Poďakovanie za činnosť a spoluprácu dostala aj samotná okresná organizácia. Primátorka mesta Eva Cireňová uviedla: “Je to 15 rokov vytrvalosti, ochoty, zápasov, drobných prehier, ale i víťazstiev, ale aj 15 rokov naplnených vydarenými akciami. Korunou zrelého veku je vážnosť, uznanie okolia a zdravý úsudok. Vaše múdre rady, rozvážne usudzovanie sú prínosom, pomocou a príkladom pre život mladšej generácie.“Ďakovné slová zazneli aj od ďalších hostí, predstaviteľov JDS na Slovensku Františka Šušlíka, a Ladislava Dulu a poslanca BBSK Jána Šeševičku. V závere osláv boli odovzdané Vyznamenania III. stupňa, Ďakovné listy a Pamätné listy za aktívnu a dlhoročnú prácu a spoluprácu. Nezabudlo sa ani na tohtoročných jubilantov. Oceneným blahoželáme a všetkým seniorom, želáme v prvom rade to čo najviac potrebujú, pevné zdravie, elán, optimizmus a dôstojné miesto v spoločnosti.
Katarína Kvetková,
šéfredaktorka Revúckych llistov
Príhovor Zuzany Homoliakovej, predsedníčky OO JDS Revúca
Vážené dámy, páni, vážená pani primátorka, pán predseda, pán poslanec, vážení hostia!
Je mi cťou prihovoriť sa k Vám v zastúpení OO JDS pri príležitosti osláv 15. výročia založenia OO JDS a Mesiaca úcty k starším.
Medzinárodný deň starších ľudí – 1. október sa zameriava na postavenie, problémy staršej generácie a ocenenie jej prínosu pre spoločnosť, deň, ktorý vyhlásila Organizácia spojených národov v roku 1990.
Európska komisia rok 2012 vyhlásila za Európsky rok aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami. Cieľom tohto roku je dôstojné a kultúrne starnutie a na zabezpečení tohto cieľa sa mala podieľať štátna správa, všetky spoločenské a ekonomické organizácie.
Vážené dámy, páni. Október – už roky sa nazýva Mesiac úcty k starším, kedy sa my seniori stretávame na oslavách spolu s pozvanými hosťami. Je to čas, kedy sa zamýšľame nad uplynulými rokmi. Spomíname na detstvo, mladosť, aktívny vek. Ani sme sa nestihli zamyslieť a jedného dňa je tu staroba – jednoducho je tu a my sa musíme s tým zmieriť. V jednej básni sa hovorí o staršom veku:
Človek je krásny nielen vtedy, keď má pružný krok.
Človek je krásny podľa múdrosti, čo zračí sa mu v oku.
Človek je krásny vtedy, keď ho ľudia majú radi.
A veľkosť človeka nespočíva v jeho sláve, ale vo výsledkoch jeho práce. Myslime na tieto slová!
Ľudský život predstavuje zložitý jedinečný román, ktorý žije každý sám, ktorý je nezameniteľný. Nebuďme smutní, tešme sa na každé nové ráno, ktoré nám ponúka šancu žiť. Využime túto šancu, tešme sa z každej maličkosti, lebo tie tvoria náš každodenný život. Tešme sa na nasledujúce roky života v kruhu rodiny a priateľov.
Vážené dámy, páni. Dnes si zároveň pripomíname založenie OO JDS. Vznik sa datuje 13.8.1997, kedy na spoločnom zasadnutí členov JDS z Lubeníka, Jelšavy, Ratkovej a novo založenej ZO JDS Revúca vznikla OO JDS. Predsedom sa stal Ján Galovič a členmi výboru: Ján Macko, Eva Križanská, Emília Špilovská, Július Uhrín, Ľudovit Jančík, Milan Žeňuch, Mária Maretiaková, Katarína Kubasková, Irena Štefanková, Ľubica Kizeková, Oĺga Chlebáková, Paulína Adamíkova a členmi revíznej komisie Magda Nemogová, Oľga Bartová, Anna Papcunová. V tomto zložení pracoval výbor do 11. januára 1999, kedy na Valnom zhromaždení bol zvolený nový výbor. Predsedom ostal Ján Galovič a členmi výboru sa stali Vincent Blanár, Július Uhrín, Božena Tóthová, Ružena Pavelková, Vlastimil Pelikán, Euália Lánska a Margita Polláková. V tomto zložení pracoval výbor do roku 2006, kedy na Okresnom sneme za predsedu bola zvolená Zuzana Homoliaková, za podpredsedu Dušan Ivan, Ján Galovič – ako čestný predseda a ostatní členovia zostali v uvedenej zostave. Postupne zo zdravotných a rodinných dôvodov z predsedníctva odišli B. Tóthova, Vincent Blanár, V. Pelikán, Euália Lánska a v tomto roku na 9. Okresnom sneme J. Galovič, J. Uhrín, R. Pavelková, M. Polláková, E. Nemogová. V roku 1999 mala OO JDS 136 členov a dnes je to 1 479 členov s 16 ZO JDS. Najväčšia organizácia - ZO JDS Revúca má 679 členov.
