okná, strechy, cesty, elektrické a telefónne vedenie.
Osloboditeľské vojská II. Ukrajinského frontu maršala Malinovského, a to 40. sovietska armáda generálporučíka F. F. Žmačenka a 4. rumunská armáda, ktorej velil zborový generál Dascalescu, vo väčšej sile vstúpili do mesta 25. januára 1945 ráno o siedmej hodine a s pomocou 3. divízie plk. Calaja a 50. streleckého zboru generálmajora Merkulova vytlačili nemecké vojská z Revúcej, a tým víťazne obsadili mesto. Vztýčili na oboch revúckych kostolných vežiach a na sídle revolučného národného výboru zástavy.
K oslobodeniu mesta prispeli vojaci z roty Júliusa Kaličáka z Partizánskeho oddielu JÁNOŠIK i Partizánske oddiely Kpt. Nováka, npr. Mandrika, z brigády majora Kozlova v okolí Železníka a brigády Kpt. Kvitinského. Sovietske vojská pokračovali ďalej oslobodzovaním ďalších obcí v Muránskej doline.
Pre naše mesto sa dňom 25. januára 1945 vojna prakticky skončila. U nás bolo predovšetkým odzbrojené okresné, miestne žandárske veliteľstvo, na čele s náčelníkmi. Naši obyvatelia začali robiť prvé kroky pri likvidácií vojnových škôd. V 1.-5. ročníku ľudovej školy sa začalo vyučovanie 21. februára a do lavíc meštianskej školy zasadli žiaci 2. marca. Revúca mala od 3. marca 1945 zrušené vojenské velenie mesta, s por. Ladislavom Demčákom.
Po obnovení železničnej trate, správy mesta sa ujal revolučný národný výbor v čele s predsedom Samuelom Kriškom a tajomníkom Júliusom Končkom. 26. marca 1945 začala premávka na úseku Jelšava-Revúca-Muráň.
No oslobodzovanie územia pokračovalo ďalej:
Nemecká armáda sa nechcela zmieriť s porážkou a čím bol bližší Deň víťazstva nad fašizmom, tým viac sa nemeckí fašisti a ich slovenskí prisluhovači cestou pohotovostných oddielov mstili na civilnom obyvateľstve. Nechávali za sebou mnohé masové hroby.
Zatiaľ čo Gemer už bol oslobodený, na ostatnom území Slovenska sa diali neuveriteľné veci: Vo vápenke v Nemeckej bolo upálených 900 ľudí, prevažne židov, komunistov, zajatých partizánov; v Kremničke pri Banskej Bystrici v protitankovom zákope ostal masový hrob 747 slovenských vlastencov, z toho 211 žien a 58 detí; vypálené dediny Ostrý Grúň a Kľak, spolu zavraždených 148 občanov.
Mohli by sme spomínať stovky ďalších hrobov, nešťastia a nezvestných, ktorí sa nikdy nevrátili domov k svojim rodinám.
Každoročne spomínajú tí, ktorí sa zúčastnili priameho odboja, ale aj tí, ktorí tie hrôzy neprežili, ale berieme si z nich historické a morálne poučenie.
Mená tých, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie nášho mesta sú zapísané v kronikách a pamätných knihách nášho mesta. Niektorí sa stali čestnými občanmi Revúcej a za svojho života niekoľkokrát pri slávnostných príležitostiach navštívili naše mesto.
Je to potešiteľné, že v našom meste ešte žijú pamätníci a účastníci oslobodzovacích bojov spred 67 rokov. Ich rovesníkom a spolubojovníkom podlomené zdravie z vojny nedalo možnosť dožiť sa dlhšieho veku. Po mnohých iste ostali vdovy, ktoré ťažko prežívajú svoj život v samote.
Každoročne si s pietou spomíname pri šiestich vojnových hroboch na rodákov: Václava Záhoru, Jána Komoru a Karola Mikuša. Tiež cezpoľných strážmajstrov hraníc: Štefana Barjaka a Michala Petráša, vojaka Juraja Slačana, ako i nášho povstaleckého básnika Janka Brocku.
Tieto sme v minulom roku doplnili o chýbajúce mramorové dosky a rozšírili o náhrobné žulové kamene trom rumunským a dvom sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní Revúcej a tiež 66 židovským občanom mesta, ktorí po deportácií v roku 1942 zahynuli v koncentračnom tábore.
Okrem toho sme si vlani po prvýkrát uctili naše vojnové obete 1. svetovej vojny v deň vojnových veteránov - 11. novembra 2011 o 11.11 hod. A to pri ich pamätníku pred Slovenskou sporiteľňou.
Od víťazného roku 1945 uplynuli desaťročia, ale našej i budúcej generácii sa treba vracať k týmto udalostiam, aby sme si hrdo a s láskou uctili obete, ale i vybudované diela našich predkov.
Veď dejiny vlastného národa sú tou najlepšou učebnicou.
Ján Bednár
Foto: Karol Žigo
FOTOGALÉRIA JÁNA BENDA Z OSLÁV OSLOBODENIA V REVÚCEJ
{gallery}obsah/revuca/67/bendo{/gallery}
{jcomments on}

































Pred pár dňami si obyvatelia Revúcej na strednom Gemeri pripomenili 67. výročie oslobodenia mesta. Z kroniky nášho mesta Revúca sa o tejto významnej udalosti dozvedáme:
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a