okná, strechy, cesty, elektrické a telefónne vedenie.
Osloboditeľské vojská II. Ukrajinského frontu maršala Malinovského, a to 40. sovietska armáda generálporučíka F. F. Žmačenka a 4. rumunská armáda, ktorej velil zborový generál Dascalescu, vo väčšej sile vstúpili do mesta 25. januára 1945 ráno o siedmej hodine a s pomocou 3. divízie plk. Calaja a 50. streleckého zboru generálmajora Merkulova vytlačili nemecké vojská z Revúcej, a tým víťazne obsadili mesto. Vztýčili na oboch revúckych kostolných vežiach a na sídle revolučného národného výboru zástavy.
K oslobodeniu mesta prispeli vojaci z roty Júliusa Kaličáka z Partizánskeho oddielu JÁNOŠIK i Partizánske oddiely Kpt. Nováka, npr. Mandrika, z brigády majora Kozlova v okolí Železníka a brigády Kpt. Kvitinského. Sovietske vojská pokračovali ďalej oslobodzovaním ďalších obcí v Muránskej doline.
Pre naše mesto sa dňom 25. januára 1945 vojna prakticky skončila. U nás bolo predovšetkým odzbrojené okresné, miestne žandárske veliteľstvo, na čele s náčelníkmi. Naši obyvatelia začali robiť prvé kroky pri likvidácií vojnových škôd. V 1.-5. ročníku ľudovej školy sa začalo vyučovanie 21. februára a do lavíc meštianskej školy zasadli žiaci 2. marca. Revúca mala od 3. marca 1945 zrušené vojenské velenie mesta, s por. Ladislavom Demčákom.
Po obnovení železničnej trate, správy mesta sa ujal revolučný národný výbor v čele s predsedom Samuelom Kriškom a tajomníkom Júliusom Končkom. 26. marca 1945 začala premávka na úseku Jelšava-Revúca-Muráň.
No oslobodzovanie územia pokračovalo ďalej:
Nemecká armáda sa nechcela zmieriť s porážkou a čím bol bližší Deň víťazstva nad fašizmom, tým viac sa nemeckí fašisti a ich slovenskí prisluhovači cestou pohotovostných oddielov mstili na civilnom obyvateľstve. Nechávali za sebou mnohé masové hroby.
Zatiaľ čo Gemer už bol oslobodený, na ostatnom území Slovenska sa diali neuveriteľné veci: Vo vápenke v Nemeckej bolo upálených 900 ľudí, prevažne židov, komunistov, zajatých partizánov; v Kremničke pri Banskej Bystrici v protitankovom zákope ostal masový hrob 747 slovenských vlastencov, z toho 211 žien a 58 detí; vypálené dediny Ostrý Grúň a Kľak, spolu zavraždených 148 občanov.
Mohli by sme spomínať stovky ďalších hrobov, nešťastia a nezvestných, ktorí sa nikdy nevrátili domov k svojim rodinám.
Každoročne spomínajú tí, ktorí sa zúčastnili priameho odboja, ale aj tí, ktorí tie hrôzy neprežili, ale berieme si z nich historické a morálne poučenie.
Mená tých, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie nášho mesta sú zapísané v kronikách a pamätných knihách nášho mesta. Niektorí sa stali čestnými občanmi Revúcej a za svojho života niekoľkokrát pri slávnostných príležitostiach navštívili naše mesto.
Je to potešiteľné, že v našom meste ešte žijú pamätníci a účastníci oslobodzovacích bojov spred 67 rokov. Ich rovesníkom a spolubojovníkom podlomené zdravie z vojny nedalo možnosť dožiť sa dlhšieho veku. Po mnohých iste ostali vdovy, ktoré ťažko prežívajú svoj život v samote.
Každoročne si s pietou spomíname pri šiestich vojnových hroboch na rodákov: Václava Záhoru, Jána Komoru a Karola Mikuša. Tiež cezpoľných strážmajstrov hraníc: Štefana Barjaka a Michala Petráša, vojaka Juraja Slačana, ako i nášho povstaleckého básnika Janka Brocku.
Tieto sme v minulom roku doplnili o chýbajúce mramorové dosky a rozšírili o náhrobné žulové kamene trom rumunským a dvom sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní Revúcej a tiež 66 židovským občanom mesta, ktorí po deportácií v roku 1942 zahynuli v koncentračnom tábore.
Okrem toho sme si vlani po prvýkrát uctili naše vojnové obete 1. svetovej vojny v deň vojnových veteránov - 11. novembra 2011 o 11.11 hod. A to pri ich pamätníku pred Slovenskou sporiteľňou.
Od víťazného roku 1945 uplynuli desaťročia, ale našej i budúcej generácii sa treba vracať k týmto udalostiam, aby sme si hrdo a s láskou uctili obete, ale i vybudované diela našich predkov.
Veď dejiny vlastného národa sú tou najlepšou učebnicou.
Ján Bednár
Foto: Karol Žigo
FOTOGALÉRIA JÁNA BENDA Z OSLÁV OSLOBODENIA V REVÚCEJ
{gallery}obsah/revuca/67/bendo{/gallery}
{jcomments on}

































Pred pár dňami si obyvatelia Revúcej na strednom Gemeri pripomenili 67. výročie oslobodenia mesta. Z kroniky nášho mesta Revúca sa o tejto významnej udalosti dozvedáme:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-