Týchto pár slov reprezentovalo stretnutie seniorov pri príležitosti Mesiaca úcty k starším a zároveň 15. výročia založenia Okresnej organizácie JDS v Revúcej. Oslavy zorganizovala Okresná organizácia JDS v Revúcej v spolupráci s Mestom Revúca a MsKS Revúca v stredu 24. októbra 2012 v kaviarni Alfa v mestskom dome kultúry. V kultúrnom programe vystúpili deti materskej školy na Sládkovičovej ulici, žiaci Základnej umeleckej školy Revúca a študenti Prvého slovenského literárneho 
Poďakovanie za činnosť a spoluprácu dostala aj samotná okresná organizácia. Primátorka mesta Eva Cireňová uviedla: “Je to 15 rokov vytrvalosti, ochoty, zápasov, drobných prehier, ale i víťazstiev, ale aj 15 rokov naplnených vydarenými akciami. Korunou zrelého veku je vážnosť, uznanie okolia a zdravý úsudok. Vaše múdre rady, rozvážne usudzovanie sú prínosom, pomocou a príkladom pre život mladšej generácie.“Ďakovné slová zazneli aj od ďalších hostí, predstaviteľov JDS na Slovensku Františka Šušlíka, a Ladislava Dulu a poslanca BBSK Jána Šeševičku. V závere osláv boli odovzdané Vyznamenania III. stupňa, Ďakovné listy a Pamätné listy za aktívnu a dlhoročnú prácu a spoluprácu. Nezabudlo sa ani na tohtoročných jubilantov. Oceneným blahoželáme a všetkým seniorom, želáme v prvom rade to čo najviac potrebujú, pevné zdravie, elán, optimizmus a dôstojné miesto v spoločnosti.
Katarína Kvetková,
šéfredaktorka Revúckych llistov
Príhovor Zuzany Homoliakovej, predsedníčky OO JDS Revúca
Vážené dámy, páni, vážená pani primátorka, pán predseda, pán poslanec, vážení hostia!
Je mi cťou prihovoriť sa k Vám v zastúpení OO JDS pri príležitosti osláv 15. výročia založenia OO JDS a Mesiaca úcty k starším.
Medzinárodný deň starších ľudí – 1. október sa zameriava na postavenie, problémy staršej generácie a ocenenie jej prínosu pre spoločnosť, deň, ktorý vyhlásila Organizácia spojených národov v roku 1990.
Európska komisia rok 2012 vyhlásila za Európsky rok aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami. Cieľom tohto roku je dôstojné a kultúrne starnutie a na zabezpečení tohto cieľa sa mala podieľať štátna správa, všetky spoločenské a ekonomické organizácie.
Vážené dámy, páni. Október – už roky sa nazýva Mesiac úcty k starším, kedy sa my seniori stretávame na oslavách spolu s pozvanými hosťami. Je to čas, kedy sa zamýšľame nad uplynulými rokmi. Spomíname na detstvo, mladosť, aktívny vek. Ani sme sa nestihli zamyslieť a jedného dňa je tu staroba – jednoducho je tu a my sa musíme s tým zmieriť. V jednej básni sa hovorí o staršom veku:
Človek je krásny nielen vtedy, keď má pružný krok.
Človek je krásny podľa múdrosti, čo zračí sa mu v oku.
Človek je krásny vtedy, keď ho ľudia majú radi.
A veľkosť človeka nespočíva v jeho sláve, ale vo výsledkoch jeho práce. Myslime na tieto slová!
Ľudský život predstavuje zložitý jedinečný román, ktorý žije každý sám, ktorý je nezameniteľný. Nebuďme smutní, tešme sa na každé nové ráno, ktoré nám ponúka šancu žiť. Využime túto šancu, tešme sa z každej maličkosti, lebo tie tvoria náš každodenný život. Tešme sa na nasledujúce roky života v kruhu rodiny a priateľov.
