Revúca v minulosti nemala veľa ulíc, preto ani nemala problémy s ich pomenúvaním. Mesto do roku 1945 malo sedem ulíc a jedno námestie. Ich názvy sa spájali najmä s obcami, do ktorých ulice a cesty viedli. Námestie tvorilo centrum mesta, ktoré sa začalo formovať až začiatkom 19. storočia. Na prelome storočí malo názov „Hlavné námestie“. V tridsiatych rokoch sa nazývalo „Masarykovo námestie“. Za Slovenského štátu to bolo námestie „Andreja Hlinku“ a po oslobodení „Námestie slobody“. Námestie križovala hlavná tepna Muráň – Revúca – Jelšava. Cesta smerom na Muráň od námestia po cintorín sa na prelome storočí nazývala priliehavo „Muránska ulica“. Budovaním nových domov dostala nový názov
„Nová ulica“. Po smrti Júliusa Bottu sa volala „Bottova ulica“ a po oslobodení „Malinovského ulica“. Ulica smerujúca od námestia smerom ku železničnej stanici mala názov „Jelšavská ulica“. V roku 1894 bola vybudovaná železničná trať Plešivec – Muráň a ulica dostala priliehavý názov „Železničná ulica“. Neskôr po smrti Milana Rastislava Štefánika niesla v názve jeho meno „Štefánikova ulica“. Neskôr sa volala ulica Viliama Širokého a v roku 1961 sa premenovala na „Ulica Sovietskej armády“. Ulica smerujúca z námestia do Revúčky sa volala „Malorevúcka
ulica“. To preto, lebo v tom čase
sa Revúca volala Veľká Revúca a Revúčka mala názov Malá Revúca. Už v roku 1933 sa hovorí o „Tomášikovej ulici“. Ulica „kpt. Jána Nálepku“ mala názov „Poštová ulica“, ktorý dostala podľa pošty stojacej na námestí. Neskôr v roku 1933 sa volala „Daxnerova ulica“. Asanovaná „Ormisova ulica“ bola na prelome storočí nazývaná „Pivovarská ulica“, nakoľko na jej hornom konci po pravej strane bol pivovar. „Šafárikova ulica“ niesla tento názov aj na katastrálnych mapách z tridsiatych rokov. Revúčania ju familiárne nazývali „Cigánska“ ulica. „Francisciho ulica“ je názvovo od tých čias nezmenená.
Z uvedenej histórie z ulíc Revúcej vyplýva, že názvy boli historicky späté s mestom a niektoré boli funkčné – Muránska, Malorevúcka, Železničná. Po roku 1948 sa začalo s výstavbou bytov a vznikali nové ulice. Ich názvy boli diskutabilné. Málo sa využívali názvy, ktoré boli zžité s obyvateľstvom v minulosti, nepoužívali sa chotárne názvy, ktoré boli prirodzenejšie. Mnoho názvov s mestom Revúca vôbec nesúviselo, napr. Konevova, Malinovského ulica, ale aj Pionierska, Gottwaldova... Je potrebné pripomenúť, že ulice vytvorili sídliská a tie mali pracovné názvy – sídlisko Stred I., sídlisko Stred II., sídlisko Stred III., sídlisko Podháj III. Ak by sme chceli využiť bývalé miestne názvy, tak napríklad sídlisko Stred III. by sa volalo Pod Katrienkou.
Stretnutie zástupcov politických strán a hnutí, ktorého účelom bolo pripraviť zmeny názvov niektorých revúckych ulíc sa uskutočnilo 21. augusta 1990. Ulica Gottwaldova dostala nový názov Ulica Prvého slovenského gymnázia,
Konevova ulica bola premenovaná na Ulicu Augusta Horislava Škultétyho, Ulica Fučíkova na Ulicu Mateja Nandrássyho, Švermova ulica na Ulicu generála Goliana, Malinovského ulica na Muránsku ulicu, Ulica Sovietskej armády na Železničnú ulicu, Pionierska ulica na Ulicu Jána Kordoša, Budovateľská ulica na Ulicu Andreja Hlinku, Ulica kpt. J. Nálepku na Remeselnícku ulicu a dovtedy nepomenovaná ulica smerujúca od Námestia slobody po tehelňu dostala názov Ulica Milana Rastislava Štefánika. Zmeny názvov ulíc, okrem premenovania Ulice kpt. J. Nálepku na Remeselnícku ulicu, schválili poslanci MsNV na svojom 24. plenárnom zasadnutí 26. septembra 1990.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava
Zápisnice MsNV v Revúcej 1990, Dušan Dubovský: Názvy revúckych ulíc a námestia
Dušan Dubovský: Pamätnica mesta Revúca
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Napísala Silvia Oravcová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-