Počas bojov padli dvaja sovietski vojaci, traja rumunskí vojaci a Karol Mikuš, rodák z Revúcej. Pietneho aktu pri pamätníku na Námestí slobody sa zúčastnili primátor mesta Revúca Ing. Július Buchta, spolu s prednostkou Mestského úradu Ing. Luciou Bušovou, MBA, riaditeľka MsKS v Revúcej Ing. Karin Kilíková, riaditeľ ÚPSVR Mgr. Rastislav Haviar, prednostka Okresného úradu v Revúcej Mgr. Zuzana Nosálová, Mgr. Lukáš Pellegríny (HLAS – sociálna demokracia, krajský predseda), predseda ZO SZPB generála Viesta JUDr. Ján Kochan, zástupcovia Jednoty dôchodcov Slovenska, OZZP Revúca, ako aj predstavitelia Policajného zboru v Revúcej – mjr. PaedDr. Roman Oravec a pplk. Mgr. Róbert Regenda. Na podujatí nechýbali ani žiaci a študenti škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Revúca. Za prítomnosti čestnej stráže vojenskej posádky z VÚ Rožňava – Raketometného oddielu v zastúpení kapitána Jána Ganaja a štábneho nadrotmajstra Mikuláša Jacka boli k pamätníku položené vence a kvety. Primátor mesta Ing. Július Buchta vo svojom prejave stručne priblížil historické udalosti oslobodzovania mesta a ich význam pre ďalší vývoj Revúcej. K dôstojnému pripomenutiu tejto udalosti prispel aj pán Ján Debnár, dlhoročný funkcionár a člen ZO SZPB v Revúcej, ktorý predniesol vlastnú báseň venovanú oslobodeniu. Spomienkovú slávnosť už tradične moderoval pán Juraj Genčanský. Slávnostný pietny akt bol ukončený zaznením štátnej hymny Slovenskej republiky.
Text a foto Hilda Puterová, tajomníčka ZO SZPB gen. Viesta Revúca
Gemerská Poloma – Obyvatelia Gemerskej Polomy si 23. január 1945 pripomínajú ako deň oslobodenia obce. Tak tomu bolo aj pri 81. výročí tohto významného medzníka, kedy vojská 40. Červenej armády a 4. rumunskej armády oslobodili obec. Na slávnosti kladenia vencov k pamätníku pred Obecným úradom sa zúčastnili 
nielen predstavitelia obce, ale aj široká verejnosť. Oslobodenie obce prinieslo aj obete na strane rumunskej armády. V záznamoch rím.-kat. farského úradu vo Veľkej Polome nájdeme zoznam mien padlých vojakov. Na území Veľkej Polomy padlo celkovo 14 príslušníkov rumunskej armády. Pochovaní boli v záhrade pri rím.-kat. kostole. V Malej Polome bol na cintoríne pochovaný jeden padlý rumunský vojak. V povojnovom období, v decembri 1951 boli telá padlých vojakov exhumované a prevezené na Centrálny vojenský cintorín rumunskej armády vo Zvolene, kde boli pochovaní. Súčasťou pietneho podujatia bolo slávnostné otvorenie pamätnej izby venovanej havárii lietadla na Flóse 16.10.1944. Históriu oslobodzovania regiónu i obce priblížil Adrian Gallo.
Zdroj: gemerskapoloma.sk
Rožňava – Mesto Rožňava, Oblastný výbor SZPB, Základná organizácia partizána Tótha SZPB a vojenské útvary v meste Rožňava uskutočnili pietny akt kladenia vencov pri príležitosti 81. výročia oslobodenia mesta Rožňava. Pietny akt sa uskutočnil dňa 23. januára 2026 o 11.00 hod. na Námestí baníkov v Rožňave.
Zdroj: roznava.sk
Betliar – Dňa 23.1.2026 sa pred obecným úradom konal pietny akt kladenia venca k pamätnej tabuli oslobodenia a miestne oslavy 81. výročia oslobodenia obce rumunskou armádou. Po príhovoroch sa v zasadačke stretli členovia a sympatizanti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Zdroj: betliar.sk
Rakovnica – 23. januára 2026 sme si pripomenuli jeden z najvýznamnejších dní v histórii našej obce – deň, kedy utíchli zbrane a na naše ulice sa po dlhých rokoch útrap vrátila sloboda. Dátum 23.1.1945 zostane navždy zapísaný v kronike našej obce i v našich srdciach. Je to deň, ktorý ukončil obdobie strachu, neistoty a neslobody. Dnes tu stojíme s hlbokou úctou k tým, ktorí za našu slobodu zaplatili cenu najvyššiu. Sloboda, ktorú dnes považujeme za samozrejmosť, nebola darom. Bola vykúpená krvou a nesmiernym utrpením. Našou povinnosťou je nezabúdať. Nezabúdať na hrdinstvo osloboditeľov, ale aj na hrôzy vojny, aby sme už nikdy nedopustili ich opakovanie. Česť pamiatke všetkým padlým hrdinom! Nech je ich obeta pre nás trvalým mementom mieru.
Zdroj: facebook/obecrakovnica
Štítnik – Obec Štítnik si dňa 23.1.2026 pripomenula pietnym aktom, položením venca na budovu Radnice, 81. výročie oslobodenia obce spod nadvlády fašistov počas II. svetovej vojny.
Zdroj: facebook/stitnik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.