priameho účastníka SNP Pavla Hrušku, pôvodom z Klenovca. Pozn.autora).
Po príhovoroch hostí boli odovzdané pamätné vyznamenania gen. Viesta, ktoré udelil Klub generálov SR, ďalej pamätné medaile, udelené Mestom Revúca.
Je smutné, že napriek zaštite Ministerstva obrany SR sa aktu za uvedené ministerstvo nezúčastnil žiadny zástupca. Tak pamätnú plaketu generála Viesta primátorka mesta Revúca tomuto rezortu zašle poštou, obdobne ako niektorým ďalším hosťom, ktorí sa tejto udalosti napriek oficialnemu pozvaniu nezúčastnili.
Po pietnej spomienke od 11.00 hodine sa v dome Kultúry v Revúcej uskutočnila konferencia k osobnosti arm. gen. R. M. Viesta.
Na úvod konferencie zaspieval slovenskú hymnu Spevácky súbor pri Základnej umeleckej Škole v Revúcej. Oficialne otvoril konferenciu príhovorom podpredseda SZPB a predseda ObV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko. Po jeho príhovore odovzdala primátorka Revúcej MVDR. Eva Cireňová ďakovné listy spoluorganizátorom osláv a konferencie. Následne odovzdala za asistencie Ing. N. Lacku ceny pre víťazov výtvarnej a vedomostne súťaže žiakov základných škôl k odkazu protifašistického odboja.
Úvodný referát k osobnosti arm. Gen. R.M. Viesta prezentoval riaditeľ VHÚ v Bratislave plk. Mgr. Miroslav Čaplovič, PhDr. so zameraním o vojenskej služby oslávenca do roku 1920.
Vo svojom príspevku opísal životné obdobie a vojenskú službu jubilanta v období Rakúsko-Uhorskej monarchie, vypuknutia prvej svetovej vojny, účasť R. Viesta pri formovaní Československých légií v Srbsku, Rusku a jeho kariera v novovzniknutej Československej republike.
Na jeho referát nadviazal Mgr. Peter Chorváth, PhDr, z vojenského historického ústavu v Bratislave, ktorý prezentoval obdobie arm. gen. Viesta v rokoch 1921 až 1939.
Ďalší referát Mgr. Petra Chorváta, PhDr., prezentoval vojenskú službu v novovzniknutom Československu od rokov 1921 až 1939. Poukázal na diskriminačné zastúpenie Slovákov v dôstojníckom zbore Československej armády. Zdôraznil, že o osobnosti arm. gen. R. M. Viesta svedčí skutočnosť, že v medzivojnovom obodbí bol jediným Slovákom menovaným do generálskej hodnosti. V roku 1933 do hodnosti brigádneho generála, v roku 1938 do hodnosti divízneho generála. Charakterizoval postoje R. Viesta na udalosti Mnichova 1938, následnej Wiedenskej arbitráže a tragického 15. marca 1939.
Záverečný referát, rozsahom a obsahom najhodnotnejší prezentoval plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc, z VHÚ Bratislave zameraný na obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny a v jej priebehu, a úlohu arm. gen.Viesta v tomto období. Podrobne informoval o dôvodoch vrátane listu, ktorý zaslal rodine z Budapešti, keď sa rozhodol emigrovať v auguste 1939, kde zastupoval Slovensko v delemitačnej Maďarsko – Slovenskej komisii. Nečakane opustil Budapešť cez Rumunsko, Blízky východ odišiel do Francúzka, kde sa zapojil do formovania Československej jednotky vo Francúzku. Po páde Francúzska odišiel do Veľkej Británie, kde bol menovaný za člena exilovej vlády Dr. E. Beneša.
Prezentoval jeho príchod na Slovensko po vypuknutí SNP a prevzatie velenia od brig. generála Jána Goliana - 1. Čs. armády na Slovensku, ktoré bolo dohodnuté Londýnskou exilovou vládou a Moskovským vedením V príspevku poukázal najmä na ústup povstalcov do hôr a osudy obidvoch generálov až po zajatie v Pohronskom Bukovci dňa 3. novembra 1944, rôzne varianty jeho „udania“, vypočúvanie nemeckými bezpečnostými orgánmi, záujem KH.Franka o jeho vydanie do Prahy, ktorému zabránila až kategorická požiadavka Himlera, aby obaja generáli boli eskortovaní do Berlína. V závere zdôraznil, že nie sú žiadne konkrétne dôkazy o ich pobyte v Berlíne, ani okolnosti a miesto ich skonu. Posledné dôkazy o ich výskyte sú z polovice februára 1945 a ich najpravdepodobnejšie miesto skonu bol koncentračný tábor Flessenburg v Bavorsku.
Dovolím si podotknúť, že spomienkových osláv sa zúčastnil aj pplk. Marcell JURECH, syn gen. in memoriam. Jurecha, ktorého vydal prezident J. Tiso gestapu, pre podozrenie zo spolupráce s veľvyslancom ZSSR v Budapeštei, kde pôsobil ako vojenský atašé, a neskôr po odvolaní z prípravy prechodu celej jednotky k Červenej armáde v odbobí nasedenia na východnom fronte a jeho stopy končia v rovnakom období v rovnakom koncentračnom tábore.
V diskuzii predseda ZO SZPB v Revúcej JUDr. Ján Kochan navrhol pani primátorke, aby zvážila a prezentovala mestskému zastupiteľstvu v Revúcej, aby základná škola na ul. Hviezdoslavovej niesla názom „ZŠ arm. generála Rudolfa Viesta“.
V diskusii odznela aj informácia, že ZO SZPB, primátorka mesta Revúca a Hematologické transfúzne oddelenie nemocnice v Revúcej vyhlasili na dni 22.9.2015 (darovalo 13 darcov bezplatne krv) a 29.9.2015 „KVAPKU KRVI ARM. GENERÁLA VIESTA". Jej vyhodnotenie sa uskutoční až po tomto druhom termíne.
Konferenciu uzatvorila poďakovaním za účasť primátorka mesta Revúca MVDR. Eva Cireňova, ktorá účastníkov konferencie pozvala k prehliadke výstavy venovanej arm. gen. R. M. Viestovi v malej sále kultúrneho domu.
Po oficiálnom ukončení konferencie sa rozprúdila s historikmi VHÚ diskuzia o konšpiračných teóriach udania oboch generálov z radov ochracov z vysokoškolského oddielu, zavlečenia generálov po vojne do sovietských „gulagov“, ale aj podnetnými poznatkami napr. PhDr.Milana Sajenka zo Slavošoviec, ktorý popísal aj mená svedkov, ktorí hodnotili generála Viesta ako energického, zodpovedného veliteľa, ktorý osobne vykonal inšpekciu v oblasti Dobšinej, aby sa osobne presvedčil o stave budovania obranných linií v prípade napadnutia z Maďarska.
Foto autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala


































Revúca! Každý, kto vie čítať vybaví si v mysli aj prvé Slovenské gymnázium v Uhorsku. Mestečko akoby symbolizovalo slovenskú vzdelanosť, symbol hrdosti Slovákov. Mesto dalo nášmu Slovensko veľa osobností, tamojšie prvé gymnázium vychovalo celý rad významných ľudí.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-