okná, strechy, cesty, elektrické a telefónne vedenie.
Osloboditeľské vojská II. Ukrajinského frontu maršala Malinovského, a to 40. sovietska armáda generálporučíka F. F. Žmačenka a 4. rumunská armáda, ktorej velil zborový generál Dascalescu, vo väčšej sile vstúpili do mesta 25. januára 1945 ráno o siedmej hodine a s pomocou 3. divízie plk. Calaja a 50. streleckého zboru generálmajora Merkulova vytlačili nemecké vojská z Revúcej, a tým víťazne obsadili mesto. Vztýčili na oboch revúckych kostolných vežiach a na sídle revolučného národného výboru zástavy.
K oslobodeniu mesta prispeli vojaci z roty Júliusa Kaličáka z Partizánskeho oddielu JÁNOŠIK i Partizánske oddiely Kpt. Nováka, npr. Mandrika, z brigády majora Kozlova v okolí Železníka a brigády Kpt. Kvitinského. Sovietske vojská pokračovali ďalej oslobodzovaním ďalších obcí v Muránskej doline.
Pre naše mesto sa dňom 25. januára 1945 vojna prakticky skončila. U nás bolo predovšetkým odzbrojené okresné, miestne žandárske veliteľstvo, na čele s náčelníkmi. Naši obyvatelia začali robiť prvé kroky pri likvidácií vojnových škôd. V 1.-5. ročníku ľudovej školy sa začalo vyučovanie 21. februára a do lavíc meštianskej školy zasadli žiaci 2. marca. Revúca mala od 3. marca 1945 zrušené vojenské velenie mesta, s por. Ladislavom Demčákom.
Po obnovení železničnej trate, správy mesta sa ujal revolučný národný výbor v čele s predsedom Samuelom Kriškom a tajomníkom Júliusom Končkom. 26. marca 1945 začala premávka na úseku Jelšava-Revúca-Muráň.
No oslobodzovanie územia pokračovalo ďalej:
Nemecká armáda sa nechcela zmieriť s porážkou a čím bol bližší Deň víťazstva nad fašizmom, tým viac sa nemeckí fašisti a ich slovenskí prisluhovači cestou pohotovostných oddielov mstili na civilnom obyvateľstve. Nechávali za sebou mnohé masové hroby.
Zatiaľ čo Gemer už bol oslobodený, na ostatnom území Slovenska sa diali neuveriteľné veci: Vo vápenke v Nemeckej bolo upálených 900 ľudí, prevažne židov, komunistov, zajatých partizánov; v Kremničke pri Banskej Bystrici v protitankovom zákope ostal masový hrob 747 slovenských vlastencov, z toho 211 žien a 58 detí; vypálené dediny Ostrý Grúň a Kľak, spolu zavraždených 148 občanov.
Mohli by sme spomínať stovky ďalších hrobov, nešťastia a nezvestných, ktorí sa nikdy nevrátili domov k svojim rodinám.
Každoročne spomínajú tí, ktorí sa zúčastnili priameho odboja, ale aj tí, ktorí tie hrôzy neprežili, ale berieme si z nich historické a morálne poučenie.
Mená tých, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie nášho mesta sú zapísané v kronikách a pamätných knihách nášho mesta. Niektorí sa stali čestnými občanmi Revúcej a za svojho života niekoľkokrát pri slávnostných príležitostiach navštívili naše mesto.
Je to potešiteľné, že v našom meste ešte žijú pamätníci a účastníci oslobodzovacích bojov spred 67 rokov. Ich rovesníkom a spolubojovníkom podlomené zdravie z vojny nedalo možnosť dožiť sa dlhšieho veku. Po mnohých iste ostali vdovy, ktoré ťažko prežívajú svoj život v samote.
Každoročne si s pietou spomíname pri šiestich vojnových hroboch na rodákov: Václava Záhoru, Jána Komoru a Karola Mikuša. Tiež cezpoľných strážmajstrov hraníc: Štefana Barjaka a Michala Petráša, vojaka Juraja Slačana, ako i nášho povstaleckého básnika Janka Brocku.
Tieto sme v minulom roku doplnili o chýbajúce mramorové dosky a rozšírili o náhrobné žulové kamene trom rumunským a dvom sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní Revúcej a tiež 66 židovským občanom mesta, ktorí po deportácií v roku 1942 zahynuli v koncentračnom tábore.
Okrem toho sme si vlani po prvýkrát uctili naše vojnové obete 1. svetovej vojny v deň vojnových veteránov - 11. novembra 2011 o 11.11 hod. A to pri ich pamätníku pred Slovenskou sporiteľňou.
Od víťazného roku 1945 uplynuli desaťročia, ale našej i budúcej generácii sa treba vracať k týmto udalostiam, aby sme si hrdo a s láskou uctili obete, ale i vybudované diela našich predkov.
Veď dejiny vlastného národa sú tou najlepšou učebnicou.
Ján Bednár
Foto: Karol Žigo
FOTOGALÉRIA JÁNA BENDA Z OSLÁV OSLOBODENIA V REVÚCEJ
{gallery}obsah/revuca/67/bendo{/gallery}
{jcomments on}
































Pred pár dňami si obyvatelia Revúcej na strednom Gemeri pripomenili 67. výročie oslobodenia mesta. Z kroniky nášho mesta Revúca sa o tejto významnej udalosti dozvedáme:
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-