V súčasnosti sa stáva štúdium historických máp čoraz populárnejším nielen na akademickej pôde univerzít, ale aj v radoch amatérskych bádateľov. Samotné staré mapy sú v dnešnom ponímaní zaujímavé nielen z hľadiska historickej geografie, ale aj regionálnej histórie, pretože umožňujú bádateľom získať častokrát zaujímavé informácie o vývoji, zmenách a podmienkach konkrétnych regiónov v historickom kontexte. Na tento účel sú vďaka svojej veľkej mierke a podrobnosti vhodné predovšetkým mapy vojenských mapovaní. Naopak, mapy stredných mierok zobrazujú väčšie územia, sú menej detailné, a preto pri výskume regiónov menej využiteľné. A práve jednou z takýchto máp je aj mapa Regni Hungariae (Uhorského kráľovstva) z roku 1682. Jej autorom je Johann Alexander Reiner, cisársky dvorný inžinier, ktorý pri tvorbe mapy spolupracoval so známym frankfurtským medirytcom Matthiasom Greischerom. Pre Revúcu je táto mapa významná z dôvodu, že ide o doposiaľ najstaršie známe zobrazenie nášho mesta na akejkoľvek mape. V porovnaní s ostatnými gemerskými sídlami je to pomerne neskoro, veď Muráň, Jelšavu, Tisovec či Štítnik nachádzame už na najstaršej mape Uhorska od Lazara Rosettiho z roku 1513. Príčinou tohto stavu je predovšetkým vtedajšia veľkosť a význam sídla ako hlavné kritérium, ktorým sa kartografi riadili pri rozhodovaní, či do mapy konkrétne mestá, resp. dediny zakreslia alebo nie. Revúca na Rosettiho mape z konca stredoveku logicky absentuje, pretože v tej dobe ešte nedisponovala mestskými výsadami a navyše bola v tomto období stále akoby v tieni susedného Muráňa ako významného strategického hradu a Jelšavy ako centra baníctva.
Poďme však späť k našej mape z roku 1682. Pokrýva územie o rozlohe približne 150 000 km2, kde je s výnimkou malej časti zachytené celé územie dnešného Slovenska, v minulosti nazývané ako Horné Uhorsko (Hungaria Superior). Samotná mapa je veľmi dobre zachovalou medirytinou s mierkou 1 : 700 000, má stredne veľké rozmery 58 x 97 cm a do kompaktného celku je zlepená z troch častí. Jej výzdoba pozostáva z názvovej kartuše so znakom Uhorska, ktorý je doplnený pre danú dobu typickou alegorickou figurálnou kresbou. Vpravo dole nachádzame dosku s grafickými mierkami v uhorských a nemeckých míľach, uprostred dole zaujme smerová ružica. Reliéf je vyjadrený ešte primitívnou, tzv. kopčekovou metódou, kde sú jednotlivé vrchy zakreslené v podobe kopcov. Obsah mapy je veľmi podrobný, obsahuje názvy miest, dedín, hradov, riek, pohorí a stolíc. Muránska dolina v tomto smere nie je výnimkou, veď autor do mapy zakreslil takmer všetky obce nášho regiónu Revúcu nevynímajúc. Je zaujímavé, že vzhľadom na dobu vzniku a použité metódy je mapa pomerne presná, čoho dôkazom je relatívne malá odchýlka umiestnenia Revúcej oproti skutočnosti, ktorá predstavuje iba 1,9 km. Na mape Revúcu nachádzame pod názvom „Reuulka“, čo azda môže zvádzať k zámene s Revúčkou. Tu ale treba poznamenať, že v tomto období na rozdiel od Revúčky figurovala Revúca už ako mesto, mala teda väčší hospodársky význam, počet usadlostí i obyvateľov, hoci bola zdecimovaná tureckou nadvládou (tá skončila v roku 1690). Je preto vysoko nepravdepodobné, že by si toho Reiner ako autor mapy nebol vedomý a dopustil sa takejto chyby. Z ďalších susedných obcí môžeme na mape identifikovať napríklad Muráň (Muran), Muránsku Dlhú Lúku (Langevise), Mokrú Lúku (Nasevise), Revúcku Lehotu (Leota), Lubeník (Lubenik) či Jelšavu (Elze). Dnes je mapa súčasťou skutočne rozsiahlej Mollovej mapovej zbierky uloženej v Moravskom zemskom múzeu v Brne.
Na záver je potrebné skonštatovať, že spomínaná mapa predstavuje zaujímavý zdroj pre regionálne dejiny nielen Revúcej či Gemera, ale v širšom kontexte aj ďalších regiónov Slovenska. Samotnú tému najstaršieho vyobrazenia Revúcej na mape však nemožno považovať za definitívne uzavretú, nakoľko je stále možné, že sa v niektorých muzeálnych alebo súkromných zbierkach nachádzajú mapy staršieho datovania, ktoré by posunuli kartografické zobrazenie Revúcej do ešte dávnejších dôb.
Mgr. Marek Valko
{gallery}kultura/pohladnice/mapa{/gallery}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.