Vážené dámy, páni. Dnes si zároveň pripomíname založenie OO JDS. Vznik sa datuje 13.8.1997, kedy na spoločnom zasadnutí členov JDS z Lubeníka, Jelšavy, Ratkovej a novo založenej ZO JDS Revúca vznikla OO JDS. Predsedom sa stal Ján Galovič a členmi výboru: Ján Macko, Eva Križanská, Emília Špilovská, Július Uhrín, Ľudovit Jančík, Milan Žeňuch, Mária Maretiaková, Katarína Kubasková, Irena Štefanková, Ľubica Kizeková, Oĺga Chlebáková, Paulína Adamíkova a členmi revíznej komisie Magda Nemogová, Oľga Bartová, Anna Papcunová. V tomto zložení pracoval výbor do 11. januára 1999, kedy na Valnom zhromaždení bol zvolený nový výbor. Predsedom ostal Ján Galovič a členmi výboru sa stali Vincent Blanár, Július Uhrín, Božena Tóthová, Ružena Pavelková, Vlastimil Pelikán, Euália Lánska a Margita Polláková. V tomto zložení pracoval výbor do roku 2006, kedy na Okresnom sneme za predsedu bola zvolená Zuzana Homoliaková, za podpredsedu Dušan Ivan, Ján Galovič – ako čestný predseda a ostatní členovia zostali v uvedenej zostave. Postupne zo zdravotných a rodinných dôvodov z predsedníctva odišli B. Tóthova, Vincent Blanár, V. Pelikán, Euália Lánska a v tomto roku na 9. Okresnom sneme J. Galovič, J. Uhrín, R. Pavelková, M. Polláková, E. Nemogová. V roku 1999 mala OO JDS 136 členov a dnes je to 1 479 členov s 16 ZO JDS. Najväčšia organizácia - ZO JDS Revúca má 679 členov.
Zakladajúcim členom i členom druhého výboru treba poďakovať za snahu pracovať so seniormi a napĺňať ciele JDS, nezištne a zodpovedne vykonávať svoje funkcie. Nech si spolu s nami spomenú na všetko prežité pri činnosti v JDS a najmä na chvíle pohody. Pretože šťastie človeka nespočíva v jeho spokojnosti, ale v tom, koľko ľudí urobil šťastnými.
Mesiac úcty k starším je vhodný čas, aby sme sa poďakovali primátorom, starostom, mestám, obciam, MÚ Revúca, obci Muránska Dlhá Lúka, sponzorom: VÚC BB, Brantner Gemer s.r.o., SMZ a.s. Jelšava, Mokrá Lúka, Revúca, BH Revúca, ZŠ Komenského, Agrodružstvo – S Revúca, Gajarotour Revúca, MVDr. Jánovi Šeševičkovi, primátorke E. Cireňovej, Adriane Ružiakovej, Kamile Drobčovej, ktorí majú pre nás seniorov pochopenie a pomáhajú realizovať aktivity v kultúrnej, rekreačnej i vzdelávacej oblasti, ktoré sú organizované OO JDS a ZO JDS.
Chceme sa poďakovať i členom jednotlivých ZO JDS, ktorí dobrovoľnícku prácu vykonávajú nezištne, organizujú, alebo pomáhajú pri organizovaní rôznych akcií. Vďaka nim mnohí seniori nezostávajú opustení a našli novú radosť i zmysel života. Na dnešných oslavách budú ocenení vyznamenaním 3. stupňa, Pamätnými a Ďakovnými listami. Pre týchto členov platí „Nie je bohatý a dobrý ten, kto viac dáva, ale ten, čo dáva všetko, čo dať môže“.
Chcem sa osobitne poďakovať touto cestou europoslancovi a predsedovi BBSK V. Maňkovi, ktorí umožnil 16 seniorom BBSK zúčastniť sa zájazdu do Štrasburgu, spojeného s návštevou parlamentu, s možnosťou zúčastniť sa na rokovaní parlamentu a pohovoriť si s ním o činnosti v europarlamente. Tohto zájazdu z našej organizácie sme sa zúčastnili dvaja, ja a Dušan Ivan. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Ďakujeme, že sme sa mohli zúčastniť.
Vrelá vďaka Vám všetkým za Vašu prácu, snahu, ochotu a pomoc nám seniorom. Želám oceneným i Vám všetkým do ďalších rokov pevné zdravie, šťastie a radosť zo života.
Zuzana Homoliaková,
predsedníčka OO JDS v Revúcej
FOTOREPORTÁŽ Dr. JÁNA BENDA
 |
| Mesiac úcty k starším-Revúca |
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.