Kultúrny, spoločenský a spolkový život v novopostavenom mestskom hostinci začal plesom. Uskutočnil sa 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Štvorylku tancovalo 400 párov. Ples usporiadalo Maďarské kasíno, ktoré bolo v meste založené kvôli šíreniu maďarčiny už v roku 1861. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky, predovšetkým Telovýchovná jednota Sokol a Remeselnícka jednota. Priestory tu dostal aj Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal v hostinci 18. júla 1878 zakladajúcu schôdzu.
Predpokladá sa, že tu pôsobil aj Meštiansky čitateľský spolok, ktorý svoju činnosť vyvíjal už v roku 1873. Od roku 1884 tu sídlil aj novozriadený poštový úrad. Počas prvej svetovej vojny zriadili v niektorých miestnostiach poľnú nemocnicu – lazaret. V medzivojnovom období bol hostinec v prenájme. Do roku 1929, kedy v hostinci urobili elektrifikáciu, mala prenájom rodina Štiglicová a v rokoch 1929 – 1941 Július Gajdoš. V roku 1944 zaviedli do hostinca vodu, ktorú predtým naberali zo studne na námestí. Sídlili tu mnohé inštitúcie, napríklad Berný (daňový) úrad a Okresný úrad, ktorý sa v roku 1935 presťahoval do svojej novej budovy. Po roku 1945 okrem reštaurácie, krčmy a niekoľkých izieb tu mávali svoje priestory aj kominárstvo, domová správa, ako aj prevádzky – holičstvo, kusový textil, lahôdky, dokonca sa tu uvažovalo aj so zriadením zdravotného strediska.
Stretávali sa tu a aj účinkovali členovia súboru stálej ochotníckej scény. Po zrode československého štátu sa začali vo veľkej dvorane hrávať divadelné predstavenia v slovenskom jazyku. 29. augusta 1942 bolo odovzdané do užívania zariadenie pre premietanie ozvučených filmov. Kino sa volalo Gemer a takto nazývali aj veľkú dvoranu. Po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 – 1948 hostinec nazývali Národným domom. Okolo roku 1952 ho začali nazývať komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Najdlhšie je známy pod názvom Kohút. Tak sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí pomenovaná podľa vrchu Slovenského Rudohoria, ktorý sa vypína nad Revúcou. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, kedy v meste vyrástol nový kultúrny stánok – Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, známy ako Mestský dom kultúry. Kino Gemer ukončilo prevádzku 30. júna 1973 premietnutím komédie Dívka na koštěti.
Mestské zastupiteľstvo v Revúcej 5. októbra 1994 schválilo odpredaj schátralej budovy mestského hostinca firme Slovmag, akciová spoločnosť Lubeník, ktorá v rokoch 1995 – 1999 urobila na budove najrozsiahlejšiu rekonštrukciu. V budove boli vytvorené administratívno-kancelárske priestory. V reprezentačnej sále s možnosťou podávania jedál sa usporadúvali odborné semináre, prednášky a spoločenské podujatia. Priestory suterénu slúžili na relax a podkrovie na ubytovanie. Čiernymi písmenami sa do histórie budovy zapísal 5. júl 2012, kedy zhorela jej strecha. Hoci hasiči zasiahli okamžite, požiar spôsobil rozsiahlu devastáciu aj interiéru.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Revúca: Zápisnice mestského výboru 1871, 1875
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Ing. Silvia Oravcová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.