Zakladajúcim členom i členom druhého výboru treba poďakovať za snahu pracovať so seniormi a napĺňať ciele JDS, nezištne a zodpovedne vykonávať svoje funkcie. Nech si spolu s nami spomenú na všetko prežité pri činnosti v JDS a najmä na chvíle pohody. Pretože šťastie človeka nespočíva v jeho spokojnosti, ale v tom, koľko ľudí urobil šťastnými.
Mesiac úcty k starším je vhodný čas, aby sme sa poďakovali primátorom, starostom, mestám, obciam, MÚ Revúca, obci Muránska Dlhá Lúka, sponzorom: VÚC BB, Brantner Gemer s.r.o., SMZ a.s. Jelšava, Mokrá Lúka, Revúca, BH Revúca, ZŠ Komenského, Agrodružstvo – S Revúca, Gajarotour Revúca, MVDr. Jánovi Šeševičkovi, primátorke E. Cireňovej, Adriane Ružiakovej, Kamile Drobčovej, ktorí majú pre nás seniorov pochopenie a pomáhajú realizovať aktivity v kultúrnej, rekreačnej i vzdelávacej oblasti, ktoré sú organizované OO JDS a ZO JDS.
Chceme sa poďakovať i členom jednotlivých ZO JDS, ktorí dobrovoľnícku prácu vykonávajú nezištne, organizujú, alebo pomáhajú pri organizovaní rôznych akcií. Vďaka nim mnohí seniori nezostávajú opustení a našli novú radosť i zmysel života. Na dnešných oslavách budú ocenení vyznamenaním 3. stupňa, Pamätnými a Ďakovnými listami. Pre týchto členov platí „Nie je bohatý a dobrý ten, kto viac dáva, ale ten, čo dáva všetko, čo dať môže“.
Chcem sa osobitne poďakovať touto cestou europoslancovi a predsedovi BBSK V. Maňkovi, ktorí umožnil 16 seniorom BBSK zúčastniť sa zájazdu do Štrasburgu, spojeného s návštevou parlamentu, s možnosťou zúčastniť sa na rokovaní parlamentu a pohovoriť si s ním o činnosti v europarlamente. Tohto zájazdu z našej organizácie sme sa zúčastnili dvaja, ja a Dušan Ivan. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Ďakujeme, že sme sa mohli zúčastniť.
Vrelá vďaka Vám všetkým za Vašu prácu, snahu, ochotu a pomoc nám seniorom. Želám oceneným i Vám všetkým do ďalších rokov pevné zdravie, šťastie a radosť zo života.
Zuzana Homoliaková,
predsedníčka OO JDS v Revúcej
FOTOREPORTÁŽ Dr. JÁNA BENDA
![]() |
| Mesiac úcty k starším-Revúca |
{jcomments on}




























Týchto pár slov reprezentovalo stretnutie seniorov pri príležitosti Mesiaca úcty k starším a zároveň 15. výročia založenia Okresnej organizácie JDS v Revúcej. Oslavy zorganizovala Okresná organizácia JDS v Revúcej v spolupráci s Mestom Revúca a MsKS Revúca v stredu 24. októbra 2012 v kaviarni Alfa v mestskom dome kultúry. V kultúrnom programe vystúpili deti materskej školy na Sládkovičovej ulici, žiaci Základnej umeleckej školy Revúca a študenti Prvého slovenského literárneho 
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.