sídlami je to pomerne neskoro, veď Muráň, Jelšavu, Tisovec či Štítnik nachádzame už na najstaršej mape Uhorska od Lazara Rosettiho z roku 1513. Príčinou tohto stavu je predovšetkým vtedajšia veľkosť a význam sídla ako hlavné kritérium, ktorým sa kartografi riadili pri rozhodovaní, či do mapy konkrétne mestá, resp. dediny zakreslia alebo nie. Revúca na Rosettiho mape z konca stredoveku logicky absentuje, pretože v tej dobe ešte nedisponovala mestskými výsadami a navyše bola v tomto období stále akoby v tieni susedného Muráňa ako významného strategického hradu a Jelšavy ako centra baníctva.
Poďme však späť k našej mape z roku 1682. Pokrýva územie o rozlohe približne 150 000 km2, kde je s výnimkou malej časti zachytené celé územie dnešného Slovenska, v minulosti nazývané ako Horné Uhorsko (Hungaria Superior). Samotná mapa je veľmi dobre zachovalou medirytinou s mierkou 1 : 700 000, má stredne veľké rozmery 58 x 97 cm a do kompaktného celku je zlepená z troch častí. Jej výzdoba pozostáva z názvovej kartuše so znakom Uhorska, ktorý je doplnený pre danú dobu typickou alegorickou figurálnou kresbou. Vpravo dole nachádzame dosku s grafickými mierkami v uhorských a nemeckých míľach, uprostred dole zaujme smerová ružica. Reliéf je vyjadrený ešte primitívnou, tzv. kopčekovou metódou, kde sú jednotlivé vrchy zakreslené v podobe kopcov. Obsah mapy je veľmi podrobný, obsahuje názvy miest, dedín, hradov, riek, pohorí a stolíc. Muránska dolina v tomto smere nie je výnimkou, veď autor do mapy zakreslil takmer všetky obce nášho regiónu Revúcu nevynímajúc. Je zaujímavé, že vzhľadom na dobu vzniku a použité metódy je mapa pomerne presná, čoho dôkazom je relatívne malá odchýlka umiestnenia Revúcej oproti skutočnosti, ktorá predstavuje iba 1,9 km. Na mape Revúcu nachádzame pod názvom „Reuulka“, čo azda môže zvádzať k zámene s Revúčkou. Tu ale treba poznamenať, že v tomto období na rozdiel od Revúčky figurovala Revúca už ako mesto, mala teda väčší hospodársky význam, počet usadlostí i obyvateľov, hoci bola zdecimovaná tureckou nadvládou (tá skončila v roku 1690). Je preto vysoko nepravdepodobné, že by si toho Reiner ako autor mapy nebol vedomý a dopustil sa takejto chyby. Z ďalších susedných obcí môžeme na mape identifikovať napríklad Muráň (Muran), Muránsku Dlhú Lúku (Langevise), Mokrú Lúku (Nasevise), Revúcku Lehotu (Leota), Lubeník (Lubenik) či Jelšavu (Elze). Dnes je mapa súčasťou skutočne rozsiahlej Mollovej mapovej zbierky uloženej v Moravskom zemskom múzeu v Brne.
Na záver je potrebné skonštatovať, že spomínaná mapa predstavuje zaujímavý zdroj pre regionálne dejiny nielen Revúcej či Gemera, ale v širšom kontexte aj ďalších regiónov Slovenska. Samotnú tému najstaršieho vyobrazenia Revúcej na mape však nemožno považovať za definitívne uzavretú, nakoľko je stále možné, že sa v niektorých muzeálnych alebo súkromných zbierkach nachádzajú mapy staršieho datovania, ktoré by posunuli kartografické zobrazenie Revúcej do ešte dávnejších dôb.
Mgr. Marek Valko
{gallery}kultura/pohladnice/mapa{/gallery}

































V súčasnosti sa stáva štúdium historických máp čoraz populárnejším nielen na akademickej pôde univerzít, ale aj v radoch amatérskych bádateľov. Samotné staré mapy sú v dnešnom ponímaní zaujímavé nielen z hľadiska historickej geografie, ale aj regionálnej histórie, pretože umožňujú bádateľom získať častokrát zaujímavé informácie o vývoji, zmenách a podmienkach konkrétnych regiónov v historickom kontexte. Na tento účel sú vďaka svojej veľkej mierke a podrobnosti vhodné predovšetkým mapy vojenských mapovaní. Naopak, mapy stredných mierok zobrazujú väčšie územia, sú menej detailné, a preto pri výskume regiónov menej využiteľné. A práve jednou z takýchto máp je aj mapa Regni Hungariae (Uhorského kráľovstva) z roku 1682. Jej autorom je Johann Alexander Reiner, cisársky dvorný inžinier, ktorý pri tvorbe mapy spolupracoval so známym frankfurtským medirytcom Matthiasom Greischerom. Pre Revúcu je táto mapa významná z dôvodu, že ide o doposiaľ najstaršie známe zobrazenie nášho mesta na akejkoľvek mape. V porovnaní s ostatnými gemerskými
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a