Revúca! Každý, kto vie čítať vybaví si v mysli aj prvé Slovenské gymnázium v Uhorsku. Mestečko akoby symbolizovalo slovenskú vzdelanosť, symbol hrdosti Slovákov. Mesto dalo nášmu Slovensko veľa osobností, tamojšie prvé gymnázium vychovalo celý rad významných ľudí. priameho účastníka SNP Pavla Hrušku, pôvodom z Klenovca. Pozn.autora).
Po príhovoroch hostí boli odovzdané pamätné vyznamenania gen. Viesta, ktoré udelil Klub generálov SR, ďalej pamätné medaile, udelené Mestom Revúca.
Je smutné, že napriek zaštite Ministerstva obrany SR sa aktu za uvedené ministerstvo nezúčastnil žiadny zástupca. Tak pamätnú plaketu generála Viesta primátorka mesta Revúca tomuto rezortu zašle poštou, obdobne ako niektorým ďalším hosťom, ktorí sa tejto udalosti napriek oficialnemu pozvaniu nezúčastnili.
Po pietnej spomienke od 11.00 hodine sa v dome Kultúry v Revúcej uskutočnila konferencia k osobnosti arm. gen. R. M. Viesta.
Na úvod konferencie zaspieval slovenskú hymnu Spevácky súbor pri Základnej umeleckej Škole v Revúcej. Oficialne otvoril konferenciu príhovorom podpredseda SZPB a predseda ObV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko. Po jeho príhovore odovzdala primátorka Revúcej MVDR. Eva Cireňová ďakovné listy spoluorganizátorom osláv a konferencie. Následne odovzdala za asistencie Ing. N. Lacku ceny pre víťazov výtvarnej a vedomostne súťaže žiakov základných škôl k odkazu protifašistického odboja.
Úvodný referát k osobnosti arm. Gen. R.M. Viesta prezentoval riaditeľ VHÚ v Bratislave plk. Mgr. Miroslav Čaplovič, PhDr. so zameraním o vojenskej služby oslávenca do roku 1920.
Vo svojom príspevku opísal životné obdobie a vojenskú službu jubilanta v období Rakúsko-Uhorskej monarchie, vypuknutia prvej svetovej vojny, účasť R. Viesta pri formovaní Československých légií v Srbsku, Rusku a jeho kariera v novovzniknutej Československej republike.
Na jeho referát nadviazal Mgr. Peter Chorváth, PhDr, z vojenského historického ústavu v Bratislave, ktorý prezentoval obdobie arm. gen. Viesta v rokoch 1921 až 1939.
Ďalší referát Mgr. Petra Chorváta, PhDr., prezentoval vojenskú službu v novovzniknutom Československu od rokov 1921 až 1939. Poukázal na diskriminačné zastúpenie Slovákov v dôstojníckom zbore Československej armády. Zdôraznil, že o osobnosti arm. gen. R. M. Viesta svedčí skutočnosť, že v medzivojnovom obodbí bol jediným Slovákom menovaným do generálskej hodnosti. V roku 1933 do hodnosti brigádneho generála, v roku 1938 do hodnosti divízneho generála. Charakterizoval postoje R. Viesta na udalosti Mnichova 1938, následnej Wiedenskej arbitráže a tragického 15. marca 1939.
Záverečný referát, rozsahom a obsahom najhodnotnejší prezentoval plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc, z VHÚ Bratislave zameraný na obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny a v jej priebehu, a úlohu arm. gen.Viesta v tomto období. Podrobne informoval o dôvodoch vrátane listu, ktorý zaslal rodine z Budapešti, keď sa rozhodol emigrovať v auguste 1939, kde zastupoval Slovensko v delemitačnej Maďarsko – Slovenskej komisii. Nečakane opustil Budapešť cez Rumunsko, Blízky východ odišiel do Francúzka, kde sa zapojil do formovania Československej jednotky vo Francúzku. Po páde Francúzska odišiel do Veľkej Británie, kde bol menovaný za člena exilovej vlády Dr. E. Beneša.
Prezentoval jeho príchod na Slovensko po vypuknutí SNP a prevzatie velenia od brig. generála Jána Goliana - 1. Čs. armády na Slovensku, ktoré bolo dohodnuté Londýnskou exilovou vládou a Moskovským vedením V príspevku poukázal najmä na ústup povstalcov do hôr a osudy obidvoch generálov až po zajatie v Pohronskom Bukovci dňa 3. novembra 1944, rôzne varianty jeho „udania“, vypočúvanie nemeckými bezpečnostými orgánmi, záujem KH.Franka o jeho vydanie do Prahy, ktorému zabránila až kategorická požiadavka Himlera, aby obaja generáli boli eskortovaní do Berlína. V závere zdôraznil, že nie sú žiadne konkrétne dôkazy o ich pobyte v Berlíne, ani okolnosti a miesto ich skonu. Posledné dôkazy o ich výskyte sú z polovice februára 1945 a ich najpravdepodobnejšie miesto skonu bol koncentračný tábor Flessenburg v Bavorsku.
Dovolím si podotknúť, že spomienkových osláv sa zúčastnil aj pplk. Marcell JURECH, syn gen. in memoriam. Jurecha, ktorého vydal prezident J. Tiso gestapu, pre podozrenie zo spolupráce s veľvyslancom ZSSR v Budapeštei, kde pôsobil ako vojenský atašé, a neskôr po odvolaní z prípravy prechodu celej jednotky k Červenej armáde v odbobí nasedenia na východnom fronte a jeho stopy končia v rovnakom období v rovnakom koncentračnom tábore.
V diskuzii predseda ZO SZPB v Revúcej JUDr. Ján Kochan navrhol pani primátorke, aby zvážila a prezentovala mestskému zastupiteľstvu v Revúcej, aby základná škola na ul. Hviezdoslavovej niesla názom „ZŠ arm. generála Rudolfa Viesta“.
V diskusii odznela aj informácia, že ZO SZPB, primátorka mesta Revúca a Hematologické transfúzne oddelenie nemocnice v Revúcej vyhlasili na dni 22.9.2015 (darovalo 13 darcov bezplatne krv) a 29.9.2015 „KVAPKU KRVI ARM. GENERÁLA VIESTA". Jej vyhodnotenie sa uskutoční až po tomto druhom termíne.
Konferenciu uzatvorila poďakovaním za účasť primátorka mesta Revúca MVDR. Eva Cireňova, ktorá účastníkov konferencie pozvala k prehliadke výstavy venovanej arm. gen. R. M. Viestovi v malej sále kultúrneho domu.
Po oficiálnom ukončení konferencie sa rozprúdila s historikmi VHÚ diskuzia o konšpiračných teóriach udania oboch generálov z radov ochracov z vysokoškolského oddielu, zavlečenia generálov po vojne do sovietských „gulagov“, ale aj podnetnými poznatkami napr. PhDr.Milana Sajenka zo Slavošoviec, ktorý popísal aj mená svedkov, ktorí hodnotili generála Viesta ako energického, zodpovedného veliteľa, ktorý osobne vykonal inšpekciu v oblasti Dobšinej, aby sa osobne presvedčil o stave budovania obranných linií v prípade napadnutia z Maďarska.
Foto autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.