Revúca! Každý, kto vie čítať vybaví si v mysli aj prvé Slovenské gymnázium v Uhorsku. Mestečko akoby symbolizovalo slovenskú vzdelanosť, symbol hrdosti Slovákov. Mesto dalo nášmu Slovensko veľa osobností, tamojšie prvé gymnázium vychovalo celý rad významných ľudí. priameho účastníka SNP Pavla Hrušku, pôvodom z Klenovca. Pozn.autora).
Po príhovoroch hostí boli odovzdané pamätné vyznamenania gen. Viesta, ktoré udelil Klub generálov SR, ďalej pamätné medaile, udelené Mestom Revúca.
Je smutné, že napriek zaštite Ministerstva obrany SR sa aktu za uvedené ministerstvo nezúčastnil žiadny zástupca. Tak pamätnú plaketu generála Viesta primátorka mesta Revúca tomuto rezortu zašle poštou, obdobne ako niektorým ďalším hosťom, ktorí sa tejto udalosti napriek oficialnemu pozvaniu nezúčastnili.
Po pietnej spomienke od 11.00 hodine sa v dome Kultúry v Revúcej uskutočnila konferencia k osobnosti arm. gen. R. M. Viesta.
Na úvod konferencie zaspieval slovenskú hymnu Spevácky súbor pri Základnej umeleckej Škole v Revúcej. Oficialne otvoril konferenciu príhovorom podpredseda SZPB a predseda ObV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko. Po jeho príhovore odovzdala primátorka Revúcej MVDR. Eva Cireňová ďakovné listy spoluorganizátorom osláv a konferencie. Následne odovzdala za asistencie Ing. N. Lacku ceny pre víťazov výtvarnej a vedomostne súťaže žiakov základných škôl k odkazu protifašistického odboja.
Úvodný referát k osobnosti arm. Gen. R.M. Viesta prezentoval riaditeľ VHÚ v Bratislave plk. Mgr. Miroslav Čaplovič, PhDr. so zameraním o vojenskej služby oslávenca do roku 1920.
Vo svojom príspevku opísal životné obdobie a vojenskú službu jubilanta v období Rakúsko-Uhorskej monarchie, vypuknutia prvej svetovej vojny, účasť R. Viesta pri formovaní Československých légií v Srbsku, Rusku a jeho kariera v novovzniknutej Československej republike.
Na jeho referát nadviazal Mgr. Peter Chorváth, PhDr, z vojenského historického ústavu v Bratislave, ktorý prezentoval obdobie arm. gen. Viesta v rokoch 1921 až 1939.
Ďalší referát Mgr. Petra Chorváta, PhDr., prezentoval vojenskú službu v novovzniknutom Československu od rokov 1921 až 1939. Poukázal na diskriminačné zastúpenie Slovákov v dôstojníckom zbore Československej armády. Zdôraznil, že o osobnosti arm. gen. R. M. Viesta svedčí skutočnosť, že v medzivojnovom obodbí bol jediným Slovákom menovaným do generálskej hodnosti. V roku 1933 do hodnosti brigádneho generála, v roku 1938 do hodnosti divízneho generála. Charakterizoval postoje R. Viesta na udalosti Mnichova 1938, následnej Wiedenskej arbitráže a tragického 15. marca 1939.
Záverečný referát, rozsahom a obsahom najhodnotnejší prezentoval plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc, z VHÚ Bratislave zameraný na obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny a v jej priebehu, a úlohu arm. gen.Viesta v tomto období. Podrobne informoval o dôvodoch vrátane listu, ktorý zaslal rodine z Budapešti, keď sa rozhodol emigrovať v auguste 1939, kde zastupoval Slovensko v delemitačnej Maďarsko – Slovenskej komisii. Nečakane opustil Budapešť cez Rumunsko, Blízky východ odišiel do Francúzka, kde sa zapojil do formovania Československej jednotky vo Francúzku. Po páde Francúzska odišiel do Veľkej Británie, kde bol menovaný za člena exilovej vlády Dr. E. Beneša.
Prezentoval jeho príchod na Slovensko po vypuknutí SNP a prevzatie velenia od brig. generála Jána Goliana - 1. Čs. armády na Slovensku, ktoré bolo dohodnuté Londýnskou exilovou vládou a Moskovským vedením V príspevku poukázal najmä na ústup povstalcov do hôr a osudy obidvoch generálov až po zajatie v Pohronskom Bukovci dňa 3. novembra 1944, rôzne varianty jeho „udania“, vypočúvanie nemeckými bezpečnostými orgánmi, záujem KH.Franka o jeho vydanie do Prahy, ktorému zabránila až kategorická požiadavka Himlera, aby obaja generáli boli eskortovaní do Berlína. V závere zdôraznil, že nie sú žiadne konkrétne dôkazy o ich pobyte v Berlíne, ani okolnosti a miesto ich skonu. Posledné dôkazy o ich výskyte sú z polovice februára 1945 a ich najpravdepodobnejšie miesto skonu bol koncentračný tábor Flessenburg v Bavorsku.
Dovolím si podotknúť, že spomienkových osláv sa zúčastnil aj pplk. Marcell JURECH, syn gen. in memoriam. Jurecha, ktorého vydal prezident J. Tiso gestapu, pre podozrenie zo spolupráce s veľvyslancom ZSSR v Budapeštei, kde pôsobil ako vojenský atašé, a neskôr po odvolaní z prípravy prechodu celej jednotky k Červenej armáde v odbobí nasedenia na východnom fronte a jeho stopy končia v rovnakom období v rovnakom koncentračnom tábore.
V diskuzii predseda ZO SZPB v Revúcej JUDr. Ján Kochan navrhol pani primátorke, aby zvážila a prezentovala mestskému zastupiteľstvu v Revúcej, aby základná škola na ul. Hviezdoslavovej niesla názom „ZŠ arm. generála Rudolfa Viesta“.
V diskusii odznela aj informácia, že ZO SZPB, primátorka mesta Revúca a Hematologické transfúzne oddelenie nemocnice v Revúcej vyhlasili na dni 22.9.2015 (darovalo 13 darcov bezplatne krv) a 29.9.2015 „KVAPKU KRVI ARM. GENERÁLA VIESTA". Jej vyhodnotenie sa uskutoční až po tomto druhom termíne.
Konferenciu uzatvorila poďakovaním za účasť primátorka mesta Revúca MVDR. Eva Cireňova, ktorá účastníkov konferencie pozvala k prehliadke výstavy venovanej arm. gen. R. M. Viestovi v malej sále kultúrneho domu.
Po oficiálnom ukončení konferencie sa rozprúdila s historikmi VHÚ diskuzia o konšpiračných teóriach udania oboch generálov z radov ochracov z vysokoškolského oddielu, zavlečenia generálov po vojne do sovietských „gulagov“, ale aj podnetnými poznatkami napr. PhDr.Milana Sajenka zo Slavošoviec, ktorý popísal aj mená svedkov, ktorí hodnotili generála Viesta ako energického, zodpovedného veliteľa, ktorý osobne vykonal inšpekciu v oblasti Dobšinej, aby sa osobne presvedčil o stave budovania obranných linií v prípade napadnutia z Maďarska.
Foto autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).