezpečení najnutnejšieho výstroja, ako aj o činnosti zboru. Najväčší problém bol so získaním financií na rovnošatu. Uniforma pozostávala z bielych nohavíc, bielej blúzy s červenými výložkami, na ktorých boli písmená ӦT. Uniformu dopĺňala čierna kožená čiapka. Prvý organizovaný zásah novovytvoreného hasičského zboru bol pri požiari 29. septembra 1878, kedy vďaka jeho rýchlemu zásahu zhorelo len sedem domov. V roku 1885 bol hlavný veliteľ Jozef Nierensee na základe rozhodnutia ministerstva preložený do Lučenca. Po jeho odchode v roku 1886 bol za hlavného veliteľa zvolený Gustáv Florián Nandrássy. Jeho funkciu po dvoch rokoch prevzal Bedrich Heinz, riaditeľ uniálnej spoločnosti, ktorý bol vynikajúcim a populárnym veliteľom. Často z vlastných peňazí platil výdavky spojené s výcvikom zboru.
Rok 1894 priniesol reorganizáciu v zbore. Veliteľom sa stal Ondrej Turzo a vo funkcii zotrval 10 rokov. V tomto období sa pre nedostatok peňazí pre hasičský zbor nič nezakúpilo. Dňa 3. júla 1904 bol za veliteľa zvolený JUDr. Milan Botto, syn advokáta, slovenského historika a bývalého profesora Prvého slovenského gymnázia Júliusa Bottu. Neskôr sa ukázalo, že jeho zvolenie bolo šťastným riešením pre rozpadajúci sa zbor. Hneď od začiatku sa prejavil ako energický veliteľ, ktorý s najväčšou usilovnosťou a vytrvalosťou začal viesť a cvičiť členov zboru. Po roku Bottovho velenia boli pre zbor zakúpené nové hadice. V tomto období boli prepracované a schválené nové stanovy. Pre všetkých členov zboru, ale aj predstaviteľov mesta bolo sklamaním, keď JUDr. Milan Botto 24. apríla 1911 na valnom zhromaždení požiadal o uvoľnenie z funkcie. Novým veliteľom sa stal JUDr. Abrahám Mihálik a bol ním do roku 1919. Počas prvej svetovej vojny bol zbor nefunkčný. 13. mája 1920 bol za veliteľa zvolený Ľudovít Ferdinandy.
28. októbra 1918 bola v Prahe vyhlásená ČSR. V novovytvorenej republike vznikol Sväz dobrovoľného hasičstva československého. Ústrednej Zemskej hasičskej jednote podliehali okresné hasičské jednoty, ktoré boli zakladané od roku 1922. Vznikali postupne a podľa vzniku dostávali poradové čísla, ktoré sa stali súčasťou ich názvu. V Revúcej bola založená Okresná hasičská jednota č. 42.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava.
DUBOVSKÝ, Dušan. Hasičstvo v Revúcej a v okolí. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 1998
Magistrát mesta Revúca, nespracovaný fond, zápisnice mesta 1878
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.