Revúca v minulosti nemala veľa ulíc, preto ani nemala problémy s ich pomenúvaním. Mesto do roku 1945 malo sedem ulíc a jedno námestie. Ich názvy sa spájali najmä s obcami, do ktorých ulice a cesty viedli. Námestie tvorilo centrum mesta, ktoré sa začalo formovať až začiatkom 19. storočia. Na prelome storočí malo názov „Hlavné námestie“. V tridsiatych rokoch sa nazývalo „Masarykovo námestie“. Za Slovenského štátu to bolo námestie „Andreja Hlinku“ a po oslobodení „Námestie slobody“. Námestie križovala hlavná tepna Muráň – Revúca – Jelšava. Cesta smerom na Muráň od námestia po cintorín sa na prelome storočí nazývala priliehavo „Muránska ulica“. Budovaním nových domov dostala nový názov
„Nová ulica“. Po smrti Júliusa Bottu sa volala „Bottova ulica“ a po oslobodení „Malinovského ulica“. Ulica smerujúca od námestia smerom ku železničnej stanici mala názov „Jelšavská ulica“. V roku 1894 bola vybudovaná železničná trať Plešivec – Muráň a ulica dostala priliehavý názov „Železničná ulica“. Neskôr po smrti Milana Rastislava Štefánika niesla v názve jeho meno „Štefánikova ulica“. Neskôr sa volala ulica Viliama Širokého a v roku 1961 sa premenovala na „Ulica Sovietskej armády“. Ulica smerujúca z námestia do Revúčky sa volala „Malorevúcka
ulica“. To preto, lebo v tom čase
sa Revúca volala Veľká Revúca a Revúčka mala názov Malá Revúca. Už v roku 1933 sa hovorí o „Tomášikovej ulici“. Ulica „kpt. Jána Nálepku“ mala názov „Poštová ulica“, ktorý dostala podľa pošty stojacej na námestí. Neskôr v roku 1933 sa volala „Daxnerova ulica“. Asanovaná „Ormisova ulica“ bola na prelome storočí nazývaná „Pivovarská ulica“, nakoľko na jej hornom konci po pravej strane bol pivovar. „Šafárikova ulica“ niesla tento názov aj na katastrálnych mapách z tridsiatych rokov. Revúčania ju familiárne nazývali „Cigánska“ ulica. „Francisciho ulica“ je názvovo od tých čias nezmenená.
Z uvedenej histórie z ulíc Revúcej vyplýva, že názvy boli historicky späté s mestom a niektoré boli funkčné – Muránska, Malorevúcka, Železničná. Po roku 1948 sa začalo s výstavbou bytov a vznikali nové ulice. Ich názvy boli diskutabilné. Málo sa využívali názvy, ktoré boli zžité s obyvateľstvom v minulosti, nepoužívali sa chotárne názvy, ktoré boli prirodzenejšie. Mnoho názvov s mestom Revúca vôbec nesúviselo, napr. Konevova, Malinovského ulica, ale aj Pionierska, Gottwaldova... Je potrebné pripomenúť, že ulice vytvorili sídliská a tie mali pracovné názvy – sídlisko Stred I., sídlisko Stred II., sídlisko Stred III., sídlisko Podháj III. Ak by sme chceli využiť bývalé miestne názvy, tak napríklad sídlisko Stred III. by sa volalo Pod Katrienkou.
Stretnutie zástupcov politických strán a hnutí, ktorého účelom bolo pripraviť zmeny názvov niektorých revúckych ulíc sa uskutočnilo 21. augusta 1990. Ulica Gottwaldova dostala nový názov Ulica Prvého slovenského gymnázia,
Konevova ulica bola premenovaná na Ulicu Augusta Horislava Škultétyho, Ulica Fučíkova na Ulicu Mateja Nandrássyho, Švermova ulica na Ulicu generála Goliana, Malinovského ulica na Muránsku ulicu, Ulica Sovietskej armády na Železničnú ulicu, Pionierska ulica na Ulicu Jána Kordoša, Budovateľská ulica na Ulicu Andreja Hlinku, Ulica kpt. J. Nálepku na Remeselnícku ulicu a dovtedy nepomenovaná ulica smerujúca od Námestia slobody po tehelňu dostala názov Ulica Milana Rastislava Štefánika. Zmeny názvov ulíc, okrem premenovania Ulice kpt. J. Nálepku na Remeselnícku ulicu, schválili poslanci MsNV na svojom 24. plenárnom zasadnutí 26. septembra 1990.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava
Zápisnice MsNV v Revúcej 1990, Dušan Dubovský: Názvy revúckych ulíc a námestia
Dušan Dubovský: Pamätnica mesta Revúca
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Napísala Silvia Oravcová


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a