Priskoro dospel. Priskoro. V čase, keď mal dozrieť ako človek a azda aj ako umelec, vtedy, keď mal vykročiť pevnejšou nohou do života, odišiel do hôr. A vo chvíli, keď sa mal jeho život naplno rozvinúť a priniesť plody, musel zomrieť. Básnik povstania – Ján Brocko – zomrel na následky pľúcnej choroby rok po oslobodení.
Bola to smutná mladosť. Rozbitie republiky spôsobilo, že prešiel z rožňavského gymnázia do Tisovca. Už vtedy písal, publikoval, prekladal z cudzích jazykov...
Po maturite začal študovať právo v Bratislave, no už po roku vypuklo Povstanie. Mladý a oduševnený Ján nemohol zostať bokom. Stal sa redaktorom revúckych povstaleckých novín a 23. októbra po obsadení mesta odišiel do hôr...
„Krv moja žiari, k vysokým hviezdam tryská.
Po horách slovenských čujte, hľa, výkriky.
To srdce vrelé priložte na ohniská,
chystajte zradcom smrť, hrdinom pomníky...“
Na 75. výročie úmrtia Janka Brocka sa 7. júla 2021 uskutočnila pri jeho hrobe na Mestskom cintoríne v Revúcej pietna spomienka. Okrem primátora mesta Júliusa Buchtu sa jej zúčastnili aj funkcionári SZPB – predseda Ústrednej rady Pavol Sečkár, tajomník Norbert Lacko, predseda miestnej Základnej organizácie Ján Kochan a ďalší predstavitelia mesta.
Krátky pietny program pripomenul život nášho povstaleckého básnika, ktorý zomrel iba rok po oslobodení na následky pľúcnej choroby. Po dlhšom čase sa podľa výtvarného návrhu Vincenta Blanára podarilo zabezpečiť aj rekonštrukciu náhrobníka Brockovho hrobu. Celý projekt bol realizovaný s finančnou podporou Úradu vlády SR a s prispením mesta, ktoré aj realizovalo celý projekt.
Na podujatí položili kytičku kvetov k hrobu básnika aj žiaci ZŠ Hviezdoslavova, ktorej riaditeľka Monika Galovičová prisľúbila patronát školy nad miestom posledného odpočinku nášho slávneho rodáka.
Život je dar, ktorý sme dostali. Je plný tajomstiev, je to cesta zahalená hmlou a nikto nevie, čo nás na nej čaká. Život je krásny a v podstate veľmi prostý. Vie však byť aj zložitý a krutý tým, že mnohé udalosti nedokážeme ovplyvniť. Jednoducho prídu. Hocikedy, v najbližšom okamihu nás môže niečo fatálne zaskočiť, poraziť, trápiť, bolieť. A my to nebudeme môcť zmeniť. Budeme to musieť len prežiť. Umenie žiť znamená prežívať nielen radosť, ale tiež prežiť a uniesť veľké bremená a trápenia...
Ján Brocko žil život krátky, no intenzívny a plný!
Po jeho skone v takom mladom veku musela nosiť ťažké bremeno smútku jeho matka Karolína ešte 22 rokov – presne toľko, koľko jej syn Ján pobudol na tomto svete. Teraz ležia vedľa seba v revúckej zemi...
Večná sláva hrdinom!
 |
 |
 |
Juraj Genčanský
MsKS Revúca
Foto: K. Kvetková, Revúcke listy
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.