Kultúrny, spoločenský a spolkový život v novopostavenom mestskom hostinci začal plesom. Uskutočnil sa 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Štvorylku tancovalo 400 párov. Ples usporiadalo Maďarské kasíno, ktoré bolo v meste založené kvôli šíreniu maďarčiny už v roku 1861. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky, predovšetkým Telovýchovná jednota Sokol a Remeselnícka jednota. Priestory tu dostal aj Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal v hostinci 18. júla 1878 zakladajúcu schôdzu.
Predpokladá sa, že tu pôsobil aj Meštiansky čitateľský spolok, ktorý svoju činnosť vyvíjal už v roku 1873. Od roku 1884 tu sídlil aj novozriadený poštový úrad. Počas prvej svetovej vojny zriadili v niektorých miestnostiach poľnú nemocnicu – lazaret. V medzivojnovom období bol hostinec v prenájme. Do roku 1929, kedy v hostinci urobili elektrifikáciu, mala prenájom rodina Štiglicová a v rokoch 1929 – 1941 Július Gajdoš. V roku 1944 zaviedli do hostinca vodu, ktorú predtým naberali zo studne na námestí. Sídlili tu mnohé inštitúcie, napríklad Berný (daňový) úrad a Okresný úrad, ktorý sa v roku 1935 presťahoval do svojej novej budovy. Po roku 1945 okrem reštaurácie, krčmy a niekoľkých izieb tu mávali svoje priestory aj kominárstvo, domová správa, ako aj prevádzky – holičstvo, kusový textil, lahôdky, dokonca sa tu uvažovalo aj so zriadením zdravotného strediska.
Stretávali sa tu a aj účinkovali členovia súboru stálej ochotníckej scény. Po zrode československého štátu sa začali vo veľkej dvorane hrávať divadelné predstavenia v slovenskom jazyku. 29. augusta 1942 bolo odovzdané do užívania zariadenie pre premietanie ozvučených filmov. Kino sa volalo Gemer a takto nazývali aj veľkú dvoranu. Po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 – 1948 hostinec nazývali Národným domom. Okolo roku 1952 ho začali nazývať komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Najdlhšie je známy pod názvom Kohút. Tak sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí pomenovaná podľa vrchu Slovenského Rudohoria, ktorý sa vypína nad Revúcou. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, kedy v meste vyrástol nový kultúrny stánok – Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, známy ako Mestský dom kultúry. Kino Gemer ukončilo prevádzku 30. júna 1973 premietnutím komédie Dívka na koštěti.
Mestské zastupiteľstvo v Revúcej 5. októbra 1994 schválilo odpredaj schátralej budovy mestského hostinca firme Slovmag, akciová spoločnosť Lubeník, ktorá v rokoch 1995 – 1999 urobila na budove najrozsiahlejšiu rekonštrukciu. V budove boli vytvorené administratívno-kancelárske priestory. V reprezentačnej sále s možnosťou podávania jedál sa usporadúvali odborné semináre, prednášky a spoločenské podujatia. Priestory suterénu slúžili na relax a podkrovie na ubytovanie. Čiernymi písmenami sa do histórie budovy zapísal 5. júl 2012, kedy zhorela jej strecha. Hoci hasiči zasiahli okamžite, požiar spôsobil rozsiahlu devastáciu aj interiéru.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Revúca: Zápisnice mestského výboru 1871, 1875
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Ing. Silvia Oravcová

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-