aby vo všetkých úradoch a inštitúciách zaviedli v noci z 28. apríla na 29. apríl počítanie hodín podľa letného času.V povojnovom Československu bol letný čas zavedený aj od 6. mája do 7. októbra 1946. V tom istom roku 1. decembra zaviedli ako jediný raz v histórii tzv. zimný čas, teda opačný posun než v prípade letného času. Opatrenie platilo do 23. februára 1947 a neosvedčilo sa.
Každoročný letný čas bol zavedený v Československu až 1. apríla 1979. Posun hodín začínal spravidla posledný marcový víkend a končil posledný septembrový víkend. K jeho zavedeniu prispela aj energetická kríza v tomto období (ochladenie v januári 1979 spôsobilo výpadok v zásobovaní uhlím a následne trojtýždňové uhoľné prázdniny a od letného času sa očakávali energetické úspory). V roku 1981 sa u nás ustálilo pravidlo, že letný čas sa začína posledný marcový víkend v noci zo soboty na nedeľu. Od roku 1996 je letný čas o jeden mesiac dlhší – trvá až do posledného víkendu v októbri, čiže letný trvá sedem mesiacov, pokiaľ pred rokom 1996 trval len šesť. V súčasnosti je v každej krajine EÚ jednotný postup zmeny času. Letný čas má viaceré klady aj zápory. Najvážnejším argumentom pre jeho zavedenie bolo lepšie využitie slnečného svetla a menšia spotreba energie. Momentálne má však letný čas veľa odporcov, 
pretože šetrenie energie využívanej na svietenie je už zanedbateľné. Medzi nevýhody patrí aj chaos v období zmeny časov, s ktorým sa spája meškanie vlakov, dopravné nehody, ale aj zdravotné problémy niektorých ľudí spôsobené narušením ustáleného rytmu striedania bdenia a spánku.
TV NOVINY 23. marca 2021 uviedli, že rok 2021 mal byť posledným, kedy si obyvatelia európskych štátov posúvali hodinky. Európsky parlament schválil návrh Európskej komisie na ukončenie striedania tzv. zimného a letného času počnúc rokom 2021. Slováci veľmi podobne ako priemer EU hlasovali, že 
po zrušení striedania času sú za ponechanie letného času, ktorý ešte viac uprednostnili aj naši susedia Maďari, Rakúšania a Poliaci. Slovenské Ministerstvo práce 20. októbra 2018 predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh na ponechanie zimného času, teda v protiklade s hlasovaním občanov. Štáty Únie sa zatiaľ nerozhodli, aké časové pásmo si chcú celoročne ponechať. Túto otázku odsunula aj pandémia nového koronavírusu.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava: Okresný národný výbor v Revúcej.
internet:https://sk.wikipedia.org/wiki/Letný_čas
Východoslovenské noviny: 30 marec 1979, číslo 76, ročník XXVIII.
Zbierky zákonov: 1946, 1979, 1995.
Ing. Silvia Oravcová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.