Tam som si deväť týždňov odležal pri 38 – 39o horúčke, pri strave horšej ako pomyje. Koncom augusta som sa dostal do Tatier.
Mám sa tu dobre. Hodne som sa zotavil, nabral niečo síl, pevne verím, že moje liečenie ide k dobrému a že sa z toho dostanem von. Pravda, pán riaditeľ ma potešil, že to potrvá dlhšie, lebo nález sa nachádza na nepriaznivom mieste. Nuž ostáva mi iba oddať sa trpezlivosti a čakať... hádam na budúcu jeseň budem zase chlap na mieste.
Sanatórium, v ktorom som, je veľké a komfortne zariadené. Má vlastné kino, slušnú knižnicu, čitáreň, spoločenské miestnosti, kde možno počúvať rádio, hrať šachy, jarty, biliard. Je tu široká spoločnosť dám i pánov, máš tu politické kluby, debatné večierky atď. To je program večerov, cez deň načim šesť hodín ležať na lehátku na balkóne. Slovom, nie je tu zle (i so stravou), ale ja by som predsa len radšej ušiel z tohto blahobytného väzenia. –To by bolo všetko.
Tvoj list som čítal aspoň 20krát a rozmýšľal nad každou vetou, čo hlbšieho skrýva. I boli by mi milé občas Tvoje riadky z Bratislavy, predsa však ďalší Tvoj list nečakám... Nepíš mi! Príčiny? Neviem, nemôžem napísať.
S pozdravom
J.
Tatry, 19.XI.45
Nemuseli ste dlho rozmýšľať a iste ste už prišli na to, že list písal svojej priateľke Eme náš gemerský povstalecký básnik z Revúcej Janko Brocko, ktorého 75. výročie smrti si práve pripomíname. List som si prepožičal ako úryvok z uverejnenej životopisnej novely "Stanem sa básnikom", napísanej Dušanom Mikolajom, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Osveta v roku 1990. Uverejnené slová snáď pripomenú nielen našim mladým návštevníkom, že aj Janko rástol tak, ako mnohí jemu podobní mladí ľudia. Krutý osud však zasiahol a on nemohol prežiť všetko to, čo mladí prežívali v minulosti a tiež v súčasnosti prežívajú. Veď zomrel mladý, keď mal iba dvadsaťdva rokov. Ani nie rok po tom, čo napísal tento list.
Ján Brocko: Modlitba moja o pomstu
Úbohý v svojej veľkej láske k národu
modlím sa k výškam skrvaveným
Ty Boh môj veľký Ty Boh môj ľúty
čuj srdce rozleptané chvením
požehnaj zemi tejto slobodu
znič ztrestaj vraha zlom osud krutý
A nech sa trebárs klenba zrúti
Ty Boh môj veľký Ty Boh môj ľúty
ja bez viny bez hriechu bez lakomstva
volám strašné slovo POMSTA
Za mužov starcov deti ženy
za ruže krvi pohľad sklený
za mestá hory a polia dediny
za kraje úrodné šíre pustiny
za rany zradné temné tiene
za ústa nemé pridusené
ja bez viny bez hriechu bez lakomstva
volám strašné slovo Pomsta
Ty najdesnejší vrah
ty jedinečný kat
ty temných nocí rab
ty vysotenec z hviezdnych dráh
streštenec všetkých márnych pých
ktorý chceš dobrých zabíjať
sám zhynieš v mukách diabolských
v záplave najhnusnejších pliag
A nech sa trebárs klenba zrúti
Ty Boh môj veľký Ty Boh môj ľúty
za oheň satanský zradu svetla
za zkazu ktorú Slovač stretla
za oči slziace mečom vybité
za zverstvá peklo a hanbu na štíte
ja bez viny bez hriechu bez lakomstva
volám strašné slovo POMSTA
Pripravil: O. D.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.