„Povznesme sa nad zemskú márnosť a nechajme všetko tu stáť v starej koľaji, aby sme vyzdvihnúc sa do výšin nebeských uzreli nový život a nový svet. Každodenne tu pozorujeme iba podvod, klam, neprávosť, zlobu a stonásobne prestupovanie desiatich božích prikázaní. Čože nás teda má k takémuto nepriaznivému životu pútať? Vzdiaľme sa od našej matky Zeme a viďme nášho najbližšieho, neustále kolotajúceho tovariša Zeme, či by sme sa tu lepšie necítili, pokojný a blahodarnejší život viesť nemohli, slovom, náš krátky čas života v nevinnej tichosti a bratskej svornosti nedokončili?“
Tri nové literárne skulptúry transformoval z knižiek do železa zručný Revúčan Braňo Sviežený a doplnil tak doterajší literárny depozitár mesta, ktorý sa začal napĺňať kovovými artefaktmi už pred rokom. Prvé tri takéto objekty vytvorila umelecká kováčka Andrea Ďurčová z Hajnáčky v podobe turčianskeho Olejkára na brehu Zdychavky, teleskopu za MsÚ a stromu šťastia v Parku Múzea PSG.
Nové tri rozprávkové sochy mali včera aj krstných otcov – Ondreja Luntera z BBSK, nášho primátora Júliusa Buchtu a riaditeľa OOCR Gemer Jaroslava Hrica. Dlhý život bez hrdze im želali rozprávkové sudičky a na večnú statickú cestu ich vypravili desiatky Revúčanov za veselých gemerských pesničiek v podaní FS Lykovec s ľudovou hudbou.
Nech sa im teda v Revúcej dobre stojí...!
J. Genčanský
MsKS v Revúcej
Fotografie: Peter Poboček
| R O Z P R Á V K O V É M I E S T A V M E S T E R E V Ú C A |
Revúca 21.7.2022 – V meste Revúca slávnostne predstavili “rozprávkovo-kúzelné miesta”, ktoré potešia domácich, ako aj návštevníkov mesta. Ich cieľom je cez rozprávkové postavy slávnych revúckych rozprávkarov a fantasy majstrov Samuela a Gustáva Reussovcov a Pavla Dobšinského pripomenúť literárnu slávu tohto mesta. Mesto vidí v tejto téme príležitosť pre rozvoj kultúry aj cestovného ruchu.
K trom umeleckým inštaláciám od majsterky „čierneho remesla“ Andrey Ďurčovej z Hajnáčky pribudli v Revúcej ďalšie tri sochy z dielne miestneho kováča Branislava Svieženého. Tie dnes slávnostne odhalil primátor mesta Július Buchta spoločne s podpredsedom Banskobystrického samosprávneho kraja Ondrejom Lunterom a riaditeľom oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER. Práve cez členský príspevok Rozvojovej agentúry BBSK v OOCR GEMER bol tento projekt finančne podporený sumou 6 000 eur.
Rozprávková prehliadka jednotlivých miest obohatená „živými“ postavami v dobových kostýmoch sa začala pri soche Laktibradu pred budovou Mestského hostinca. Táto postava je z rovnomennej rozprávky, ktorá je ako mnoho ďalších „uložená“ v knihe Prostonárodné povesti slovenské
„Tieto umelecké diela nielenže skrášlia centrum mesta Revúca, ale zároveň prinesú do mesta atraktívny prvok, ktorý pritiahne aj návštevníkov. Sme radi, že takéto krásne sochy vznikli vďaka šikovným rukám regionálnych kováčov,“ uviedol Jaroslav Hric z OOCR GEMER.
Primátor mesta Revúca Július Buchta poukázal na význam realizácie zámeru pre mesto, ako aj na dôležitosť zachovávať literárne tradície Reussa a Dobšinského. „V každom meste je vždy zaujímavé, keď ľudia môžu prísť a môžu sa napríklad odfotiť so zaujímavými sochami a myslím si, že tieto naše sochy, ktoré tu máme vystavené budú veľkým lákadlom pre turistov aj preto, že reprezentujú Revúcu ako mesto rozprávok, kde naši dejatelia pôsobili a zbierali a upravovali tie rozprávky, či už to bol Dobšinský, alebo Reussovci. Zo širšieho kontextu, z pohľadu Mesta kultúry 2022, to považujem za osobitý prínos a zvýraznenie Revúcej, kde sa nám možno rozprávkovo žije. Prajem si, aby sochy robili radosť aj našim najmenším, aby sa našli v tých rozprávkach a aby nezabúdali na to, že rozprávky nie sú len pekné, ale aj poučné.“
Druhou sochou je Popolvár s hlavou draka. Túto postavu mnohí poznajú tiež zo slovenskej ľudovej rozprávky Pavla Dobšinského. Treťou sochou je Krutohlav s balónom. Ten sa objavuje v slávnom diele Gustáva Reussa Hviezdoveda. Toto sci-fi dielo vzniklo v roku 1856, čo je 7 rokov pred debutom Julesa Verna. Hviezdoveda je popularizačno-vedeckým spisom, v ktorom postava Krutohlava odlieta balónom z Muráňa na Mesiac. Reussova Hviezdoveda je hodnotným dielom nielen preto, že zachytáva vtedajšie poznatky z astronómie, geografie a fyziky, ale najmä je svedectvom jedinečnej práce s fantáziou v kombinácii s ľudovými povesťami a rozprávkami, ktoré Gustáv Reuss s bratom a otcom zbierali na území Gemera. Hviezdoveda je prvým dielom na Slovensku v oblasti vedeckej fantastiky.
Rozprávkové sochy v Revúcej prinášajú domácim obyvateľom a návštevníkom ďalšiu možnosť ako stráviť v meste viac času, ako sa preniesť do sveta fantázie a ako „prepnúť na Revúcu“. Podľa slov Jaroslava Hrica z OOCR Gemer: „Časom pribudnú organizované turistické vychádzky mestom so sprievodcami a mestská hra spojená s týmito sochami, alebo skôr fantazijnými postavami“.
Sochy od autora Branislava Svieženého dopĺňajú umelecké diela Olejkár, hviezdny ďalekohľad a strom od Andrey Ďurčovej. „Tieto krásne umelecké diela nie sú len dôkazom toho, akú krásu dokážu tvorivé ľudské ruky vyrobiť. Sú dôkazom aj toho, akú krásu dokáže vytvoriť ľudská myseľ. Som veľmi rád, že v Revúcej si uvedomujú, aké hodnoty im tu minulosť zanechala a sú pripravení na tejto minulosti rozvíjať súčasnosť. A veľmi sa teším z toho, že môžeme podporiť projekty, ktoré dávajú zmysel a šancu pre rozvoj ako kultúry, tak cestovného ruchu,“ uviedol podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ondrej Lunter.
Viktor Brádňanský
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.